Veľkí dirigenti 20. storočia: Karl Böhm



KARL BÖHM
(28.8.1894, Graz – 14.8.1981 Salzburg)

"V hudbe nestrpím žiadne kompromisy."

Mladosť a štúdiá
Na želanie otca študoval Karl Böhm právo. Želanie bolo motivované osobnou skúsenosťou: Böhm senior prichádzal ako právnik Mestského divadla v Grazi pravidelne do kontaktu s frustrovanými, málo zarábajúcimi spevákmi operného súboru. Svojmu synovi chcel garantovať lepšiu budúcnosť. Nebránil mu v hudobných aktivitách, ale "keď budem mať istotu, že dosiahneš niečo naozaj veľké, môžeš počítať s mojou plnou podporou. Ale štúdium práva Ti dá istotu, keď sa Ti to s hudbou nevydarí, že budeš môcť nastúpiť do mojej kancelárie." Böhm napokon právo doštudoval vďaka prižmúreným očiam pedagógov: im, jeho otcovi i jemu bolo vtedy totiž už jasné, že hudba definitívne zvíťazila.
Roku 1913 študoval vďaka odporúčaniu dirigenta Franza Schalka (ktorému Böhmov otec významne pomohol na začiatku kariéry) vo Viedni harmóniu, kontrapunkt a kompozíciu u Eusébia Mandyczewského, jedného z posledných priateľov a úzkych spolupracovníkov Johannesa Brahmsa. Súčasne navštevoval prednášky dejín hudby Guida Adlera na Viedenskej univerzite. Bol pravidelným hosťom vo Viedenskej dvornej opere, kde zažil všetky veľké hviezdy tých čias, vrátane Enrica Carusa, ktorý na neho urobil veľký dojem. Caruso mal už vtedy honoráre astronomických výšok, čo mladého Böhma spočiatku roztrpčovalo. Keď ho však počul po prvýkrát, skonštatoval: "ten muž je k nezaplateniu". Spomedzi dirigentov Filharmonických koncertov bol jeho favoritom Felix Weingartner.
Po šťastnom vyviaznutí z armádnych služieb počas 1. svetovej vojny sa stal roku 1916 korepetítorom opery v Grazi. Hoci nikdy neštudoval dirigovanie, čoskoro sa mu naskytli i prvé dirigentské príležitosti: najprv dirigoval ženský zbor počas jedného divadelného predstavenia (do denníka si vtedy poznamenal: "Zbor spieval katastrofálne. Na vine bol – dirigent!") a krátko na to viedol scénickú hudbu vo Verdiho Aide (u hudobníkov spôsobil rozruch tým, že vo štvorštvrťovom takte dirigoval druhú dobu doprave namiesto doľava). Po roku intenzívnej korepetítorskej práce dirigoval Böhm 17. októbra 1917 svoje prvé celovečerné operné predstavenie: Der Trompeter von Säckingen od Viktora Nesslera. Pôvodne 5-hodinové dielo skrátil na znesiteľné dveajpolhodiny a veľký dirigentský debut sa skončil triumfálnym úspechom. Počas osláv 150. výročia narodenia L. van Beethovena roku 1920 dirigoval v Grazi Fidelia. Po prvom predstavení kritiky priam súperili v chválospevoch a Böhm dostal ponuku prevziať od nasledujúcej sezóny funkciu šéfa opery. Napokon však sa však všetko vyvinulo inak...

Kariéra
Napriek istej pozícii v Grazi sa Böhm roku 1920 rozhodol prijať pozvanie Bruna Waltera dirigovať konkurzné predstavenia na miesto 4. kapelníka v Mníchovskej opere. Na Čarostrelca i Madame Butterfly dostal iba hodinovú skúšku. Predstavenia boli úspešné a Bruno Walter sa po druhom z nich Böhma opýtal: "Ako sa vám páči Mníchov?" Po kladnej odpovedi dodal: "Aj vy sa páčite Mníchovu!" Keď Böhm poznamenal, že v Grazi sa má stať šéfom, Walter odvetil: "Milý mladý priateľu, vo svojom živote som získal trpkú skúsenosť, že v našej kariére sa každý skok kruto vypomstí. Tento skok dopredu treba potom trikrát dobiehať. Nezištne vám radím, zostaňte tu. Vypracujete sa a mnohému sa naučíte. Prijmite pozíciu v Mníchove." Böhm zostal. V Bavorskej metropole získal obrovskú prax dirigovaním celého bežného repertoáru, ale najmä hlboké umelecké impulzy vďaka spolupráci a priateľstvu s Brunom Walterom. Böhm vo svojej biografii konštatuje, že vďaka Walterovi sa mu otvoril a priblížil svet Mozartovej hudby. (Ako je známe, Böhm sa postupne stal jedným z najväčších mozartovských interpretov svojej doby.) V Mníchove sa dostal do aktívneho kontaktu i s operami Richarda Straussa, ktoré sa neskôr stali jeho doménou. Gavaliera s ružou i Ariadnu na Naxe tu uviedol po prvýkrát bez jedinej skúšky, avšak vďaka Böhmovej sebadôvere, presnej dirigentskej technike, jasnej koncepcii, ako aj vynikajúcemu orchestru a vokálnemu ansámblu boli obe predstavenia grandióznymi úspechmi. Veľká straussovská a mozartovská speváčka Maria Ivogün dokonca poznamenala, že sa pri speve cítila lepšie, ako so Straussom samotným... Počas pôsobenia v Mníchove dirigoval Böhm okolo 700 operných predstavení.
Po Mníchove nasledovala Böhmova prvá šéfovská pozícia: roku 1927 sa stal generálnym hudobným riaditeľom v Darmstadte. Tu mal konečne i viac možností dirigovať koncerty (v Mníchove bola táto úloha prakticky výlučne v rukách hudobného riaditeľa). Roku 1931 uviedol i Bergovu operu Wozzeck, podľa skladateľových slov v ideálnom naštudovaní. Niet divu, jasnú koncepciu Böhm preniesol na celý aparát na nie menej, ako 34 skúškach!

