Emmanuel Villaume a Slovenská filharmónia v sezóne 2010/2011


Foto: Slovenská filharmónia

Štyri koncertné programy, na ktorých zazneli diela šiestich skladateľov (Hummel, Mahler, Mozart, Cherubini, Verdi, Mendelssohn) – to je stručná bilancia účinkovania dirigenta Emmanuela Villaumea na čele Slovenskej filharmónie v koncertnej sezóne 2010/2011.
Zo štyroch Villaumeových programov som mal možnosť počuť tri. V Mahlerovej 1. symfónii i vo Verdiho Requiem dirigent presvedčil o svojich mimoriadnych kvalitách, a interpretačný aparát dokázal svojim prehľadom a sugestívnymi gestami motivovať k vynikajúcim výkonom. Obzvlášť Mahlerova symfónia (a špeciálne jej 4. časť!), odhalila mimoriadny potenciál orchestra Slovenskej filharmónie, jeho súhra, dynamika hry a celkovo strhujúci výkon nezaostával za kvalitou renomovaných svetových symfonických telies. Bol to nepochybne jeden z vrcholov filharmonickej koncertnej sezóny.
Naopak, Mozartova Symfónia č. 39 Es dur (napriek použitiu urtextového notového materiálu) i Hummelov Trúbkový koncert, zneli staromódne, využitie moderných a vo svete bežne aplikovaných poznatkov o interpretačnej praxi hudby klasicizmu nebolo sluchom rozoznateľné, a prejavili sa aj rezervy v súhre.
Je nesporné, že Emmanuel Villaume je charizmatickou dirigentskou osobnosťou s preferenciou pre veľké romantické partitúry, od šéfdirigenta, ktorý by mal byť tvorcom interpretačného a dramaturgického profilu orchestra, by sa však okrem väčšieho počtu koncertov (optimálne 10-12 programov) žiadala aj väčšia všestrannosť a širší repertoárový záber (t.j. aj hudba 20. storočia, súčasná a slovenská tvorba).
Ostáva veriť, že po dlhých rokoch provizórnych konštelácií a nenaplnených prísľubov bude mať Slovenská filharmónia šéfdirigenta, ktorý bude so svojím orchestrom nielen intenzívne pracovať a rozvíjať jeho kvality, ale s ním aj žiť a usilovať sa o zlepšovanie jeho spoločenského postavenia. Hudobníci Slovenskej filharmónie a bratislavské koncertné publikum si to zaslúžia.




pre časopis Hudobný život

Organ v Redute

Rekonštrukcia Reduty – sídla Slovenskej filharmónia vrcholí, prvé koncerty by sa mali uskutočniť v januári alebo februári 2012. V septembri tohto roku sa začne inštalácia novopostaveného organa. Bratislava tak bude mať po Katedrále sv. Martina a rímsko-katolíckom kostole sv. Margity v Lamači tretí špičkový moderný organ.

O potrebe nového organa v Redute sa hovorilo dlhý čas, keďže starý nástroj vykazoval početné technické nedostatky a bol poruchový. Na internetovej stránke Slovenskej filharmónie o histórii organa je uvedené:
V tomto období (v roku 1956) bol do koncertnej siene Slovenskej filharmónie postavený organ a umiestnený pod okno v priečelí časti budovy orientovanej do Medenej ulice. Jedná sa o štvormanuálový a 85 registrový organ Rieger-Kloss. Organ má elektricko pneumatické traktúry a jeden posuvný hrací stôl. Postavila ho Továreň na organy so sídlom v Krnove v súčasnej Českej republike. Jeho súčasný stav je poznamenaný najmä problémami s kvalitou materiálov dostupných na trhu povojnovej Československej republiky v polovici 50-tych rokov. Odhliadnuc od tohto faktu sa architektúra (design) tohto monumentálneho hudobného nástroja stala nielen symbolom objektu Reduty ale aj Slovenskej filharmónie.

Bývalý organ v Redute sa za dlhé desaťročia stal takmer neodmysliteľnou súčasťou Koncertnej siene Slovenskej filharmónie, bol dominantným architektonickým prvkom jej interiéru.
V súvislosti s jeho inštaláciou v 2. polovici 50. rokov 20. storočia sa však ozývali aj kritické hlasy. Ľudovít Rajter, vtedajší hlavný dirigent Slovenskej filharmónie, považoval nástroj v kontexte proporcií koncertnej siene za predimenzovaný, upozorňoval na nežiaduci posun pódia a nadväzné zmenšenie auditória i na pravdepodobnosť vplyvu zmien na kvalitu akustiky.
O inštalácii nástroja danej veľkosti sa však rozhodlo na inej úrovni.

Hoci sme boli zvyknutí na impozantný vzhľad bývalého organa, názory, že jeho architektonické dispozície neboli v úplnom súlade s charakterom, pôdorysom a veľkosťou sály, rezonujú dodnes.
Organ zakrýval veľké okno smerom na Medenú ulicu, eliminoval klenbu oblúkov v zadnej časti sály, opticky i reálne zmenšil sálu. V 50. rokoch mala kapacitu okolo 900 poslucháčov, kvôli organu bolo nutné posunúť pódium smerom k auditóriu, čo zapríčinilo zníženie kapacity o bezmála 200 miest. Môj otec, ktorý od konca 20. rokov až roku 1998 v Redute dirigoval stovky koncertov, neraz pripomínal, že najlepšia akustika v sále bola pred inštaláciou organa r. 1956.


Reduta – koncertná sieň, 1954; orchester Slovenskej filharmónie, dirigent Ľudovít Rajter; stav pred inštaláciou organa

V Oznámení o vyhlásení verejného obstarávania nového organa pre Slovenskú filharmóniu zo 4. decembra 2008 je uvedené:
Architektonické hľadisko: Uchádzač navrhne a vyrobí hudobný nástroj tak, aby po výtvarnej stránke prezentoval obdobie svojho vzniku, ale súčasne, aby bol kompatibilný so súčasným interiérom koncertnej siene. Uchádzač je povinný zohľadniť skutočnosť, že koncertná sieň Slovenskej filharmónie je „prvá národná koncertná sieň“ Slovenska a tak ako tomu bolo doteraz „organ v nej sa stane symbolom slovenskej hudobnej kultúry“.


Reduta – koncertná sieň, 60. roky 20. storočia; orchester Slovenskej filharmónie, dirigent Ľudovít Rajter

Slovenská filharmónia je inštitúciou združujúcou prvý národný symfonický orchester, miešaný zbor a komorný orchester. Vo veľkej sieni Reduty sa konali prevažne orchestrálne a vokálno-inštrumentálne produkcie a je pravdepodobné, že to sa nezmení ani v nasledujúcich desaťročiach. To, že k nim po dlhých rokoch opäť pribudnú aj organové koncerty, sa dá len privítať.

V súvislosti s koncepciou vizuálneho riešenia nového organa a jeho zakomponovania do daného priestoru koncertnej siene sa vynárajú isté otázniky. Verejná diskusia na túto tému akosi ušla mojej pozornosti - asi preto, že sa neuskutočnila. Domnievam sa, že poznať názor verejnosti, ktorej bude sieň slúžiť, by bolo dôležité.
Ak by som mal možnosť zúčastniť sa na diskusii, prispel by som do nej s pripomienkami, že nový organ by mal byť do interiéru vsadený citlivejšie, kopírujúc línie oblúkov v zadnej časti siene, cez veľké okno by mohlo prenikať do interiéru slnečné svetlo, že s novým organom by bolo dobré zväčšiť pódium a aspoň nepatrne zvýšiť aj kapacitu sály. (Podľa aktuálnych informácií bude pódium hlbšie iba o 1 m a kapacita sály ostane nezmenená – 712 miest). Vo vzťahu k proporciám i celkovému štýlu sály by nový organ nemusel byť tak jasne dominantným prvkom. Podľa vizualizácie uverejnenej na strane výrobcu - firmy Rieger Orgelbau - nové riešenie evokuje dojem predimenzovaného moderného organa postaveného do neveľkej historickej sály. (vizualizácia sa zobrazí po kliknutí.)
Pre porovnanie, skúsme si proporčne rovnako veľký nástroj predstaviť vo viedenskom Musikvereine, v pražskom Rudolfine, amsterdamskom Concertgebouw či budapeštianskej Zeneakadémii..





Napriek uvedeným poznámkam som presvedčený, že nový organ renomovanej rakúskej firmy Rieger Orgelbau bude po technickej a zvukovej stránke na najvyššej medzinárodnej úrovni.
Vzhľadom na to, že v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie bude stáť dlhé desaťročia, nepochybne sa stane neoddeliteľnou súčasťou slovenského hudobného života. Prostredníctvom nového organa sa bude Koncertná sieň SF opäť napĺňať zvukmi veľkolepej organovej tvorby, ktoré v nej dlho absentovali.


Adrian Rajter

Ďalšie informácie o organe SF:
nový organ
bývalý organ
diskusné fórum na stránke organisti.sk


č/b fotografie: Rajter Archiv

Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929


L. Rajter na fotografii z rokov štúdia vo Viedni

V Archíve Ľudovíta Rajtera sa nachádza program tanečného podujatia Akademie für Musik und darstellende Kunst,* ktoré sa uskutočnilo vo Viedni v stredu 19. júna 1929 so začiatkom o 19. hodine.
Účinkovali na ňom študenti baletného oddelenia v sprievode vysokoškolského orchestra (Akademieorchester), ktorý dirigoval 23-ročný Ľudovít Rajter (v programe: Ludwig Rayter).

Hoci to v programe nie je uvedené, podujatie sa zrejme uskutočnilo na domácej scéne školy, v tzv. Akademietheater, na Lothringerstrasse.
Program tiež nepripomína blízke 30. výročie úmrtia Johanna Straussa ml. (3. júna 1899), súvislosť s týmto dátumom je však pravdepodobná.
Úvodné slová predniesla renomovaná muzikologička a vysokoškolská pedagogička Prof. Dr. Mena Blaschitz **.

Hudobná dramaturgia podujatia pripomína populárne viedenské novoročné koncerty: z 20 čísel bolo 14 z dielne skladateľov straussovskej dynastie. Na úvod zaznel valčík Rosen aus dem Süden (Ruže z juhu), po ktorom nasledovala o. i. Štvorylka z operety Netopier, polka Leichtes Blut (Ľahká krv), valčík And der schönen blauen Donau (Na krásnom modrom Dunaji) Johanna Straussa ml., posledným číslom bol Radetzky-Marsch Johanna Straussa st.