Na vrchole
Je všeobecne známe, že výstupom na dirigentský Olymp je koncertovanie s Viedenskými filharmonikmi. Karl Böhm stál na čele tohto orchestra prvý krát roku 1933. Bola to vzájomná láska na prvý pohľad. Odvtedy až do svojej smrti dirigoval Filharmonikov približne 450-krát, Roku 1967 ho vymenovali za čestného dirigenta. Niekoľko týždňov pred smrťou Böhm os svojom vzťahu k tomuto orchestru povedal: "Miloval som ich tak, ako je možné milovať človeka."
Po krátkom intermezze v Hamburskej opere sa Böhm roku 1934 stal na deväť rokov hudobným riaditeľom Drážďanskej štátnej opery. Nástup do tejto funkcie sprevádzala problematická situácia v súvislosti s jeho predchodcom Fritzom Buschom, ktorý sa napriek nežidovskému pôvodu dostal do nemilosti nacistického režimu. Böhma napriek priateľstvu s Buschom dlho sprevádzal nepravdivý chýr, že Buscha z funkcie vytlačil. Vo svojich spomienkach o svojom pôsobení v saskej metropole hovorí:
"Čas v Drážďanoch bol vari môj umelecky najplodnejší, pretože som vtedy, napriek nepriaznivej a po vypuknutí vojny dokonca krajne napätej politickej situácii, mal možnosť presadiť umelecky to, čo sa mi už neskôr nikdy nepodarilo: postaviť skutočný súbor. Tento súbor mi bol k dispozícii na všetkých skúškach a umožnil mi naštudovať najnáročnejšie ansámblové opery, predviesť ich štyri-päť krát a neskôr v tom istom obsadení znovu po jedinej skúške v takej kvalite, ako na premiére."
V Drážďanoch bol Böhm opäť extrémne vyťažený: za pultom v opere stál celkom 689-krát a navyše 10-krát ročne viedol orchestrálne koncerty. Medzi jeho hviezdne okamihy patrili svetové premiéry Straussových opier Die schweigsame Frau (1935) a Daphne (1938). Strauss našiel popri Clemensovi Kraussovi v Böhmovi svojho druhého zasväteného dirigenta. Strauss mu navyše ponúkol ešte hlbší vhľad do Mozartovej hudby: upozornil ho na fakt, že Mozart bol vlastne vynálezcom nekonečnej melódie, ako aj na jeho fenomenálnu schopnosť zmeniť náladu a charakter na minimálnej ploche („Spomeňte si na dva pomalé takty v finále 2. dejstva Dona Giovanniho, potom, ako Leporello pozval masky, bezprostredne pred tak tragickým „maskovým“ tercetom: vidíte, milý priateľu, keby som bol napísal tieto dva takty, rád by som za ne dal tri moje opery“)
Z Drážďan sa roku 1943 Böhm presťahoval do Viedne. Na konci prvej fázy jeho pôsobenia vo funkcii hudobného riaditeľa Štátnej opery (1943-45) bol priamym svedkom zničenia Viedenskej opery pri bombardovaní dňa 12.3.45 (!). Po vojne ho stihol podobný osud, ako mnohých jeho kolegov (vrátane Furtwänglera, Kraussa, Knapperstbuscha a ď.): dvojročný zákaz dirigovať. Toto opatrenie sa nezakladalo na obvinení z kolaborácie, ale iba na púhom fakte, že počas fašizmu vykonával svoju prácu tak, ako vždy. Preto bolo pre Böhma veľkou satisfakciou, že roku 1955 mohol vo Viedni otvoriť zrekonštruovanú budovu Štátnej opery.
Medzitým však v rokoch 1950-53 riadil nemecké sezóny v Teatro Colon v Buenos Aires, ktoré pod jeho vedením stalo jednou z popredných svetových operných scén.
Jeho druhé obdobie (1954-1956) vo funkcii hudobného riaditeľa Viedenskej štátnej opery sprevádzali veľmi protichodné a pre Viedeň signifikantné udalosti. Divadlo i hudobná verejnosť ho po podpise päťročnej zmluvy vítali s ováciami, na jeho počesť usporiadali dokonca fakľový sprievod. Postupne sa však začali množiť intrigy, podplácanie návštevníkov miest na státie, aby "vyrobili" neúspech, rokovania o nástupcovi za jeho chrbtom. Pod tlakom týchto skutočností Karl Böhm roku 1956 po sotva dvoch rokoch pôsobenia na svoju funkciu rezignoval. Jeho nástupcom sa stal Herbert von Karajan. Böhm sa rozhodol po tom všetkom už nikdy neprevziať oficiálnu funkciu. S Viedenskými filharmonikmi však v intenzívnej a radostnej tvorivej spolupráci pokračoval až do konca svojho života.
Hoci po roku 1956 už nikde nezastával funkciu šéfdirigenta, bol jedným z najzamestnanejších dirigentov. Pravidelne koncertoval a nahrával s Viedenskými a Berlínskymi filharmonikmi (kompletná nahrávka Mozartových symfónií), drážďanskou Staatskapelle, Londýnskym symfonickým orchestrom, hosťoval v Metropolitnej opere a zastával kľúčovú pozíciu v Salzburgu.
Mimoriadne plodná bola Böhmova spolupráca s Bayreutským festivalom, hoci počas vojny jeho vzťah k Wagnerovej hudbe ochladol. (Niet divu, Wagner bol Hitlerovým obľúbeným skladateľom. Od uvádzačov Mníchovskej opery sa Böhm dozvedel, že Hitler po prvom dejstve Tristana podpisoval v lóži rozsudky smrti!). Vďaka pozvaniu Wielanda Wagnera a stretnutiu s dirigentom Karlom Muckom, ktorý prostredníctvom kontaktov s Cosimou Wagnerovou patril medzi najzasvätenejších znalcov autentických predstáv Richarda Wagnera o interpretačnom štýle jeho hudby, dostal nové wagnerovské impulzy. V Bayreuthe dirigoval Prsteň, Majstrov spevákov norimberských i Tristana a Izoldu. Všetky opery vtedy inscenoval Wieland Wagner. Roku 1966 vznikla i legendárna live nahrávka Tristana s fenomenálnymi spevákmi, Birgit Nillsonovou a Wolfgangom Windgassenom, v titulných úlohách. Podľa pôvodného projektu mala byť nahrávka výsledkom zostrihu samostatných predvedení jednotlivých dejstiev a dvoch kompletných predstavení. Ukázalo sa však, že hudobný ťah bol oveľa jednoznačnejší pri kompletných predvedeniach. Böhm vo svojej autobiografii spomína: "Práve pri takom diele, ako je Tristan, ktoré musí byť jediným crescendom, od prvého roztúženého a-f vo violončelách, až po posledný akord v Izoldinej smrti, plným maximálnej vášne, sa dá toto všetko dosiahnuť iba pri živej nahrávke. Tento extrémny výraz a veľká línia sú pri akokoľvek minucióznej štúdiovej práci nedosiahnuteľné."