Podľa slov Ľudovíta Rajtera hral viedenský vysokoškolský orchester na excelentnej úrovni, porovnateľnej s Viedenskými filharmonikmi. Na predstavení bola prítomná aj vdova valčíkového kráľa Johanna Straussa ml., Adele Strauss (1856-1930), ktorá pozvala Ľ. Rajtera o niekoľko dní na popoludňajšiu kávu do dnes už neexistujúceho dvojposchodového paláca na Igelgasse č. 4 vo 4. viedenskom obvode (palác postavili pre jej manžela, spoločne ho obývali od roku 1870, skladateľ v jeho priestoroch r. 1899 zomrel).
Keď Ľudovít Rajter ochutnal kávu, upozornila ho pani Adele Strauss, aby šálku vnímal s veľkou pozornosťou, nie však z dôvodu, že by išlo o vzácny porcelán, ale preto, lebo pred ním ju mal v rukách Johannes Brahms...
Brahms zomrel vo Viedni roku 1897, a tak pani Adele touto jemnou pripomienkou, ktorá mala pre ňu nesporne osobnú dimenziu, s najväčšou samozrejmosťou premostila viac ako tri desaťročia. Aj táto skúsenosť posilnila v duchovnom svete môjho otca vedomie kontinuity a nadväzovania prítomnosti na deje v minulosti. Toto vedomie ho sprevádzalo po celý život a definovalo jeho postoj ku kultúrnemu prostrediu, v ktorom pôsobil a ktorého bol súčasťou.

Je zaujímavou zhodou okolností, že o necelé dva mesiace neskôr, 11. augusta 1929 dirigoval Clemens Krauss v Salzburgu koncert Viedenských filharmonikov - po prvý raz s programom zloženým výlučne z diel Straussovcov. Tento dátum sa všeobecne považuje za počiatok straussovskej tradície a predzvesť každoročných viedenských novoročných koncertov.




Link: Johann Strauss ml. vo svojom domove na viedenskej Igelgasse.

* Dnes: Universität für Musik und darstellende Kunst

** Prof. Dr. Mena Blaschitz (1886 –1946)
Die gebürtige Grazerin besucht die Lehrerbildungs-anstalt und geht anschließend an die Universität und studiert Musikwissenschaft, Kunstgeschichte und Archäologie. An der Universität Bonn promoviert sie zum Dr. phil. mit einer Dissertation über „Mozarts Fragmente“.
Mena Blaschitz legt in Wien die Staatsprüfung für Violine und Gesang ab und arbeitet als Lehrkraft am Schulmusikseminar der Staatsakademie für Musik und darstellende Kunst, wo sie das Fach Kulturkunde inne hat. Sie wird Mitglied der Staatsprüfungskommission für das Lehrfach Musik und ist ab 1926 Bundesangestellte an der Bundeserziehungsanstalt Wien III..
Im Max-Reinhardt Seminar unterrichtet sie von 1929 bis 1931 Schauspieler im Fach Rhythmus der Sprache, der Musik und Bewegung.


Súvisiace texty:

Ľudovít Rajter v Budapešti

Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie

Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou

E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest

Ernő Dohnányi

Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss

Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia

© Adrian Rajter

Mozart Akademie

BRATISLAVSKÉ HUDOBNÉ SLÁVNOSTI
27. november 2010
Historická budova Opery SND


WOLFGANG AMADEUS MOZART:

Vado, ma dove? oh Dei KV 583

Laudate Dominum z Vesperae Solennes de Confessore KV 339

Symfónia D Dur KV 385, Haffnerova
Allegro con spirito
Andante

Exsultate, jubilate, moteto KV 165

Symfónia D Dur KV 385, Haffnerova
Menuetto
Presto

Alma grande e nobil core KV 578

Rondo pre husle a orchester B dur KV 269

Bella mia fiamma, addio - Resta ,oh cara KV 528


CAMERATA SALZBURG
Alexander Janiczek - husle & umelecký vedúci
Ľuba Orgonášová - soprán



W. A. Mozart: autograf Symfónie KV 385
The Mary Flagler Cary Music Collection, 1979; Cary 483


Dramaturgia dnešného koncertu nadväzuje svojou štruktúrou na modely akadémií, ktoré sa konali v európskych hudobných centrách v 2. polovici 18. storočia. Pojmom akadémia sa označovali nielen rôzne spolky mysliteľov, inštitúcie vzdelávacie a na podporu hudobných projektov, ale aj súkromné i verejné koncerty. Tieto podujatia boli v porovnaní so súčasnosťou podstatne dlhšie a so živšou účasťou publika, prejavujúcou sa napríklad aj aplauzom medzi časťami skladieb. Záujem bol predovšetkým o nové koncertantné diela a o interpretov, na verejných i súkromných scénach znela prakticky iba najnovšia hudba. Boli to podujatia nesúce názov Akademie, ktoré boli pre Mozarta v poslednej, viedenskej dekáde jeho života najvýznamnejšou scénou prezentácie nových koncertantných a symfonických diel, s takmer zaručeným úspechom a veľkým finančným ziskom.

V rámci takejto akadémie – koncertu vo viedenskom Burgtheater sa 17.marca 1783 uskutočnilo premiérové uvedenie Haffnerovej symfónie, v prítomnosti cisára Jozefa II. Na začiatku zazneli prvé tri časti symfónie, nasledovala ária z opery Idomeneo, koncert pre klavír a orchester, koncertná ária, časti z novej serenády, ďalší koncert pre klavír a orchester a koncertná ária, potom prišlo na rad Mozartove sólové účinkovanie pri klavíri - improvizácia fúgy a dva variačné cykly na tému Paisiella a Glucka a napokon nová ária v podaní Aloysie Lange. Záverečnou hudbou bolo Presto z Haffnerovej symfónie.

Vokálna a dramatická hudba bola jedným z Mozartových materinských jazykov. Od útleho detstva komponoval pod dohľadom svojho otca afektové árie. Podľa osobného svedectva anglického filozofa Dainesa Barringtona Mozart v Londýne v rokoch 1764-65 preukazoval veľký talent nielen ako mimoriadny inštrumentalista, ale aj skladateľ. Barrington konštatuje, že sotva 9-ročný Mozart disponoval profesionálnymi znalosťami v oblasti dramatickej vokálnej kompozície. Nebolo pre neho žiadnym problémom ad hoc improvizovať recitatívy a témy árií v rôznych afektoch (láska, hnev, pomsta)...
Základy pre jeho neskoršiu opernú tvorbu boli položené veľmi pevne.

Mozart napísal bezmála 60 árií a scén pre hlas so sprievodom orchestra, zo toho 40 pre soprán. Sú medzi nimi samostatné koncertné árie, alternatívne árie do vlastných opier, ako aj árie vložené do opier iných skladateľov.

Vado, ma dove? oh Dei KV 583 skomponoval Mozart pre Louise Villeneuve, taliansku speváčku ktorá roku 1789 debutovala ako speváčka vo viedenskom Burgtheater. Pre mademoiselle Villeneuve skomponoval Mozart aj árie Chi sà, chi sà KV 572 a Alma grande e nobil core KV 578 – všetky sú určené do opier iných skladateľov. Ária Vado, ma dove? oh Dei bola zaradená do druhého dejstva opery Il burbero di buon core vo Viedni veľmi úspešného španielskeho skladateľa buffo-opier Martína y Soler. Libretistom tohto diela bol Lorenzo da Ponte. Louise Villeneuve v roku 1790 stvárnila jednu z titulných postáv novej opery tvorivého tandemu Mozart – Da Ponte: bola prvou Dorabellou v Così fan tutte.
Da Ponteho texty aj v komických operách často obsahovali vážne momenty. Do malej scény druhého dejstva opery Il burbero di buon core vstupuje Madama Lucilla rozhodným slovom „Vado“ – odchádzam, vzápätí však váha – „ma dove?“ „ale kam?“. Lucilla, plná vnútorného nepokoja, napokon zveruje svoje kroky Amorovi, ktorý oslovoval jej srdce.
Alma grande e nobil core KV 578 spievala Louise Villeneuve v buffo-opere Domenica Cimarosu (1749-1801) I due baroni di Rocca Azzurra, libretistom ktorej bol Giuseppe Palomba.

Muzikológ Alfred Einstein vo svojej biografii Mozart: His Character, His Work (New York, 1945) poznamenáva, že kto nepozná Mozartove Vesperae solennes de Dominica KV 321 z roku 1779 a Vesperae solennes de confessore KV 338 z roku 1780, nepozná Mozarta. Obe Vesperae (nešpory) boli určené pre liturgické slávnosti v salzburskej katedrále.
Okolnosti vzniku Vesperae solennes de Confessore KV 339, diela z roku 1780, nie sú detailne zdokumentované, je však pravdepodobné, že tak ako väčšina hudby v 18. storočí vznikla na základe konkrétnej objednávky. Novšie bádanie naznačuje, že Vesperae KV 339 skomponoval Mozart pre sviatok Sv. Ruperta, patróna Dómu v Salzburgu, ktorého oslavy sa konajú každoročne 24. septembra (Henderson J. F.: Mozart’s Vesperae Solennes de Confessore: Identification of the Saint and Date, 2006).
Laudate dominum na text žalmu č. 116 tvorí záverečnú časť kompozície, pozostávajúcej zo zhudobnení piatich žalmov. Ako konštatuje Einstein, táto pôvabná a poetická sopránová ária, ktorá okrem latinského textu nenadväzuje na konvencie cirkevnej hudby, svedčí o Mozartovom osobnom prístupe skladateľ k sakrálnej tvorbe.

Máj roku 1772 bol plodným mesiacom v živote 16-ročného Wolfganga Mozarta: skomponoval 3 symfónie (KV 128-130) i cirkevnú kompozíciu Regina Coeli KV 127 pre štyri vokálne sóla a orchester. Hoci jeho symfónie z tohto obdobia ešte sledujú zaužívané konvencie a odzrkadľujú i vplyvy Johanna Christiana Bacha (osobné stretnutie s ním významne poznamenalo Mozartov skladateľský vývoj) a Josepha Haydna, Mozartov rukopis je už čistý a zreteľný. Symfónie komponoval pre svoje zájazdy do Talianska, ktoré boli pre neho (a jeho otca!) komerčne veľmi úspešné. V rokoch 1770-1772 napísal nie menej ako 20 symfónii, ktoré zaznievali na úvod a záver jeho koncertných produkcií.
Okolnosti vzniku moteta Exsultate, jubilate KV 165 úzko súvisia s premiérou opery seria Lucio Silla v Miláne, v decembri 1772. Hlavnú úlohu v nej spieval slávny sopranista, primo uomo, prvý muž milánskej opery (alebo „primo niun uomo“, prvý nemuž, ako ho žartovne označil Mozart v liste sestre 16. januára 1773), kastrát Venanzio Rauzzini (1746-1810), ktorý nové moteto u Mozarta pravdepodobne objednal. Rauzzini dielo po prvýkrát uviedol 17. januára 1773. Môžeme právom predpokladať, že Mozart písal moteto Rauzzinimu "na mieru" a veľký kastrát tak mal ideálne možnosti na prezentáciu svojej vokálnej virtuozity. V prípade cirkevnej hudby sa to môže javiť ako prekvapujúce, v Taliansku settecenta sa však charakter cirkevnej vokálnej hudby od opery líšil prakticky iba textom. Exsultate, jubilate je komponované v modernom symfonickom štýle árií, sláčiky sú využívané intenzívne, majú silnú harmonickú funkciu, k hutnosti orchestrálneho zvuku prispievajú lesné rohy, hoboje sú využívané aj sólisticky. Po formálnej stránke moteto Exsultate, jubilate nadväzuje na Quantzovu definície talianskeho moteta (Versuch einer Anweisung, die Flüte traversiére zu spielen, Berlin 1752):
"...latinská duchovná kantáta, ktorá sa skladá z dvoch árií a dvoch recitatívov so záverečným Aleluja a spieva ju obyčajne jeden z najlepších spevákov počas omše po Crede."
V roku 1780 Mozart podrobil partitúru moteta revízii pri príležitosti plánovaného uvedenia ďalším slávnym sopranistom Francescom Ceccarellim v Salzburgu.