Nová hudba
Hudba súčasníkov, hudba 20. storočia, mala v Karlovi Böhmovi vynikajúceho a nadšeného interpreta. Už v Mníchove uviedol do repertoáru Ravelovu Španielsku hodinu a Stravinského Slávika. Od roku 1931 často dirigoval najmä Bergovu operu Wozzeck a to nielen v Nemecku, ale aj v Neapole i Buenos Aires. Špeciálne miesto v Böhmovom repertoári mali opery Richarda Straussa.
Karl Böhm roku 1940 opakovane a s veľkým úspechom dirigoval Baladickú suitu Eugena Suchoňa. Uviedol ju v s Drážďanskou filharmóniou v starej Semperovej opere ako zahraničnú premiéru a krátko na to i s Berlínskym filharmonickým orchestrom i Viedenskými filharmonikmi. Spolupráca medzi Suchoňom a Böhmom nebola jednoduchá, nakoľko, súdiac podľa Suchoňových spomienok (Podmanený svet, 1981), Böhm s orchestrom nepracoval podľa skladateľových predstáv a na jeho poznámky bol veľmi citlivý. Došlo i k drobným nedorozumeniam, ktoré sa však bezo zvyšku rozplynuli v triumfálnych úspechoch skladateľa i dirigenta.

Osobnosť a dirigentský štýl
"Jeho gestá boli niekedy primalé, nikdy som nevedela presne, kde je. Ale keď som počúvala, bolo všetko jasné" (Christa Ludwig)
Mal malé, jemné, priam funkcionalistické gestá, skôr navrhujúce, ako popisné. Kto ho však videl dirigovať vie, že z neho sršala pulzujúca energia, ktorá ho na vypätých miestach niekedy donútila i k ľahkému výskoku. Na skúškach s orchestrami pracoval mimoriadne detailne, na nepozornosť reagoval podráždene. Manierizmus a sentimentalita mu boli cudzie, jeho krédom bola transparentnosť: jasnosť sadzby a štruktúry nikdy neobetoval prirýchlym alebo príliš pomalým tempám. Jeho zjav, interpretačný štýl, dirigentská technika nenasvedčovali, že by bol hviezdou. Nebol človekom médií, svojej kariére sa nesnažil dávať umelé impulzy zvonku. Mal však nezvyčajnú schopnosť v patričnej miere ustúpiť do úzadia a umožniť pôsobenie hudby zdanlivo bez sprostredkujúceho interpretačného článku. Vďaka tejto schopnosti si získal priazeň najvýznamnejších svetových orchestrov i najširšej hudobnej verejnosti.
Ťažiskom jeho koncertného i operného repertoáru boli diela Mozarta, Straussa a Wagnera, veľkú pozornosť však venoval i Beethovenovi, Brahmsovi, Brucknerovi, Haydnovi, Schubertovi i Bergovi.

Z myšlienok
"Najťažšia na Albanovi Bergovi je jeho notácia, ktorá však patrí k duchu jeho hudby. Dalo by sa totiž – a ja by som to dokázal – partitúru prepísať bez jedinej zmeny tónu a dynamiky, tak, že by opera bola oveľa ľahšie čitateľná. Potom by to však už nebol Bergov Wozzeck. V prípade Lulu Berg zložitosti notácie – možno trošku aj na môj podnet – zjednodušil. V tejto súvislosti sa môžeme zmieniť i o výroku Richarda Straussa: Čím rýchlejšie komponujem, tým pomalší je môj zápis."

"...keď my na pódiu nie sme všetci presvedčení, nepresvedčíme ani naše publikum!"

"Čo sa týka dirigenta, zastávam názor – či už v opere, alebo koncertnej sieni -, že by mal robiť iba také pohyby, ktoré sú nevyhnutné na to, aby s orchestrom rytmicky a výrazovo komunikoval. Všetko nad tento rámec je show, ktorú od dirigenta žiaden orchester sveta nekúpi. Gestá teda nemajú byť samoúčelné, ale jednoducho majú byť výrazom jeho prežitia hudby. V tejto súvislosti chcem povedať, že som šťastný, že na svete existuje miesto, kde treba posudzovať dirigenta iba podľa počutia a nie podľa videnia: v bayreuthskom Festspielhause!"

"U Viedenských a Berlínskych filharmonikov začínam tam, kde s menej dobrými orchestrami končím, respektíve musím skončiť."

"Pri skúšaní má - ba dokonca musí – byť dirigent učiteľsky dôsledný, aby mohol vyjadriť všetky skladateľove nuancy, pričom však pri predvedení už nesmie nemyslieť na to, či hráč na lesnom rohu zvládne ťažké miesto, alebo nie, lebo v takom prípade ho určite nezvládne. Zažil som neuveriteľné veci. V Drážďanoch bol sóločelistom pán Hesse... (...) Raz som dirigoval spamäti Brucknerovu symfóniu a omylom som si iba pomyslel, že violončelá majú nastúpiť na tomto mieste, bez toho, aby som sa tým smerom pozrel. Pán Hesse nastúpil ako jediný – priskoro. Dal som mu rukou signál a po koncerte som sa ho opýtal: Hesse, vy ako jediný nastúpite na nesprávnom mieste? A on mi odpovedal: Pán profesor, mal som pocit, že chcete, aby som nastúpil."

"V hudbe nestrpím žiadne kompromisy. V živote som splodil dosť veľa problémov, ale v mojej hudbe som bol vždy úprimný a priamy."


Diskografia (výber)
L. van Beethoven: Symfónia č. 6 (Wiener Philharmoniker, DGG)
L. van Beethoven: Symfónia č. 9 (Norman, Fassbaender, Domingo, Berry, Wiener Staatsopernchor, Wiener Philharmoniker, DGG)
L. van Beethoven: Koncert pre klavír a orchester č. 5 (Pollini, Wiener Philharmoniker, DGG)
L. van Beethoven: Missa solemnis (Stader, Radev, Dermota, Greindl, Chor der St. Hedwigs-Kathedrale, Berliner Philharmoniker)
L. van Beethoven: Fidelio (Deutsche Oper Berlin, Decca)
A. Berg: Wozzeck (Chor und Orchester der Deutschen Oper Berlin, DGG)
A. Berg: Lulu (Chor und Orchester der Deutschen Oper Berlin, DGG)
J. Brahms: Koncert pre klavír a orchester č. 1 (Pollini, Wiener Philharmoniker, DGG)
J. Brahms: Koncerty pre klavír a orchester č. 1&2 (Backhaus, Wiener Philharmoniker, Decca)
A. Bruckner: Symfónie č. 3&4 (Wiener Philharmoniker, Decca)
W.A. Mozart: 46 Symfónií (Berliner Philharmoniker, DGG)
W.A. Mozart: Requiem (Mathis, Hamari, Ochman, Ridderbusch, Konzertvereinigung Wiener Staastopernchor, Wiener Philharmoniker, DGG)
W.A. Mozart: La Clemenza di Tito (Staatskapelle Dresden, DGG)
W.A. Mozart: Cosi fan tutte (Wiener Philharmoniker, DGG)
W.A. Mozart: Don Giovanni (Orchester Národného divadla Praha, DGG)
W.A. Mozart:: Idomeneo (Staastkapelle Dresden, DGG)
W.A. Mozart:: Le nozze di Figaro (Deutsche Oper Berlin, DGG)
W.A. Mozart: Die Zauberflöte (Berliner Philhamoniker, DGG)
M. Reger: Mozartove variácie op. 32 (Berliner Philharmoniker, DGG)
R. Strauss: Alpská symfónia, Don Juan, Tak riekol Zarathustra, Till Eulenspiegel, Slávnostné prelúdium, Život hrdinu, Smrť a vykúpenie, Tanec siedmych závojov (Staatskapelle Dresden, Berliner Philharmoniker, DGG)
R. Strauss: Arabella, Ariadna na Naxe, Capriccio, Daphne, Elektra, Žena bez tieňa, Gavalier s ružou, Salome, Mlčanlivá žena (DGG)
R. Wagner: Der fliegende Holländer (Bayreuther Festspiele, DGG)
R. Wagner: Tristan und Isolde (Bayreuther Festspiele, DGG)
R. Wagner: Nibelungov prsteň (Bayrether Festspiele, Philips)


Bibliografia (výber)
K. Böhm: Ich erinnere mich ganz genau. Die Autobiographie des großen Dirigenten.(1968)
M. Roemer: Karl Böhm (1966)


Uverejnené v časopise Hudobný život, 2001

© Adrian Rajter

Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss


CLEMENS KRAUSS
31.3.1893 (Wien) – 16.5.1954 (Mexico City)

Usilovnosť bez talentu je zbytočná, talent bez usilovnosti vzbudzuje nevôľu.
Oboje zjednotené môže stvoriť umelca. (C.K.)