Zo salcburského obdobia pochádza aj 5 koncertov pre husle a orchester, ktoré Mozart v neskorších rokoch interpretoval aj ako sólista. Rondo B dur KV 269 vzniklo pravdepodobne roku 1776 ako poklona Antioniovi Brunettimu, huslistovi a novému salcburskému koncertnému majstrovi. Mozart však Rondo používal aj ako alternatívnu tretiu časť k Husľovému koncertu B dur KV 207.

Opera bola hlavnou arénou šoubiznisu 18. storočia. Jeho najväčšími hviezdami boli primadony a kastráti, ktorých zárobky boli často astronomické a mnohonásobne prevyšovali príjmy skladateľov. Mozarta toto prostredie priťahovalo, zaujímali ho však najmä umelecké výzvy spojené s kompozíciou celovečerných dramatických diel. Postavy svojich opier písal väčšinou „na mieru“ konkrétnym spevákom, ktorých hlasové dispozície dôverne poznal, ak ich nepoznal, partie prispôsoboval a upravoval, tak, aby vyhovovali ich možnostiam.
Viacerí speváci a speváčky patrili do úzkeho kruhu jeho priateľov, napr. Katherina Cavalieri (prvá Constanze v Únose zo Serailu), Anna Selina Storace (Susanna v premiérovej inscenácii Figarovej svadby) a Josepha Dušková.
Hoci považoval za svoj domov Viedeň a usiloval sa o pracovné príležitosti najmä tam, kvôli operným objednávkam neváhal podstupovať časovo a fyzicky náročné cestovanie.
Pražská produkcia Figarovej svadby a následná objednávka a produkcia opery Don Giovanni patrili medzi Mozartove najväčšie skladateľské triumfy.

V Prahe mal Mozart okruh priateľov ešte z čias jeho hosťovania v roku 1777. Patrili do neho aj skladateľ František Xaver Dušek (Duschek) a jeho manželka Josepha, slávna operná a koncertná speváčka. Pre Josephu roku 1777 skomponoval áriu Ah, lo previdi KV 272, vloženú do Paisiellovej opery Andromeda.
Manželia Duškovci boli údajne spoluiniciátormi Mozartovho pozvania do Prahy. V čase príprav opery Don Giovanni poskytli skladateľovi prístrešie vo svojej malebnej vile Bertramka na kraji mesta, v ktorej vznikla predohra i ďalšie čísla nového diela.
Traduje sa, že v záhradnom pavilóne vily Josepha Dušková jedného dňa uväznila Mozarta s notovým papierom a atramentom, až pokým pre ňu nenapísal sľúbenú áriu na text Bella mia fiamma, addio – Resta, o cara KV 528 z opery N. Jomelliho a D. Michele Sarconeho Cerere placata. Aby sa jej odplatil za lesť, vsunul Mozart do árie intonačne náročné pasáže s veľkými intervalovými skokmi na pozadí zložitejších modulácii a speváčke oznámil, že ak áriu nezaspieva z listu bezchybne, rukopis zničí. Je zaujímavé, že k náročným intervalovým postupom dochádza pri texte „questo passo è terribile per me“ („tento krok je pre mňa hrozný“).
Ak je príbeh pravdivý, Josephe Duškovej sa to podarilo, pretože Mozartov rukopis datovaný 3. novembra 1787, 5 dní po triumfálnej premiére opery Don Giovanni, je opatrený venovaním pre ňu.
Hoci je podľa textu písaná pre mužskú postavu – Titano z Jomelliho zmieneného diela – je ária Bella mia fiamma, addio – Resta, o cara svojou atmosférou blízka áriám Donny Elviry z opery Don Giovanni. Ária svedčí o veľkom výrazovom diapazóne a rozsahu hlasu Josephy Duškovej, ktorá ju spievala pri rôznych príležitostiach, okrem iného aj v rámci akadémie v Gewandhause v Lipsku 12. mája 1789 pod Mozartovým vedením.


Záverom niekoľko citátov z Mozartovej korešpondencie, ktoré svedčia o skladateľových predstavách o kvalite vokálnej interpretácie.

„...v prvom rade vám kladiem na srdce výraz - odporúčam Vám uvažovať nad zmyslom a mocou slov - vžite sa vážne do stavu a situácie Andromedy - predstavte si, že Vy sama ste tá osoba...“
30. júla 1778

„Prima donna spieva dobre, ale potichu, a keby sme ju nevideli hrať, ale iba spievať, mohli by sme sa domnievať, že nespieva, lebo nevie otvárať ústa a len kňučí, čo však nie je pre nás nič nové. Seconda donna sa tvári ako granátnik a má aj silný hlas a vskutku nespieva zle...“
26. januára 1770

„Vášne, viac či menej prudké, nesmú byť nikdy vyjadrené tak, aby vzbudili odpor a hudba, ani v najhrozivejšej polohe, nikdy nesmie uraziť ucho, ale potešiť, to znamená, že hudba musí vždy ostať hudbou...“
2. jún 1781

O istej slávnej speváčke:
“Na to, aby dojala srdce, robí priveľa ...”
13. novembra 1780


© Adrian Rajter

Uverejnené v bulletine Bratislavských hudobných slávností, 27. novembra 2010

Šanca Bratislavy je v jej histórii a kultúre.

Keď listujem v knihách s fotografiami a maľbami z histórie Bratislavy, vidím neveľké mesto, harmonicky zakomponované do okolitej prírodnej scenérie. Malebné, často už neexistujúce budovy, ulice a námestia vo mne evokujú atmosféru príjemného, priateľského, otvoreného mestského prostredia.

Pohľad na dnešnú Bratislavu prezrádza vplyv nespočetných necitlivých, disharmonických zásahov do jej charakteru, architektúry a zelene. Zaniklo veľa krásneho, jedinečného, charakteristického, narušila sa harmónia pôvodných kontextov. Príkladom je napríklad architektonický chaos Hodžovho námestia, stav Podhradia, zánik Bubenkovej ulice, či iné likvidačné zásahy do podoby mesta.

Netrpím však nostalgiou, žijem v prítomnosti.
Bratislava je mestom, ktoré má veľký potenciál, posilnený skutočnosťou, že je jedným z hlavných miest štátov Európskej únie.

Skúsenosť iných miest dokladá, že dlhodobo prítomný širokospektrálny, tradície i aktuálne trendy reflektujúci, dynamický kultúrny priestor mesta je jedným z hlavných faktorov priťahujúcich zahraničnú pozornosť.

História Bratislavy môže slúžiť ako bohatý zdroj na kultivovanú a medzinárodne atraktívnu prezentáciu mesta, veď bola takmer 300 rokov korunovačným mesto veľkého mnohonárodnostného kráľovstva, rodiskom a pôsobiskom slávnych umelcov, vedcov, mnohých významom regionálny rámec presahujúcich osobností i dejiskom významných historických udalostí a priesečníkom vplyvu rôznych kultúr a národov.

Profesionálne pracujem v oblasti hudby, som vyštudovaný muzikológ, dovoľujem si preto vyjadriť myšlienku, že Bratislava by mohla omnoho viac ťažiť z takých skutočnosti, že bola napríklad rodiskom už počas svojho života v celej Európe oslavovaného veľkého hudobného skladateľa a klavírneho virtuóza Johanna Nepomuka Hummela, že s mestom mal intenzívne kontakty Samuel Capricornus, Joseph Haydn, Anton Zimmermann, Franz Liszt, Franz Schmidt, Ernst von Dohnányi, Alexander Albrecht, Béla Bartók, Bruno Walter, Oskar Nedbal či Ján Levoslav Bella.

Nástrojom na dosiahnutie zlepšenia kultúrnej ponuky a jej verejnej prezentácie by zo strany mesta mohol byť inovatívny prístup k rozpočtu mesta smerom ku kultúrnym aktivitám a jeho dostupnosť prostredníctvom otvoreného, transparentného nezávislého mestského grantového systému, inšpirovaného napríklad škandinávskymi alebo holandskými modelmi.

Nie je to však iba o zvyšovaní rozpočtu, ale aj o práci s existujúcim objemom financií.
Je vhodná chvíľa na analýzu efektívnosti doterajšieho rozdeľovania mestských financií, určených na kultúru.
Je dobré, ak má mesto svoje kultúrne inštitúcie, obzvlášť, ak plnia jedinečné a nezastupiteľné funkcie. Súčasne sa však domnievam, že
omnoho vyššie percento z existujúcich prostriedkov by cez grantový systém malo plynúť do živých, nezávislých projektov,
V prípade môjho zvolenia do zastupiteľstva to bude patriť do mojej prioritnej agendy.

Odborné výskumy a zahraničné skúsenosti dokladajú, že pravidelný kontakt s umením, odhaľovanie zákonitostí umeleckej tvorby prispieva k výchove kreatívnych moderných osobností, podporuje vedomie kontinuity a prirodzenú hrdosť na kultúru a tradície.
Mojím snom je život v meste, ktoré formujú práve ľudia takýchto kvalít.
V tejto oblasti je dôležitá investícia do budúcnosti, budem sa preto usilovať aj o zlepšovanie postavenia Základných umeleckých škôl,
vytváranie podmienok na ich skvalitňovanie a rozvoj.

Vzhľadom na skúsenosti uplynulých desaťročí budem v prípade môjho zvolenia pozorne sledovať stavebné projekty.
Architektúru a urbanistiku vnímam predovšetkým v kontextoch, ktoré vytvára, preto považujem za potrebné dôkladne zvažovať každú zmenu existujúcich priestorových súvislostí.
Príklad plánovanej výškovej budovy na Šancovej ulici a privatizácia výhľadu na mesto z Murmanskej výšiny od Pamätníka francúzskych partizánov je významným mementom, ktoré poukazuje na nesprávny smer vývoja mesta.

Omnoho dlhšie, ako jednotliví ľudia, spoluvytvárajú životný priestor v mestách stromy a parky. Stromy - pľúca mesta majú v zdravom životnom prostredí nezastupiteľnú úlohu.
Mojou prioritou bude preto aj ochrana a rozvoj plôch mestskej zelene a parkov.

Z hľadiska kultúrno-civilizačných hodnôt sa hlásim k myšlienkam prezentovaným na stránke Jána Budaja i v materiáloch pani Ingrid Konrád a Pavla Širokého, mojich kolegov - kandidátov iniciatívy Zmena zdola, uverejnených v tejto rubrike.

27. novembra 2010 sa pre Bratislavu konajú veľmi dôležité komunálne voľby.
O miesta v zastupiteľstvách sa po prvý raz v tak širokej miere uchádzajú nezávislí odborníci, mnohí z nich dlhoroční bojovníci "s veternými mlynmi" doterajších mestských a miestnych administratív.
Tieto komunálne voľby sú šancou zbaviť rozhodovania tých politikov, ktorí boli dlhé roky predĺženými rukami agresívnych developerských záujmov.
Verím, že túto šancu my, Bratislavčania využijeme a vo voľbách rozhodneme o podobe a budúcnosti našej Bratislavy.


© Adrian Rajter

Ernő Dohnányi



Bratislavský rodák Ernő Dohnányi (1877-1960) bol popri Bélovi Bartókovi a Zoltánovi Kodályovi najvplyvnejšou osobnosťou maďarskej hudby v prvej polovici 20. storočia.
Prvý kontakt s hudbou mu sprostredkoval otec Frigyes Dohnányi, matematik, fyzik, vynálezca, profesor Viedenskej univerzity a pedagóg Katolíckeho gymnázia v Prešporku. Frigyes Dohnányi hrával aktívne na violončele, jedným z jeho partnerov v komornej hudbe bol aj Ján Levoslav Bella.
U svojho otca absolvoval Ernő prvé lekcie v hre na husliach a klavíri a vzdelanie si rozširoval štúdiom u dómskeho katedrálneho organistu Karla Forstnera.
Ako 17-ročný sa stal poslucháčom Hudobnej akadémie v Budapešti: študoval kompozíciu u Hansa Koesslera a hru na klavíri u Istvána Thomána. (Na základe Dohnányiho odporúčania sa pre štúdium u tých istých pedagógov rozhodol o niekoľko rokov neskôr aj jeho mladší kolega Béla Bartók).
Prostredníctvom svojho pedagóga Koesslera sa Dohnányi dostal do kontaktu s Johannesom Brahmsom. Po úspešnej premiére Klavírneho kvinteta op. 1, ktorá sa uskutočnila v Budapešti 16. júna 1895, dostal Dohnányi od svojho učiteľa list, že Brahms si praje, aby mu prišiel dielo čím skôr zahrať do Bad Ischlu. Mladý skladateľ však nemal prostriedky na cestu a namiesto toho poslal Brahmsovi rukopis Kvinteta. Brahms bol dielom nadšený a v krátkom čase zorganizoval dve uvedenia: v Bad Ischli (Kneisel Quartett s Arthurom Nikischom pri klavíri) a vo Viedni. Brahms sa o Kvintete v rozhovore s Koesslerom vyjadril, slovami "Das hätte ich selbst nicht besser machen können" (sám by som to nedokázal napísať lepšie).

Ako 20-ročný sa Ernő Dohnányi koncertnými debutmi v Berlíne, Viedni a Londýne (Beethovenov 4. klavírny koncert s dirigentom Hansom Richterom) etabloval ako najvýznamnejší maďarský klavirista po Lisztovi. Už koncom 90. rokov 19. storočia sa prestavil po prvý raz aj americkému publiku v New Yorku.
Ako klavirista mal Dohnányi výnimočné technické dispozície, každodenné cvičenie pre neho nebolo nevyhnutnosťou a jeho koncertná príprava spočívala z väčšej časti iba v čítaní partitúry.
Vo svojom repertoári upriamoval pozornosť na menej známe diela Mozarta, Beethovena a Schuberta a bol prvým novodobým klavírnym virtuózom, ktorý sa intenzívne venoval interpretácii komornej hudby. Medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrilo kompletné uvedenie Beethovenovej klavírnej tvorby r. 1920 a všetkých Mozartových klavírnych koncertov v sezóne 1941/1942. Dohnányi bol nepochybne jedným z najväčších klaviristov všetkých čias.

Vďaka komornej hudbe sa Dohnányi dostal do kontaktu s Brahmsým priateľom Josephom Joachimom, ktorý ho pozval vyučovať na Vysokej hudobnej škole v Berlíne. Dohnányi tu pôsobil v rokoch 1905-1915, od roku 1908 ako profesor.
V roku 1915 sa vrátil do Budapešti a svojimi aktivitami položil základy moderného profesionálneho hudobného života v Maďarsku. Ako klavirista, dirigent, organizátor i pedagóg výrazne podporoval skladateľov svojej generácie: Bélu Bartóka, Zoltána Kodálya a Leo Weinera.
Od roku 1916 vyučoval hru na klavíri na Hudobnej akadémii v Budapešti, pre ktorú vypracoval aj nový študijný plán. Vo februári 1919 bol menovaný za riaditeľa Hudobnej akadémie, po zmene politických pomerov v októbri toho istého roku bol však na jeho miesto dosadený huslista Jenő Hubay. Roku 1919 bol zvolený za hlavného dirigenta Orchestra filharmonickej spoločnosti a v tejto funkcii zotrval až do konca 2. svetovej vojny. V rokoch 1921-1927 podnikal každoročne rozsiahle umelecké turné v Spojených štátoch amerických, roku 1925 bol vymenovaný za šéfdirigenta New York State Symphony Orchestra.
Od roku 1928 opäť vyučoval na Hudobnej akadémii v Budapešti ako vedúci majstrovských tried kompozície a klavírnej hry. Roku 1931 sa stal hudobným riaditeľom Maďarského rozhlasu a od roku 1934 po druhý raz riaditeľom Hudobnej akadémie. Medzi jeho žiakov v tom čase patrili Géza Anda, Annie Fischer, Georges Cziffra, George Solti a Ľudovít Rajter.
Od roku 1939 čelil Dohnányi nacistickým protižidovským zákonom, ktoré odmietal uplatňovať. Roku 1941 sa na protest proti týmto zákonom rozhodol rezignovať z funkcie riaditeľa Hudobnej akadémie. V Orchestri filharmonickej spoločnosti sa mu však podarilo udržať židovských hudobníkov prakticky až do začiatku okupácie Maďarska Nemeckom, nakoniec ho však situácia prinútila teleso rozpustiť.

Na jeseň roku 1944 sa ako reprezentant Maďarského rozhlasu zúčastnil spolu s Ľudovítom Rajterom na prijatí maďarských umelcov na Budapeštianskom hrade, ktoré usporiadal po vynútenej abdikácii a následnom uväznení regenta Miklósa Horthyho nový predseda vlády a šéf klérofašistickej strany Šípových krížov Ferenc Szálasi. Vzhľadom na to, že Maďarský rozhlas bol v tom čase jediným elektronickým médiom a teda aj najvplyvnejším médiom vôbec, boli jeho vrcholní predstavitelia celonárodne známymi osobnosťami. Oboch umelcov zvečnili fotografie pri podaní rúk so Szálasim, čo po konci vojny poslúžilo ich neprajníkom na krivé obvinenia a spôsobilo im dlhoročné ťažkosti.

Nepodložené obvinenia a ohováranie po 2. svetovej vojne nabrali také dimenzie, že vtedy už takmer 70-ročný Dohnányi nemal silu sa voči nim brániť. Navyše, 2. svetová vojna ho pripravila o oboch synov - jeden z nich zomrel v ruskom zajatí, druhý bol popravený po pokuse o atentát na Hitlera. Ernő Dohnányi strávil poslednú etapu svojho života v zámorí. Po krátkom pedagogickom pôsobení na Univerzite v Tucumáne (Argentína) sa roku 1949 stal sídelným klaviristom a skladateľom na Florida State University. Zomrel roku 1960 počas realizácie gramofónových nahrávok v New Yorku. Z „čiernej listiny“ bolo Dohnányiho meno vo východnej Európe vymazané roku 1968 a biografia Bálinta Vázsonyiho, vydaná roku 1971 definitívne rozptýlila všetky pochybnosti o jeho pôsobení. Napriek tomu sa Dohnányiho pôsobeniu a tvorbe dostalo v Maďarsku zaslúženej pozornosti až po ďalších desaťročiach: roku 1990 sa stal post mortem laureátom najvyššieho štátneho vyznamenania – Kossuthovej ceny a v ostatných rokoch sa jeho diela dostávajú čoraz častejšie na koncertné pódiá.

Skladateľská tvorba Ernő Dohnányiho bola vo svojich počiatkoch ovplyvnená Robertom Schumannom a Johannesom Brahmsom, čoskoro však našiel svoj vlastný jazyk, ktorý síce využíval prostriedky romantickej tradície, nikdy však nebol epigónsky. Vyznačoval sa veľkou koncentráciou hudobného materiálu, lyrizmom, humorom a sviežosťou.
Popri orchestrálnych kompozíciách (2 symfónie, Symfonické minúty, Suita fis mol, Ruralia Hungarica, Americká rapsódia), koncertantných (2 koncerty pre klavír a orchester, 2 koncerty pre husle a orchester, Konzertstück pre violončelo a orchester, Variácie na detskú pieseň pre klavír a orchester) a javiskových (opery Tante Simona, A vajda tornya, Der Tenor, baletná pantomíma Der Schleier der Pierrette) a vokálno-inštrumentálnych dielach (Missa in dedicatione ecclesiae, Cantus vitae, Stabat mater) napísal početné diela pre sólový klavír a viacero závažných komorných skladieb.

Sexteto pre klavír, husle, violu, violončelo, klarinet a lesný roh op. 37 vzniklo na prelome rokov 1934 a 1935, v čase liečby z ochorenia, ktoré Dohnányimu na dlhší čas znemožnilo verejné účinkovanie. V tomto diele, ktoré na seba upozorňuje netradičnou kombináciou hudobných nástrojov sa Dohnányi - ako napokon vo väčšine svojich kompozícii - prejavil ako virtuózny inštrumentátor a dôverný znalec technických a výrazových možností všetkých nástrojov.
Hudba Sexteta sa vyznačuje symfonickou šírkou a prirodzeným plynutím hudobného materiálu. Vplyv Brahmsa a hudby viedenskej tradície 2. polovice 19. storočia je zrejmý, jeho charakter je však originálny. V záverečnej časti sa objavujú aj názvuky na jazz 30. rokov 20. storočia. Premiéra diela sa uskutočnila v Budapešti 17. júna 1935, so skladateľom pri klavíri.