Detstvo
Viedeň na prelome 19. a 20. storočia, Viedeň Gustava Mahlera, Alfreda Rollera, Huga von Hofmannsthala, Petra Altenberga, Siegmunda Freuda, plná viery v pokrok a dobrú budúcnosť, mesto, v ktorom každá divadelná premiéra, každý filharmonický koncert bol takmer národným sviatkom a herci i hudobníci boli známejší, než politici, Viedeň, ako ju opisuje vo svojich memoároch Svet včerajška Stephan Zweig, bola od narodenia domovom Clemensa Kraussa. Bol synom 44-ročného gavaliera cisárskeho dvora Hectora Baltazziho (cisárovnú Alžbetu sprevádzal na jej výjazdoch a bol strýkom barónky Mary Vetsera, ktorá zomrela v Mayerlingu po boku korunného princa Rudolfa) a sotva 17-ročnej Clementiny Kraussovej, členky baletu Viedenskej dvornej opery a neskôr speváčky. Jej rodičia údajne vzhľadom na veľký vekový rozdiel neprivolili sobášu a Clemens Krauss sa napokon so svojim otcom, ktorý po tragédii v Mayerlingu na žiadosť cisára Františka Jozefa opustil krajinu, nikdy nestretol. Vo svojom autobiografickom náčrte Krauss o svojom detstve napísal:
Bol som vychovaný v dome svojich starých rodičov. Môj starý otec mal v pláne tak usmerniť moje štúdium, aby som mohol neskôr nastúpiť na diplomatickú dráhu. (...) Jeho zámery však stroskotali na tom, že vo veku ôsmych rokov u mňa objavili výnimočne pekný sopránový hlas. Navštevoval som potom hodiny spevu a prijali ma ako speváčika do cisárskej dvornej kapely. A bolo o mne rozhodnuté! Už v útlom detskom veku som vedel noty nesúce označenia zo začiatku abecedy nakresliť medzi linajky skôr, ako som poznal samotnú abecedu a teraz som sa ako mladistvý spevák naučil čítať staré kľúče, cirkevné tóniny a základné pojmy hudobnej harmónie. Čoskoro som bol schopný čítať všetku hudbu a dešifrovať partitúry. Schubertove piesne, ktoré so si sám spieval, Mozartove a Haydnove omše, Beethovenove klavírne sonáty boli príčinou mojej túžby stať sa hudobníkom. Vo veku 12 rokov som bol k tomu rozhodnutý, ako devätnásťročný som dirigoval svoje prvé operné predstavenie v Brne...

Štúdium
Clemens Krauss patrí medzi tých veľkých dirigentov 20. storočia, ktorí boli sprostredkovane a neraz i bezprostredne v kontakte s veľkými postavami hudby 19. storočia. Jeho prastarý otec bol spoluzakladateľom Viedenského mužského speváckeho združenia a spieval ešte pod Beethovenovým vedením. Neskôr mu dirigent Franz Schalk sprostredkúval autentické podanie Wagnerových partitúr tetralógie i Majstrov spevákov norimberských podľa jeho pedagóga Hansa Richtera, Richard Strauss mu odovzdal ducha a štýl premiéry Tristana, ktorú dirigoval jeho raný mentor Hans von Bülow. Na svojich prvých koncertoch s Viedenskými filharmonikmi boli ešte v radoch orchestra hudobníci, ktorí si pamätali na vystúpenia pod vedením Johannesa Brahmsa a sprostredkovali mu tak autentické poznanie o frázovaní, tempách a celkovom stvárnení nejedného diela. Pre Clemensa Kraussa bolo toto poznanie zaväzujúce: dirigent nemá usilovať o sebaprezentáciu, o pohybové kreácie na základe hudby, ale o oživenie zvukového obrazu v súlade s intenciami skladateľa.
Ako dirigent bol samoukom. Za svojho duchovného učiteľa považoval Arthura Nikischa, ktorého berlínske koncerty Krauss počas svojho pôsobenia v Štetíne pravidelne navštevoval. Bola to pre neho podľa jeho vlastných slov fascinujúca, presvedčivá a predsa veľmi prirodzená osobnosť.