Literatúra:
Vázsonyi, B.: Dohnányi Ernő, Budapest 1971
Grove Music Online
nepublikované spomienky Ľudovíta Rajtera

Text pre bulletin festivalu Konvergencie 2010


Súvisiace texty:

Ľudovít Rajter v Budapešti

Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie

Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou

E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest

© Adrian Rajter

E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest


Ernő Dohnányi, foto: archív LR


Maďarský rozhlas / Magyar Rádió
Budapešť, 1941 - 1942
Kompletné predvedenie koncertov pre klavír a orchester W. A. Mozarta

ERNŐ DOHNÁNYI, klavír


27.11.1941
Rozhlasový orchester (Rádiózenekar)
Ľudovít Rajter* – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester F dur KV 37 (č. 1)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester B dur KV 595 (č. 27)

18.12.1941
Rozhlasový orchester (Rádiózenekar)
Frigyes Fridl – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester B dur KV 39 (č. 2)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester c mol KV 491 (č. 24)

26.12.1941
Rozhlasový orchester (Rádiózenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester D dur KV 40 (č. 3)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester G dur KV 453 (č. 17)

19.01.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester G dur KV 41 (č. 4)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester B dur KV 456 (č. 18)

26.01.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester D dur KV 175 (č. 5)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester C dur KV 467 (č. 21)

16.02.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester B dur KV 238 (č. 6)
W. A Mozart: Koncert pre klavír a orchester A dur KV 488 (č. 23)

23.02.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester C dur KV 246 (č. 8)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester D dur KV 537 (č. 26)

16.03.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester Es dur KV 271 (č. 9)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester D dur KV 451 (č. 16)

23.03.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Frigyes Fridl – dirigent (KV 242)
Ernő Dohnányi – dirigent (KV 365)
Béla Böszörményi-Nagy – klavír (KV 242 & KV 365)
Ernő Dohnányi – klavír (KV 242)
György Faragó – klavír (KV 365)
W. A. Mozart: Koncert pre 3 klavíry a orchester F dur KV 242 (č. 7)
W. A. Mozart: Koncert pre 2 klavíry a orchester Es dur KV 365 (č. 10)

07.04.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Frigyes Fridl – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester F dur KV 413 (č. 11)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester Es dur KV 482 (č. 22)

07.05.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester A dur KV 414 (č. 12)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester C dur KV 503 (č. 25)

18.05.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovít Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester C dur KV 415 (č. 13)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester F dur KV 459 (č. 19)

09.06.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Frigyes Fridl – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester Es dur KV 449 (č. 14)
W. A. Mozart: Rondo D dur KV 382
W. A. Mozart: Rondo A dur KV 386

30.06.1942
Orchester opery (Operaházi Zenekar)
Ľudovit Rajter – dirigent
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester B dur KV 450 (č. 15)
W. A. Mozart: Koncert pre klavír a orchester d mol KV 466 (č. 20)


Zdroj: týždenníky Maďarského rozhlasu Rádióélet, 1941, 1942.

* Ľudovít Rajter svoje meno v maďarskom prostredí uvádzal v tvare Rajter Lajos. V tejto podobe je uvádzané aj v koncertných programoch a ďalších tlačovinách z obdobia jeho pôsobenia v Budapešti, ako aj vo väčšine maďarských dokumentov z 2. polovice 20. storočia, až do prítomnosti.


Súvisiace texty:

Ernő Dohnányi

Ľudovít Rajter v Budapešti

Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie

Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou

Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929

Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss

© Adrian Rajter

BHS 2009: Philharmonia Orchestra, Lorin Maazel


Lorin Maazel

Bratislavské hudobné slávnosti 2009
23. novembra 2009
Historická budova Opery Slovenského národného divadla
Gustav Mahler: Symfónia č. 9
Philharmonia Orchestra
Lorin Maazel, dirigent


9. symfónia Gustava Mahlera nie je v Bratislave uvádzaná často. V Redute zaznela od roku 1971 na ôsmich koncertoch pod vedením piatich renomovaných dirigentov: Kyril Kondrašin s Moskovskou filharmóniou (1971), Libor Pešek (1989), Ondrej Lenárd (1995) a Nicolae Moldoveanu (2003) so Slovenskou filharmóniou a Claudio Abbado s Mládežníckym orchestrom Európskeho spoločenstva (1986) a s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera (2004).

Programy BHS teleso uvádzali ako „Filharmonický orchester Londýn“, v britskej metropole však pôsobí aj London Philharmonic Orchestra (v preklade Londýnsky filharmonický orchester), považujem preto originálny názov v záujme ich rozlíšenia za priliehavejší. Teleso, založené významným priekopníkom nahrávania klasickej hudby Walterom Leggem, uskutočnilo svoj prvý koncert 27. októbra 1945, dirigentom bol Thomas Beecham. Už o dva roky neskôr na čele Philharmonia Orchestra hosťoval Richard Strauss, ktorý ho neskôr dokonca poveril premiérovým uvedením svojich Štyroch posledných piesní. V treťom roku existencie orchestra sa za pultom vystriedali Herbert von Karajan, Wilhelm Furtwängler a Otto Klemperer, pričom najmä posledný z menovaných v ňom zanechal svojou dlhoročnou prácou významnú pečať. Medzi dôležitých dirigentov 64-ročnej histórie Philharmonia Orchestra patria aj Lorin Maazel, Riccardo Muti, Vladimir Ashkenazy, Giuseppe Sinopoli, Christoph von Dohnányi, Kurt Sanderling, Sir Charles Mackerras i súčasný hlavný dirigent a umelecký poradca Esa-Pekka Salonen. Philharmonia Orchestra sa od svojho vzniku intenzívne venuje uvádzaniu novej britskej i svetovej tvorby (mnohé kompozície vznikajú na priamu objednávku orchestra). Pracovné penzum tohto 81-členného telesa je obrovské, ročne účinkuje na 150 koncertoch doma i vo svete a realizuje početné štúdiové nahrávky. Má reputáciu najnahrávanejšieho svetového orchestra, na konte má okolo 1000 hudobných nosičov (zdroj: www.philharmonia.co.uk).
Hudobníci Philharmonia Orchestra priniesli so sebou neopakovateľnú energiu prameniacu z tejto veľkej tradície i prítomnosti, a od okamihu vstupu na pódium vytvárali fluidum a atmosféru veľkých svetových koncertných siení.

Bolo by určite fantastické počuť tento skvelý orchester vedený jedným z najvýznamnejších dirigentov dneška s podporou kvalitnejšej akustiky, ale poslucháči v auditóriu Historickej budovy Opery SND mali možnosť presvedčiť sa, že aj v nepriaznivej akustike, ktorá sa vyznačuje prakticky neprítomným dozvukom a odhaľuje každý detail, sa dá hrať strhujúco a že aj v takýchto podmienkach je možné vytvoriť kompaktný, jednoliaty a súčasne transparentný zvuk s bohatou dynamickou a farebnou škálou. Jedine v prvej časti som zaregistroval niekoľko drobných, celkový dojem nerušiacich nepresností v súhre i dynamickú nevyrovnanosť nástrojových sekcií, čo však pripisujem hľadaniu orientácie v akustike. Počnúc 2. časťou všetko fungovalo bezchybne.

Hru orchestra charakterizovala pozornosť venovaná každému hudobnému detailu i sledovaniu jeho fungovania v kontexte. V sólach žiarili individuálne výkony hráčov na dychových nástrojoch i vedúcich hráčov na sláčikových nástrojoch, vnútorná prepojenosť hudobníkov, jednotlivých nástrojových sekcií i celého organizmu orchestra bola viditeľná i počuteľná.
Popri celostnom zvládnutí hudobnej matérie a veľkej koncentrácii, ktorá vyžarovala z interpretačného aparátu, som registroval častý, neraz úsmevom sprevádzaný očný kontakt medzi jednotlivými hudobníkmi. Uvedomil som si, že som svedkom umeleckého výkonu, ktorý nie je poznamenaný negatívnym vplyvom rutiny, diktátu prevádzky, nedostatočnej pripravenosti či únavy.
Súhra orchestra bola koncentrovaná do špičky dirigentskej taktovky Lorina Maazela, ktorý mal na pamäti drobné detaily i celkovú architektúru diela, pritom však nikdy neupozorňoval na vizuálnu stránku svojej práce, nerobil nič "pre oko". Maazel pôsobil ako koordinátor umeleckej koncepcie, ktorej spolutvorcami a realizátormi boli hudobníci orchestra.

9. symfónia býva interpretovaná ako hlboká emocionálna výpoveď jej tvorcu, tentoraz som ju vnímal viac ako grandiózne dielo veľkého hudobného mysliteľa, ktorý vytvoril fascinujúcu súhru rozmanitých hudobných detailov a štruktúr. Paradoxne, podľa môjho názoru aj vďaka suchej a nevľúdnej akustike, sa Lorinovi Maazelovi v spolupráci s hudobníkmi orchestra podarilo odhaliť nielen dianie vo všetkých vrstvách partitúry, ale aj celkovú štruktúru a architektúru diela, jej komplexnosť a vyváženosť. Suchá akustika nesporne podporila aj intenzívne vyznenie drsných, bizarných polôh a pasáží najmä v 2. a 3. časti symfónie. Vzhľadom na akustické pomery považujem sugestívne vystavanie veľkých klenieb záverečného Adagio za dôkaz mimoriadneho interpretačného majstrovstva.

Možno, že Mahlerova Deviata nepriniesla takú hlbokú katarziu, ako v prípade Abbadovej interpretácie spred piatich rokov, zážitok, ktorý sprostredkoval Lorin Maazel a Philharmonia Orchestra však napriek tomu zaraďujem do kategórie nezabudnuteľných a medzi najsilnejšie v uplynulých dvoch desaťročiach v Bratislave.


Uverejnené v časopise Hudobný život 1-2/2010

Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia


We'll sing together, sing Halleluia

Remembering Seán Matthew Deibler (1947-2009)



I met Seán for the first time at the Bartók Seminar in Szombathely, Hungary in July 1987. In the beginning, he confused me twice: due to his fluent, excellent Hungarian I almost could not believe it, when I found out, that he was American. And also, I thought he would be at least 10 years younger than he in fact was... To me he always seemed ageless, eternally young…

We became friends almost at first sight. One month later already, in August 1987, he came to visit me and my family at my home in Bratislava in former Czechoslovakia. That was quite an undertaking, because Czechoslovakia was part of the communist political block and he had to apply for visa, which were not so easily given to US citizens that time. During those unforgettable three days I had the privilege to follow Seán’s conversations at the piano with my father, composer and conductor Ľudovít Rajter (1906-2000) – for me that was vivid music history happening in the present moment. My father and Seán also became close friends.



Rajter Lajos, Seán Deibler, c. 1997

We visited the home of Ján Albrecht (1919-1996), a unique unforgettable personality of Central European culture, at Kapitulská Street, and with my sister and two friends we sang canons in the St. Martin’s Dome Cathedral Seán has taught us minutes before. I still preserve Seán’s handwriting of some of them (Shir Halleluia…), we sang Viva la musica by Praetorius, from him we learned also Mozart’s Dona Nobis Pacem canon and a part of Steve Reich’s Clapping Music. All these little masterpieces I remember by heart since then.

After that we remained in contact through telephone and written correspondence, and we saw each other every year or every other year, in Budapest or Bratislava (great music parties at our house!).

I spent a fantastic week in his house at 2024 Rittenhouse Square in Philadelphia in November 1992. Seán invited me to a Philadelphia Orchestra concert conducted by Stanislaw Skrowaczewsky (Mahler Symphony No. 4 with Roberta Alexander as brilliant soprano soloist), as well as a very interesting pre-concert talk - Seán was a fantastic music presenter!

One day Seán took me to a lesson of ear training he gave at University of the Arts. I saw and heard how he uncovered hidden abilities in his students. What a great teacher he was!
He also gave me the chance to attend a rehearsal of his Choral Arts Society of Philadelphia and I will never forget the beautiful, immensely powerful sound wave of Anton Bruckner’s Ave Maria those around 100 voices produced together. What amazed me even more, except professional concentration and highest quality of vocal interpretation there was an athmosphere of sincere friendship, I would almost say: LOVE all over the rehearsal room… No doubt, that this was created by Seán’s charisma… I was stunned… A thrilling, workshop-like atmosphere I experienced at a rehearsal of the Music Group of Philadelphia. They worked on pieces by contemporary composers. After the rehearsal there was a great party for friends and donors of the Music Group of Philadelphia, a gathering of educated, beautiful human beings.

In Philadelphia Seán introduced me to many wonderful people I will never forget: Joseph Jackson - organist, Stephen Rossmeisl (“Öcsi”) - recording producer, Murray Savar - member of the Music Group of Philadelphia, and Bill Gatti….

I can not imagine finding a better guide in Philadelphia….

In the mid- and later 1990s I remember visiting two concerts in Budapest conducted by Seán, one at the Liszt Academy with Leonard Bernstein’s Chichester Psalms, the other an open-air concert at the Budapest Castle.

I am thankful and proud, that I had the chance to contribute also to Seán’s few, but significant professional connections to Slovakia. The first one in January 1993, my mother, at that time General Manager of the Slovak Philharmonic, invited Seán to guest conduct Slovak Philharmonic Orchestra & Chorus and to perform John Adams’ Harmonium, for the first time in Slovakia. It was a special occasion, because Slovakia just became an independent country and entered the United Nations. The concert on January 21, 1993 was attended by the political leaders of the country in this period, including Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič and Ľudovít Černák.
Here are the full programs and of the concerts:

21 January 1993
Bratislava, Redoute, Concert Hall of the Slovak Philharmonic
Concert celebrating Slovakia becoming an indepedent member of the United Nations
Slovak Philharmonic Orchestra
Slovak Philharmonic Choir (chorus master Blanka Juhaňáková)
conductor: Seán Deibler
soloist: Torleif Thedeén – violoncello
opening speech: Ivan Gašparovič, President of the Parliament of the Slovak Republic
National Anthem of Slovakia
Mikuláš Moyzes: Naše Slovensko (Our Slovakia)
Antonín Dvořák: Concerto for Cello and Orchestra B minor
John Adams: Harmonium for Chorus and Orchestra (1st time in Slovakia)

NB Slovak Television broadcasted the first half of the concert live (there might be a recording in the archive...)

22 January 1993
Bratislava, Redoute, Concert Hall of the Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic Orchestra
Slovak Philharmonic Choir (chorus master Blanka Juhaňáková)
conductor: Seán Deibler
soloist: Torleif Thedeén – violoncello
Maurice Ravel: Pavane pour une infante défunte
Antonín Dvořák: Concerto for Cello and Orchestra B minor
John Adams: Harmonium for Chorus and Orchestra (1st time in Slovakia)

During the rehearsal week Seán took part in an inspiring public debate with composer Peter Zagar about Harmonium and minimal music. He also gave an interview for the Slovak Philharmonic monthly paper.

Despite the full schedule of the week Seán was so generous to visit also a rehearsal of the youth choir ECHO I sang in that time. We almost could not believe what quality of sound and interpretation we achieved in his hands in not more than an hour (Duruflé: Ubi caritas). All who were there remember this as a unique musical and human experience.

In 1998 through the agency rara musica, which I am running together with my mother, I invited Seán to conduct the Košice State Philharmonic Orchestra and the Košice St. Caecilia Choir in a recording of the orchestral and choral parts for a modern ballet project of the Bratislava Dance Theatre – Romeo and Juliet. The music was composed by Henrich Leško. Our days together with Henrich and Seán in Eastern Slovakia were full of fun and exciting work, the orchestra playing under Seán’s hands just wonderfully. The recording contributed significantly to the great success of the performances, not only in Slovakia, but in other countries including Japan as well.

In May 1999 Music Group of Philadelphia conducted by Seán presented the American premiere of Apocalypsis Iohannis, a piece by our mutual friend, Slovak composer Peter Zagar, which my agency rara musica has commissioned and brought to first performance in 1995.

Although in age he was closer to my mother, he was like a brother for me, and as he told me, my mother reminded him of his mother. Somehow he was a part of our family, we all loved him. After my father died in 2000, Seán was among the first who called and gave us spiritual support…

We spoke English, Hungarian, sometimes German and Russian together. Seán enriched my life beyond imagination and through many colorful memories he is still present and remains a strong source of energy and joy of life.

“You will miss my humor”, he told me when he left Bratislava after his first visit in 1987. Although I do miss him a lot now, I am very fortunate having had the opportunity being in his presence so often, listening to him making music, laughing (that incredible vibrant, musical laugh that infected everyone), drinking first class vine, having endless conversations….

I assume Seán gave the gift of at least one beautiful, unforgettable memory to everyone he met. He certainly gave many such gifts to my family: my late father, my mother Elisabeth, my sister Astrid, my love Soňa, as well as to my - our Slovakian friends, conductors Tono Popovič, Braňo Kostka, Michal Vaňouček, composers Henrich Leško, Peter Zagar, as well as to Mirko, Bany, Albert and others…

I hoped so much to introduce Seán to my son Michael, born in October 2005… But, as my little boy said to me, seeing me in tears, “we have him in our hearts”, and that will not change, until I breathe.


As a tribute to Seán Matthew Deibler, on January 18, 2010, in my monthly show Ars Musica on Slovak Radio 3 (Radio Devín) I will play recordings conducted by Seán: Michael Kaulkin’s Cycle of Friends and excerpts from Henrich Leško’s ballet Romeo and Juliet.


♣ Bratislava, January 13, 2010 ♣

Poznanie, fantázia, imaginácia a intuícia sa vzájomne nevylučujú


Diskusia v rámci Stredoeurópskej hudobnej akadémie (MEMA)
Poprad, november 2009


Adrian Rajter: V súvislosti s projektom Stredoeurópskej hudobnej akadémie som sa vo vašej eseji stretol s pre mňa novým termínom „kontextuálna interpretácia“. Myslím si, že vo vzťahu k hudbe ide o veľmi výstižné a zmysluplné spojenie...

Milan Turković: Hrou na tzv. dobových nástrojoch sa zaoberám od roku 1967, no súčasne stále hrám i na „modernom“ nástroji, pôsobím teda v oboch sférach. Bohužiaľ sa v praxi ešte stále často stretávam s otázkou: „Ale ako môžeme vlastne vedieť ako hrali hudobníci v Bachovej alebo Mozartovej dobe a ako táto hudba vlastne znela?“ Odpovedám: „Môžeme vedieť viac, než si myslíte, ak si pozorne prečítame dobové pramene, ktoré sú k dispozícii.“ Hovorím o dielach Johanna Matthesona, Carla Philippa Emanuela Bacha alebo Husľovej škole Leopolda Mozarta. Mojím krédom vo vzťahu k hudbe 18. storočia je, že základom sú informácie o dobovej interpretačnej praxi. To ma viedlo i k použitiu termínu, ktorý spomínate. V čase, keď som začínal s hrou na historických nástrojoch neexistovali špecializované inštitúcie, ktoré dnes ponúkajú štúdium starej hudby ako napr. Kráľovské konzervatórium v Haagu, Schola cantorum v Bazileji či Oddelenie starej hudby Konservatorium Wien Privatuniversität. Všetci sme sa museli učiť sami. Na jednej strane to bolo veľmi zdravé, no stretol som sa i s hudobníkmi a súbormi, ktorí jednoducho vzali do rúk staré nástroje a mysleli si, že len prostredníctvom nich, bez poznania dobovej interpretačnej praxe, budú okamžite „autentickí“. Je to samozrejme úplný nezmysel, vrátane slova „autentický. Neexistuje totiž žiadna „autentická interpretácia“. Hudobníci, ktorých spomínam by urobili lepšie, keby hrali na moderných nástrojoch a radšej čítali knihy, ktoré som spomínal. Bolo by to určite prínosnejšie pre ich štýlovú interpretáciu.

Adrian Rajter: V 17. a 18. storočí existovala v Európe veľká diverzita interpretačných praktík a ladení. Niekedy boli tieto rozdiely také veľké, že hudobníci z jednotlivých krajín nemohli spolu hrať pre vyhranený štýl, ktorý v prostredí, kde sa pohybovali existoval. Je dobre známa príhoda, kedy Corelli povedal Händlovi: „Drahý Sas, ale ja toto nemôžem zahrať, pretože to je vo francúzskom štýle...“ Ak sa vtedy hudobníci nevedeli vždy vyrovnať s touto diverzitou, ako môže získať dnešný hudobník prehľad o rozličných interpretačných praktikách a štýloch, ktoré sa nezriedka navzájom vylučujú?

Milan Turković: Veľkým rozdielom je, že dnes hráme hudbu piatich storočí, no v časoch Händla a Corelliho hudobníci hrali viacmenej iba súčasnú hudbu.
No myslím si, že je to dnes paradoxne oveľa jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. Máme CD-prehrávače, ipody, mp3, môžeme si mailovať hudbu, ladenia i zvuk našich nástrojov.

Luciano Contini: Mimochodom príklad, ktorý ste spomenuli bol istým spôsobom „hrou o moc“ medzi Händlom a Corellim. Corelli by samozrejme spomínanú pasáž dokázal zahrať. Ale on nechcel a to je trochu rozdiel...

Adrian Rajter: Rozsah poznania o dobovej interpretačnej praxi je veľmi komplexný, existuje množstvo najrôznejších prameňov. Kde by mal začať mladý hudobník, ktorý už získal istú technickú zdatnosť a prebudí sa v ňom záujem ísť ďalej, byť vernejší dielu?

Milan Turković: Podľa mňa máme veľké šťastie, že dostupné informácie sú také komplexné. Moje tridsaťročné skúsenosti pedagóga hovoria, že na školách venujeme veľa času tomu, ako hrať na nástroji, no intelektuálna stránka interpretácie je zanedbávaná. Keď som ešte učil, stávalo sa mi, že keď som pri niektorej pasáži odkázal na Husľovú školu Leopolda Mozarta, 25-ročný študent mi povedal: „Ešte som ju nečítal, asi by som to mal urobiť.“ Toto sú ale skutočné základy. Musíme využívať informácie, ktoré máme k dispozícii. Je ich množstvo, no nevyužívame ich dostatočne.

Adrian Rajter: Môže inštinkt niekedy nahradiť nedostatok vedomostí?

Milan Turković: Existujú príklady hudobníkov - géniov, ktorí nemali potrebné informačné zázemie, no predsa produkovali fantastické veci. Počul som hrať Pabla Casalsa s festivalovým orchestrom na Marlboro Music Festival a Mozartova „veľká g-molová symfónia“ zaznela tak, ako sa o to často snažíme dnes...

Luciano Contini: Toto je veľmi nebezpečná cesta. Problém nasledovania inštinktu je, že niečo môže vyjsť a iné vôbec nie.

Adrian Rajter: Prejdime k špecifickejším aspektom historicky poučenej interpretácie. Azda bude logické začať s dobovými hudobnými nástrojmi. Z rozhovorov s mnohými hudobníkmi som pochopil, že istom bode pri snahe dopracovať sa k podstate hudobnej informácie diela cítia, že musia uchopiť nástroje, pre ktoré bola táto hudba pôvodne napísaná. Toto zažili i hudobníci zo súboru Musica aeterna koncom 80. rokov...