Kariéra
Krauss dirigoval svoje prvé operné predstavenie ako 19-ročný v Brne, kde pôsobil rok v pozícii zbormajstra. Potom nasledovali ročné angažmány v Rige a Norimbergu a v rokoch 1916-21 prvé trvalé pôsobenie v pozícii divadelného dirigenta v Štetíne, kde mal po prvýkrát možnosť viesť i symfonické koncerty. Roku 1921 sa stal šéfom opery a dirigentom symfonických koncertov Grazi, kde ho objavil Franz Schalk a od toho momentu sa jeho kariéra začala prudko rozvíjať: 1922 už bol prvým dirigentom viedenskej Opery (ako 29-ročný!), súčasne profesorom a vedúcim dirigentskej triedy na Hudobnej akadémii a dirigentom koncertov Tonkünstler orchestra. 1924-29 bol intendantom a generálnym hudobným riaditeľom opery vo Frankfurte nad Mohanom (jeho spolupracovníkmi boli scénický výtvarník Ludwig Sievert a režisér Lothar Wallerstein) a dirigentom tzv. Múzejných koncertov. Súčasne čoraz viac hosťoval i v zámorí (Buenos Aires, Philadelphia). 1929-1934 bol riaditeľom Viedenskej štátnej opery, súčasne 1930-1933 šéfdirigentom Viedenských filharmonikov, s ktorými podnikol i úspešné turné do zahraničia. 1935-1937 bol riaditeľom Berlínskej štátnej opery (Unter den Linden). 1937-1944 pôsobil naposledy v oficiálnej funkcii ako intendant a hudobný riaditeľ Bavorskej štátnej opery v Mníchove, ktorej rozkvet (o.i. premiéry Straussových opier Friedenstag a Capriccio) i pád po bombardovaní 3. a 4. októbra 1943 bezprostredne zažil. Pred koncom vojny pôsobil ešte i ako intendant Salzburského festivalu a zaslúžil sa o transformáciu konzervatória Mozarteum na vysokú školu.
Po vojne mu bola vzhľadom na fakt, že počas celého trvania fašizmu v Nemecku dirigoval, pozastavená dirigentská činnosť. Krauss totiž spočiatku údajne i sympatizoval s novou politikou obnovy Nemecka a roku 1933 dokonca prijal ponuku dirigovať svetovú premiéru Straussovej Arabelly v drážďanskej Semper opere po tom, čo z pozície jej šéfa zlikvidovali Fritza Buscha a Knappertsbusch i Erich Kleiber za týchto okolností z protestu angažmán odmietli. V rokoch 1937 – 1944 však aktívne pomáhal početným židovským rodinám pri úteku z Nemecka cez Holandsko do Veľkej Británie a napokon roku 1943 odmietol prevziať vysoké štátne vyznamenanie, ktoré mu Hitler plánoval udeliť pri príležitosti jeho 50. narodenín.
Roku 1947 nadviazal na svoju medzinárodnú kariéru koncertami Miláne, Ríme, Buenos Aires, ako aj opernými predstaveniami vo Viedni. S Viedneskými filharmonikmi hosťoval v Covent Garden (Salome) i v Royal Albert Hall, ako aj v Egypte. Od roku 1949 mohol opäť dirigovať i v Nemecku, v Bayreuthe naštudoval Prsteň nibelungov i Parsifala a pravidelne koncertoval s Bamberskými symfonikmi. Roku 1952 bol vymenovaný za doživotného čestného člena Viedenských filharmonikov. V povojnovom období sa intenzívne venoval i nahrávaniu, roku 1954 zaznamenal na gramoplatne Salome. V tom istom roku dirigoval koncert Viedenských filharmonikov k 90. narodeninám Richarda Straussa a v máji viedol štyri koncerty v Mexico City. Niekoľko hodín po poslednom z nich podľahol srdcovému infarktu. Plánovaný film britskej produkcie Netopier, ako aj angažmány v Bayreuthe a ďalšie plánované koncerty v Berlíne, Brazílii a Austrálii sa už neuskutočnili.

Repertoár a dirigentský štýl
To, že môj Don Juan bol pod vašim vedením nádherný, to ma neprekvapilo, ale najviac ma potešilo, že ste predviedli takú peknú h-molku (R. Strauss v gratulácii C. Kraussovi po koncerte, na ktorom predviedol Schubertovu Nedokončenú symfóniu)

Ťažiskom jeho repertoáru bol popri dielach Richarda Straussa (Strauss hovorieval, že bol presvedčivejším dirigentom jeho diel, ako on sám) viedenský klasicizmus, najmä však Haydn a Mozart. Veľkú pozornosť venoval i hudbe Johanna Straussa st. i ml. a Josepha Straussa: roku 1940 dirigoval 1. novoročný koncert Viedenských filharmonikov a v nasledujúcich rokoch založil tradíciu, ktorá je dnes najväčšou mediálnou udalosťou (a najväčším obchodom) v oblasti klasickej hudby na svete. Bol však ja zasväteným interpretom súčasnej hudby (napokon, súčasným skladateľom bol vtedy aj R. Strauss): dirigoval viedenskú premiéru Bergovej opery Wozzeck (1930), často a na rôznych miestach uvádzal Rumunské rapsódie George Enescu, hudbu Stravinského i Schönberga a ď.. Spomedzi jeho nahrávok (väčšinou ide o záznamy z koncertov, resp. operných predstavení), je popri „klasickom“ naštudovaní Gavaliera s ružou z Bavorskej štátnej opery z Vioricou Ursuleac v titulnej úlohe ponúka vhľad do jeho interpretačného štýlu živá nahrávka koncertu Symfonického orchestra Bavorského rozhlasu z roku 1953 s fenomenálnym podaním Straussovej Symphonie Domestica a strhujúcou, extatickou Ravelovou Španielskou rapsódiou.
Dirigoval vždy z partitúry, hoci diela ovládal vždy naspamäť (ako mohol napríklad nevedieť spamäti Figarovu svadbu, ktorú uviedol 115-krát!)
Mal precízne, neokázalé gesto. V hudbe klasicizmu dbal na striktné dodržiavanie počiatočného tempa a pomalé časti dirigoval v prirodzenom tempe, v porovnaní so svojimi kolegami tých čias oveľa rýchlejšie! Mal jasnú víziu a koncepciu, v symfóniách zastával myšlienku tempovej súvislosti a logiky spájajúcej jednotlivé časti, záležalo mu na čitateľnosti a transparentnosti orchestrálneho zvuku i v najhustejšej sadzbe. Zmysel pre efekt a bravúru preukázal na svojich predvedeniach diel dynastie straussovcov.
Clemens Krauss nebol dirigentom – diktátorom, v interpretačnom aparáte sa vždy cítil a prejavoval ako primus inter pares.
Bol veľký priekopníkom novodobej verdiovskej interpretácie, založenej na dramatizme a dôslednom vyjadrení textu. Ako vynikajúci operným dirigent sa pociťoval ako zjednocovateľ všetkých zložiek interpretačného aparátu. Mal jasné predstavy o scénickom stvárnení: Páni, nestačí si prečítať iba klavírny výťah, ale aj pôvodnú drámu! Nie je nezaujímavé, že bol vari „posledným žiakom“ Giacoma Pucciniho. Hrával mu na klavíri jeho diela a Puccini dirigoval, čo mu spôsobovalo veľké potešenie. Pri tej príležitosti neraz menil a upresňoval tempové označenia. Krauss bol teda dôverným znalcom Pucciniho „poslednej vôle“.