Peter Zajíček: Príbeh Musiky aeterny začal záujmom o repertoár, ktorý sme spočiatku hrali na moderných nástrojoch. No potom sme stretli ľudí, ktorí nám povedali:„Toto je bariéra, ktorú musíte prekročiť. Musíte sa dostať bližšie k prameňom, pretože vaša interpretácia je veľmi komerčná, každý hrá ako vy.“ A skutočne sme objavili, že mnohé veci sú úplne inak - vo frázovaní, artikulácii, chápaní harmónie a pod. Ako sme pokračovali, dospeli sme k momentu, kedy sa zmena inštrumentára javila ako nevyhnutný krok, aby sme boli konkurencieschopní v medzinárodnej komunite starej hudby. Rozhodnutie hrať na dobových nástrojoch bolo v súbore revolúciou a mnohé veci sme sa museli učiť od úplného začiatku: zvykať si na črevové struny, barokový sláčik, ale aj na zvuk nástrojov... Museli sme zmeniť nielen štýl, ale aj naše vedomie, začali sme hudbu vnímať úplne inak. Nebolo to vtedy jednoduché aj preto, že hranice boli zatvorené a mnoho dobových nástrojov domácej proveniencie bolo dávno v múzeu vo Viedni alebo u súkromníkov. No napokon presne 1. novembra pred 20 rokmi sme hrali na Štrbskom Plese prvý koncert na dobových nástrojoch...

Adrian Rajter: Do akej miery je pre hudbu starších období dôležitý nástroj? Mám na mysli používanie dobových nástrojov, respektíve kópií...

Milan Turković: Nemôžem odpovedať všeobecne, záleží na tom, o akom súbore hovoríme. V prípade Concentus Musicus Wien sme na začiatku mali výlučne dobové sláčikové nástroje, ktoré neboli modernizované. Napríklad husle od Jacoba Steinera alebo violončelo od Castagneriho... Čo sa týka dychových nástrojov, začínali sme tiež s pôvodnými. Ja mám to šťastie vlastniť fagot z Mozartových čias. Takže keď hrám jeho koncert - možno si to publikum ani neuvedomuje – no je to pre mňa veľmi intenzívny pocit. Podobne vlastním nástroj z Vivaldiho čias. Dobové dychové nástroje sa postupne opotrebovali, nahradili ich kópie a dnes som v skupine jediným hráčom, ktorý stále hrá na historickom nástroji. Medzi dobrou kópiou a originálom nie je rozdiel, no ako som už spomenul, podstatné sú informácie, ktoré o hudbe máme.

Karol Medňanský: Často ide v prípade historických nástrojov o zásadné rozdiely v ich stavbe. Ja hrám na viole da gamba, pri ktorej sa dokázalo, že má podstatne väčšie spektrum vyšších harmonických tónov ako violončelo. Ak vezmeme ako základný tón D, má 46 vyšších harmonických tónov. Violončelo pri tom istom tóne len 22. To sú všeobecne známe merania. Charakteristické kvartovo-terciové ladenie ladenie navyše umožňuje, aby sa pri tóne D rozozneli i 2. a 3. vyšší harmonický tón, teda kvinta a kvarta. Tieto tóny, A a d, zase vytvárajú ďalšie vyššie harmonické tóny, preto je farebné spektrum nástroja podstatne väčšie. Keď sa z akustického hľadiska pozrieme na barokové husle zistíme, že napätie moderných kovových strún je takmer o polovicu väčšie ako pri črevových. Preto vrchná doska tak nepruží. Toto chvenie vrchnej dosky, ktoré zlepšuje ladenie 415 Hz a črevové struny, umožňuje lepšiu artikuláciu na historickom nástroji.

Peter Zajíček: Čo sa týka historických ladení, je potrebné brať do úvahy kalibráž. Pri nižšom ladení sa používajú hrubšie struny, vyhovujúce rezonancii.

Adrian Rajter: Existuje určitá hranica, historická línia, kedy by sa dalo povedať, že hudba by už nemala byť hraná na modernom nástroji?

Milan Turković: To je veľmi dobrá otázka, na ktorú je však veľmi ťažké odpovedať. Iste viete, že Orchestre Révolutionnaire et Romantique hrá Berlioza, Brahmsa či dokonca Verdiho... V tejto súvislosti je zaujímavé a neviem, či si dostatočne uvedomujeme, ako dlho sa vlastne používali črevové struny. Pokiaľ mi je známe ešte v časoch Albana Berga hrali viedenské orchestre na črevových strunách. Zmena na tzv. moderné nástroje sa teda udiala pomerne neskoro. My sme sa so súborom Concentus Musicus Wien s dobovými nástrojmi dostali po Beethovena. A nedovolili sme si pokračovať. Nie som si istý, či je to správne...

Luciano Contini: V tejto súvislosti si je potrebné vždy uvedomiť, čo vlastne znamená slovo nástroj. Je to niečo, čo používame na dosiahnutie cieľa. Staré nástroje nie sú cieľom, sú prostriedkom, ktorý si volíme kvôli štýlovým aspektom. Vyberáme nástroj, ktorý hudbe vyhovuje najviac. Pre jazdu v meste si predsa nezvolíte formulu a naopak. S nástrojmi je to podobné.

Karol Medňanský.: Keď som sa začal zaoberať starou hudbou, stretol som sa v Kroměříži s profesorom Siegfridom Pankom. Prvé uvedenie do problematiky bolo úsmevné. Na violončele so sprievodom klavíra zahral časť jednej z Bachových sonát pre violu da gamba a obligátne čembalo. Všetci sme tlieskali. Potom hral na viole da gamba so sprievodom čembala Brahmsovu Sonátu e mol. Všetci sme sa smiali. Opýtal sa:„Prečo sa smejete? Obidva prípady sú absolútny nezmysel.“ Gambové sonáty s obligátnym čembalom sú zaujímavé tým, že s výnimkou 3. sonáty ide o triové sonáty. Gamba vo väčšine prípadov hrá stredný hlas. Teda čembalo nie je sprievodom. Poslucháč začína chápať homogénny trojhlas, prestáva vnímať nástroje individuálne. Táto situácia nevzniká pri kombinácii barokového violončela s dobovým klavírom, moderné violončelo a moderný klavír v týchto dielach nefungujú už vôbec. Violončelo sa stáva sólovým nástrojom a triová sadzba ustupuje do pozadia.

Adrian Rajter: To, čo všetkých hudobníkov spája sú noty. Každý z nich hrá, no niekedy dokážu priviesť na veľmi nebezpečné cesty...

Milan Turković: Pre mňa ako pedagóga bola veľmi bolestivá skúsenosť presvedčiť študentov, že by nemali veriť tomu čo vidia. Pokiaľ nie sú definitívne presvedčení, že skutočne vlastnia kvalitnú edíciu. Na druhej strane by som rád spomenul Antonia Vivaldiho, pretože tam sme postavení pred odlišnú situáciu. Jeho koncerty sú pre interpretov jedným z najväčších problémov. Mimochodom napísal 35 fagotových koncertov, teda viac než husľových. Ak máte notový záznam, držíte v ruke len kostru, v podstate nemáte nič. Skutočnosť, že veľa hudobníkov hovorí, že Vivaldi napísal jeden koncert 427-krát je voči nemu veľká nespravodlivosť. A naša chyba, že máme tento dojem. Prečo je to tak? Vivaldi učil na Ospedale della Pieta v Benátkach. Boli tam siroty, z ktorých mnohé museli byť fantastické virtuózky. Od interpreta v jeho dobe sa očakávala účasť na kompozičnom procese: pridaním improvizácií, ozdôb...

Luciano Contini: Rovnaká situácia je v prípade Corelliho. Ak máte v rukách jeho adagio, sú tam len „veľké biele noty“. Keby nebolo dobového amsterdamského vydania s vypísanými ozdobami, asi by sme jeho hudbu hrali úplne inak. Táto hudba sa musí zdobiť.

Igor Herzog: Musíme pamätať na to, že moderný notopis má viac ako 500 rokov. Preto neexistuje jediný spôsob ako ho univerzálne čítať. Notácia nie je idea, je to popis, ktorý má slúžiť na priblíženie sa idey.

Milan Turković: Som rád, že to hovoríte. Polová nota v 18. storočí je skutočne úplne iná ako polová nota u Luigiho Nona.

Adrian Rajter: Chcel by som sa teraz opýtať pána Karola Petrócziho, koncertného majstra Štátnej filharmónie Košice, ako sa vo veľkom symfonickom orchestri zmenil v posledných 20-25 rokoch interpretačný pohľad pod vplyvom nových informácií, ktoré sú dostupné zo sveta starej hudby...

Karol Petróczi: Hovoríme tu o historicky poučenej interpretácii z aspektov, ktoré sú objektívne sledovateľné (pramene, nástroje, ladenia). No málo hovoríme o storočiach, počas ktorých sa ľudské prežívanie a psychika menili, o miere osobného vkladu. Za nástrojom je vždy človek a ten sa za 300 rokov zmenil. Je paradoxom, že človek odloží stredoveký nástroj a sadne si za počítač. Prístup a možnosti veľkých orchestrov sa vo vzťahu k interpretácii starej hudby zásadne zmenili. Najväčší rozdiel je v tom, že dirigenti odmietajú hrať barokovú hudbu. Necítia sa dostatočne fundovaní sledovať aktuálne trendy. Na druhej strane hudobníci v orchestroch nie sú často schopní zmeniť dostatočne rýchlo naučený spôsob hrania. Spomíname síce s nostalgiou na Bohdana Warchala, no tak sa tento repertoár dnes už nedá hrať.

Luciano Contini: Položím teraz provokatívnu otázku. Išli by ste do Louvru prerábať Leonardovu Monu Lisu, pretože žijeme v 21. storočí? Je to to isté. Hudba vznikla v určitej dobe a jej tvorcovia dobre vedeli, čo robia. Príklad z veľmi pekného zboru z Monteverdiho Lamento della Ninfa: Na jednom mieste sa tam vyskytne disonantný súzvuk f - d - fis. V 50. rokoch sa toto miesto opravovalo na f alebo na fis. Ale tak to nie je správne, lebo tento postup vychádza z pravidiel vedenia hlasov. Ak stúpajú, tón sa zvyšuje, ak klesajú, tak sa znižuje. Ak tomuto nerozumiete, samozrejme to zmeníte v mene „umeleckej slobody“. To však nie je umelecká sloboda, ale jednoducho chyba. To, že žijeme v 21. storočí s tým nič nemá. Hudba vznikla v tej dobe a my sa ju musíme snažiť pochopiť.

Milan Turković: V tomto zmysle mám zaujímavé skúsenosti ako dirigent s modernými orchestrami. V poslednej dobe sa snažím dirigovať čo najviac Haydnovej hudby. Pri európskych orchestroch sa stretávam s množstvom problémov vo vzťahu k štýlu. Dôvodom je, že vychádzajú z romantickej tradície a je veľmi ťažké sa od nej odpútať. Hral som 25 rokov v orchestri, takže viem, čo táto naviazanosť znamená. Minulý jún som v Tokiu dirigoval dve Haydnove symfónie. Bol som milo prekvapený ako ľahko si hudobníci osvojovali to, o čom som hovoril. Nemusel som vysvetľovať, prečo vyžadujem appoggiaturu dlhú a akcentovanú... Povedal som a oni zahrali. Tieto orchestre sú mladé a majú množstvo „voľnej pamäte“, ktorú môžu napĺňať novými informáciami. Bola to jedna z najlepších haydnovských interpretácií, akú som zažil. Často máme v Európe tendenciu hovoriť „japonské orchestre, dokážu to vôbec?“ Dokážu a veľmi dobre.

Peter Zajíček: Cesta je preniesť sa ďalej cez otázky techniky a nástrojov k významu hudby. Napríklad Vivaldiho L´estro armonico je skutočnou drámou. Je to divadelné predstavenie pre barokové husle...

Milan Radič: Mám to šťastie hrať v Mozarteum Orchestra v Salzburgu a nemyslím si, že by sme boli závislí na romantickej tradícii. Vo veľkej miere sa zaoberáme práve hudbou Haydna a Mozarta.

Milan Turković: Poznám váš orchester oveľa dlhšie ako vy. (smiech) Hral som v ňom ešte ako študent a vtedy to bol romantický orchester. Dnes je v ňom veľa mladých ľudí, je úplne iný ako kedysi...

Adrian Rajter: Tento orchester je zaujímavý príklad, pretože ho istý čas viedol Bernhard Paumgartner. Sám v istom okamihu pocítil, že nemôže interpretovať Mozarta adekvátne s orchestrom, zviazaným s romantickou tradíciou, preto založil Cameratu Salzburg, ktorá bola oveľa flexibilnejšia.

Peter Guľas: Chcel by som ešte doplniť niečo ohľadom nástrojov, konkrétne čembala. Výroba čembál sa skončila a upadla do zabudnutia koncom 18. storočia, pretože ich nahradili klavíre. Renesancia výroby týchto nástrojov začala až začiatkom 20. storočia. Časom sa však ukázalo, že používanie pôvodných nástrojov a kópií bolo jedinou cestou ako tieto nástroje opäť získať. Prvé moderné čembalá, vychádzajúce v mnohom zo stavby klavíra (s oceľovými strunami a množstvo pedálov), ktoré vyrábala napríklad firma Pleyel, boli príliš tiché. Napríklad v čembalovom koncerte Manuela de Fallu, ktorý premiérovala priekopníčka modernej čembalovej hry Wanda Landowska, doprevádza sólistu len päť nástrojov. No autor v úvode píše, že čembalo musí hrať tak silno ako je len možné. Ak zvuk stále nie je dostatočný, je potrebné umiestniť ostatných hráčov tak ďaleko ako je len možné, no aby na nich ešte dovideli ľudia... Bolo preto nutné sa vrátiť k prerušenej tradícii, na ktorej začiatku sú flámski a talianski výrobcovia čembál. V tom sa čembalo od iných nástrojov líši.

Karol Medňanský: Tieto problémy majú svoje akustické dôvody, súvisiace so stavbou nástrojov. Keď Peter Guľas spomínal, že moderné čembalá s hrubšou rezonančnou doskou mali podstatne slabší tón, je to preto, že hrúbka strún nezodpovedala historickým parametrom. Vrchná doska sa jednoducho nerozochvela.

Milan Turković: Vždy hrávame s Concentus Musicus Wien vo Veľkej sále Musikvereinu. Keď som tam prvýkrát hral na starom nástroji hovoril som si: „To predsa nebude nikto počuť.“ Ale bolo to počuť veľmi dobre, pretože barokové a klasicistické dychové nástroje sú síce tichšie, no skutočne majú podstatne viac vyšších harmonických tónov.

Ronald Šebesta: Špecifickým problémom je spôsob, akým sa hudba 18. storočia u nás stále vyučuje v akademickom prostredí. Interpretácia na školách je ovplyvnená romantickou tradíciou, dôrazom na linearitu hlasov. Problémom na tejto úrovni je, že výsledok je vo vyznení ťažkopádny, nudný a nikoho v podstate nezaujíma. Naštudovanie týchto skladieb nie je zmysluplné, slúži len na absolvovanie povinného repertoáru. Otázka, ktorá tu stále rezonuje je, ako hrať starú hudbu na moderných nástrojoch. Verím, že je možné do značnej adaptovať techniky z hry na starých nástrojoch tak, aby výsledok bol zmysluplný i na moderných nástrojoch.

Luciano Contini: Ak čítate niečo v jazyku, ktorému nerozumiete sú to len zvuky, ktoré po čase začnú nudiť. Rovnaké je to v hudbe.

Milan Turković: Vezmime si ako príklad lesný roh. Ak hráč na takomto nástroji dostane do ruky len raz prirodzený roh (Naturhorn) a uvedomí si ako odlišne rezonuje, ako inak znie napríklad sostenuto, potom bude schopný zahrať typické frázy 18. storočia s úplne inou artikuláciou a cítením. Sostenuto v 18. storočí neexistovalo s výnimkou, že ho skladatelia v zápise vyslovene vyžadovali. V Così fan tutte je ária, kde spev akordicky sprevádzajú len drevené dychové nástroje. Mozart si dal tú prácu, aby nad každý oblúčik napísal ten. - teda tenuto. To znamená, že inak by (napriek notácii v štvrťových hodnotách) hrali kratšie. Keď máte takúto informáciu, nástroj nie je až taký dôležitý. Preto si myslím, že pre hráčov na moderných nástrojoch by bola podobná skúsenosť užitočná.

Ronald Šebesta: Niektoré druhy artikulácie sú na moderných nástrojoch realizovateľné obtiažnejšie. Treba sa ale o to pokúšať. Skúsenosť so starým nástrojom urýchľuje poznanie.

Peter Zajíček: Nemali by sme sa len pokúšať, my sme povinní to robiť. Stará hudba nesie v sebe afekt, sprostredkováva určitý obsah, ktorý je potrebné tlmočiť korektne.

Karol Petróczi: Úbytkom barokového repertoáru v orchestri nevymizne snaha hudobníkov hrať túto hudbu a vždy sa aspoň do určitej miery objaví snaha realizovať to, o čom dnes hovoríme. Či už v oblasti vibrata, artikulácie... Napriek tomu celá táto produkcia pri najlepšej snahe ostane niekde na polceste. Chcel by som sa opýtať nakoľko ide z hľadiska ortodoxného vyznávača historicky poučenej interpretácie o „podvod“. Výsledok predsa vždy ostane hybridom...

Milan Radič: Hral som s Košickou filharmóniou Telemannov violový koncert. Zredukovali sme počet hráčov a mal som na hráčov niektoré základné štýlové požiadavky ohľadom frázovania, zdôrazňovania ťažkých a ľahkých dôb. Okamžite sa z orchestra ozvalo: „Ale my nie sme barokový orchester!“ Po viacerých skúškach si však hudobníci uvedomili, že aj aplikovanie týchto základných princípov môže viesť k presvedčivejšiemu výsledku i na moderných nástrojoch.

Milan Turković: Hovoríme tu o filozofických aspektoch hudobnej interpretácie. Mám šťastie, že k mojim priateľom patrí Wynton Marsalis, jeden z popredných svetových jazzových hudobníkov. Ako viete hrá i klasickú hudbu. Jeho krédom je, že máme oveľa viac spoločného ako nás rozdeľuje. Všetci hráme rovnaké stupnice, nosíme na skúšky ceruzky. Myslím si, že rovnaké tvrdenie platí aj pre hudobníkov v moderných orchestroch alebo v špecializovaných ansámbloch na starú hudbu. Medzi hudobníkmi nie je „Berlínsky múr“ ak sa navzájom rešpektujú, počúvajú a pokúšajú poctivo robiť hudbu.

Karol Medňanský: Poznatky, týkajúce sa interpretácie starej hudby, by sa mali u nás začleňovať do vyučovania na všetkých typoch hudobných škôl, no chýbajú nám pedagógovia, ktorí by boli schopní učiť. Po založení Akadémie umení v Banskej Bystrici som očakával založenie študijného programu orientovaného na starú hudbu. V Čechách sú v tejto oblasti o niečo ďalej. Na Akadémii starej hudby pri Ústave hudobnej vedy Masarykovej univerzity v Brne je možné získať zo starej hudby bakalársky titul. Rovnako aj v Prahe na Týnskej škole..

Milan Turković: S podujatiami ako MEMA sa dajú tieto veci meniť. Treba mať len trpezlivosť a postupovať krok za krokom. Aj u nás, kde máme takmer všetko k dispozícii, sú stále problémy, tak prečo by to u vás malo ísť rýchlejšie? Viedenská Hochschule für Musik und darstellende Kunst, jedna z najväčších hudobných vzdelávacích inštitúcií na svete nemá tiež oddelenie starej hudby. Konservatorium Wien Privatuniversität takéto oddelenie má a stáva sa treťou najdôležitejšou školou po Haagu a Bazileji. Ak nie sú iné možnosti, treba byť viac pragmatický, menej systematický, vytiahnuť pramene a začať jednoduchými krokmi...

Adrian Rajter: Myšlienky formulované v dnešnej diskusii majú spoločného menovateľa: zdôrazňujú nevyhnutnosť dôsledného štúdia kľúčových hudobno-historických prameňov a jeho aplikáciu v interpretačnej praxi. Poznanie, fantázia, imaginácia a intuícia hudobníka sa vzájomne nevylučujú: poznanie fantáziu podporuje, súčasne jej však dáva kontext a mieru. Ako naznačil Luciano Contini, hudobný nástroj, hoci má v hudobnom procese nezastupiteľnú úlohu, je v tejto súvislosti druhoradý, je iba prostriedkom, nie cieľom hudobnej interpretácie. „Kontextuálna interpretácia“, ktorú oživilo a rozšírilo niekdajšie hnutie starej hudby, je už 30 rokov jedným z určujúcich prúdov súčasného hudobného sveta. Pre moderného hudobníka je technické zvládnutie nástroja a hudobno-historické vzdelanie samozrejmosťou, rovnako, ako vedomie povinnosti dešifrovania pravdivého afektu zakódovaného v notovom zázname, snaha o individuálne tlmočenie diela v duchu romantickej tradície postupne stráca na aktuálnosti.
Záverom by som už iba rád zdôraznil nezastupiteľnú úlohu hudobného školstva, vzhľadom na to, že neformuje iba individuality hudobníkov, ale predznamenáva aj celkový charakter hudobného života. Verím, že naše konzervatóriá a vysoké hudobné školy sa budú čím ďalej tým viac otvárať výchove mladých hudobníkov ku „kontextuálnej interpretácii“ hudby akéhokoľvek historického obdobia.



Prepis a redakčná úprava diskusie: Andrej Šuba
Uverejnené v časopise Hudobný život č. 11-12, 2009

Middle European Music Academy 2009, Hudobný život