Ohlasy v tlači
Clemensa Kraussa už od jeho mladých liet sprevádzali pozitívne ohlasy recenzentov
V Rige po predvedení Mendelssohnovho Sna noci svätojánskej autor článku zaznamenal romantické fluidum šíriace sa z očí a rúk tohto zvláštneho mladého, sotva dvadsaťročného muža. V Štetíne podľa jednej kritiky dirigoval tak temperamentne, že pohyb zachvacoval celé jeho telo: tu zjavne pod vplyvom Arthura Nikischa Krauss dočasne opustil svoju maximu sebeaovládania a koncentrácie. Recenzie v Štetíne však opakovane vyzdvihovali i úchvatnosť vnútorného plameňa, ktorý horel v mladom dirigentovi..
Kladné ohlasy pokračovali i v Grazi: Nikdy sme ešte nepozorovali, koľko sa dá docieliť malými pohybmi, ako sa dá preniesť rytmus na hudobníkov prostredníctvom sugescie, a nie taktovaním.
„Toto je náš človek!“.
Po predstavení Súmraku Bohov kritika písala: „Toto je najpokojnejší muž, ktorý bol kedy za naším pultom. Pre neho existuje iba jediný zákon: dielo.“

Pedagóg
Cieľom každej hudobnej interpretácie musí byť správny výklad novým písmom zaznamenanej improvizácie veľkých majstrov. Preto je poznanie autentickej vôle skladateľa prameňom, z ktorého musí byť interpret vždy pripravený čerpať. Je mi jasné, že mne toto poznanie bolo neraz sprostredkované priamo. (C.K.)
Toto krédo vštepoval i svojím študentom na Viedenskej vysokej hudobnej škole a na letných kurzoch konaných počas festivalu v Salzburgu. Dirigentovým prameňom nie je iba partitúra, ale aj traktáty o dobovej interpretačnej praxi (upozorňoval už vtedy, dávno pred začiatkom hnutia autentickej interpretácie, na nevyhnutnosť študovať spisy L. Mozarta, J. J. Quantza a ď.) a znalosť histórie a literatúry. V problematike dirigentskej techniky nabádal svojich študentov k nachádzaniu vlastných, a čo najjednoduchších riešení. Odhováral ich od imitovania iných dirigentov, s príznačnou sebairóniou im zakazoval, aby napodobňovali jeho. Medzi Kraussových žiakov patril Herbert von Karajan, Ľudovít Rajter a Otmar Suitner.

Klavirista, libretista
Menej známou kapitolou je Clemens Krauss – klavirista. Už v mladých rokoch korepetoval so svojou matkou a neskôr sa dokonca rozhodoval medzi kariérou klaviristu a dirigenta. Archívy Bavorského rozhlasu uchovávajú vzácne nahrávky piesní Richarda Straussa v ktorých Clemens Krauss na klavíri sprevádza svoju manželku, sopranistku Vioricu Ursuleac. Nahrávka vznikla roku 1952, v čase, keď táto veľká predstaviteľka najväčších straussovských partií už na operných scénach nespievala. Dokumentuje však ušľachtilú krásu jej hlasu a vynikajúci, precízny a empatický klavírny sprievod Clemensa Kraussa.

Dlhoročná intenzívna tvorivá spolupráca dirigenta so skladateľom Richardom Straussom (naštudoval početné svetové premiéry jeho opier, Gavaliera z ružou uviedol 192-krát!), vo svojom rozsahu i hĺbke unikátna, plná plodných úvah o detailoch i celkovom smerovaní tvorivého procesu, scénických, textových i hudobných riešeniach, čiastočne dokumentovaných i v publikovanej korešpondencii oboch velikánov, vyvrcholila Straussovým oslovením: „Prečo nenapíšete libreto Vy?“. Mal na mysli libreto k svojej poslednej opere Capriccio, ktorej námetom je ranobarokový spor: má slúžiť hudba slovu, alebo slovo hudbe? Primo le parole e dopo la musica, alebo Prima la musica e dopo le parole? Krauss oslovenie prijal, napokon diskusie o hudbe a slove viedli v rozhovoroch i korešpondencii so Straussom už niekoľko rokov. Jedinečnosť a mágiu tejto nevšednej tvorivej harmónie (a možno aj tajné krédo) dvoch veľkých duchov symbolicky vyjadrujú slová grófky v jej záverečnom monológu v opere Capriccio:
„Márna snaha obe oddeliť. Do jedného sa zlievajú slová a hudba, vytvárajúc tak niečo celkom nové. Tajomstvo hodiny – jedno umenie je spasením pre druhé!“


Diskografia (výber):
L. van Beethoven: 2. symfónia D dur (EMI)
J. Brahms: 3. symfónia Es dur, Wiener Philharmoniker (Koch)
G. Enescu: Rumunská rapsódia č. 1, Wiener Philharmoniker (Teldec)
F. Mendelssohn: Eins Sommernachtstraum, Wiener Symphoniker (Tuxedo)
M. Ravel: Rapsodie Espagnole, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks (Orfeo)
M. Ravel: El sombrero de tres picos, Wiener Philharmoniker (Preiser)
F. Schubert: Symfónia č. 9 C dur, Wiener Symphoniker (Teldec)
R. Strauss: Die Ägyptische Helena, Wiener Staatsoper (Koch)
R. Strauss: Der Rosenkavalier, Bayerischer Rundfunk (LYS)
R. Strauss: Die Liebe der Danae, Wiener Philharmoniker (Orfeo)
R. Strauss. Salome, Wiener Philharmoniker (London)
R. Strauss: Also sprach Zarathustra, Wiener Philharmoniker (Decca)
R. Strauss: Till Eulenspiegels lustige Streiche, Wiener Philharmoniker (Decca)
R. Strauss: Ein Heldenleben. Wiener Philharmoniker (London)
R. Strauss: Don Quixote, Wiener Philharmoniker, Moraweg, Fournier (Decca)
R. Strauss: Symphonia Domestica, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks (Orfeo)
R. Strauss: Metamorphosen, Bamberger Symphoniker (amadeo)

Bibliografia (výber):
- Gregor, J.: Clemens Krauss. Seine musikalische Sendung. Wien 1953
- Pander O. von: Clemens Krauss in München. München 1955
- Scanzoni, S., Kende, G. K.: Der Prinzipal. Clemens Krauss. Fakten, Vergleiche, Rückschlüsse. Tutzing 1988
-Strauss, R., Krauss, C.: Briefwechsel. München 1963

Súvisiace texty:
- Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou
- Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929


© Adrian Rajter

Uverejnené v časopise Hudobný život, 2001

Benjamin Schmid: Žijem v súčasnosti




Huslista BENJAMIN SCHMID (nar. 1968) študoval v Salzburgu, Viedni a na Curtisovom inštitúte vo Philadephii. Je víťazom početných medzinárodných súťaží, napr. súťaže Carla-Flesh-International v Londýne. Od roku 1985 koncertuje ako sólista vo významných koncertných sálach Európy, Ameriky i Japonska. Pravidelne spolupracuje s veľkými európskymi orchestrami a poprednými dirigentmi. Realizoval niekoľko CD nahrávok, niektoré (napr. Paganiniho Capricciá) získali vysoké medzinárodné ocenenia. Pôsobil pedagogicky na Mozarteu v Salzburgu a vedie majstrovské kurzy v Európe i zámorí. Je úspešný aj ako džezový hudobník, v minulosti bol častým sólovým partnerom S. Grapelliho.

Ako študent na majstrovských kurzoch, resp. ako koncertný spoluhráč ste mali možnosť zoznámiť sa s legendárnymi hudobníkmi vrátane Menuhina, Gitlisa, Sterna, Végha... Záleží vám na tradícii a na jej odovzdávaní, alebo kráčate radšej vlastnými cestami?

Samozrejme, že stretnutia s veľkými hudobníkmi, medzi ktorými musím spomenúť aj Nikolausa Harnoncourta a Stephana Grapelliho, boli pre moju cestu určujúce. Ale nejde mi nikdy o napodobňovanie, ale o spracovávanie a rozvíjanie. Akokoľvek dôležité boli a sú pre mňa Harnoncourtove poznatky s autentickým zvukom, neusilujem sa o historické nástroje, ale chcem na svojich moderných Stradivárkach spoznať a interpretovať to, čo je v nich mimočasové. Žijem v súčasnosti.

Váš kalendár je nabitý koncertmi. Hráte 70-80 koncertov v roku, komornú hudbu, sólové vystúpenia s orchestrom, recitály a dokonca aj džez. Ľahko prechádzate z jedného štýlu do druhého? Máte určitú techniku, ktorá vám rýchle prestupy uľahčuje?
Pred mesiacom som prijal v rámci štvordňovej prestávky na trojmesačnom džezovom turné ponuku hrať s Maďarskou národnou filharmóniou pod vedením Zoltána Kocsisa Beethovenov Husľový koncert. Ťažké bolo obdobie, keď som musel paralelne cvičiť džez a Beethovena. V dňoch, keď som mal džezovú prestávku, však pre mňa nebolo žiadnym problémom plne sa sústrediť na Beethovena a koncert sa vydaril veľmi dobre. Chúlostivejšie to je so zmiešanými programami: v prvej polovici klasická hudba, v druhej polovici džez. Tu totiž nejde iba o moje pocity a pohodu, ale aj o pocity a pohodu publika. Stáva sa totiž, že časť publika si nevie rady s džezom či klasikou, a to nemám rád. Ak je však obecenstvo na to pripravené a vedome prichádza na takýto koncert, tak aj mne padne „prestup“ ľahšie. Som absolútne proti „zdžezovaniu“ klasiky a podobným nezmyslom, ktoré sa predávajú pod pojmom „crossover“. Mám prílišný rešpekt pred oboma hudobnými druhmi, je škoda vystaviť ich diletantizmu. V rámci klasiky je preladenie sa zo sólového hrania na orchestrálny koncert či komornú hudbu vecou dostatočnej prípravy. Ak mám dosť času, nie je to ťažké, naopak, neraz mi to prináša veľa radosti.

Intenzívne sa zaujímate o literatúru. Do akej miery je podľa vášho názoru dôležité, aby moderný hudobník disponoval hlbokým všeobecným vzdelaním?
Čítam rád, aby som svetu a sebe v ňom čo najlepšie porozumel. To je pre mňa veľmi dôležité. Ale nerád by som z toho robil všeobecne platné pravidlo. Často sa stretávam s fantastickými hudobníkmi, ktorí to, ako sa zdá, nepotrebujú, a napriek tomu hrajú úžasne. Existuje veľa ciest.

Už ako 28-ročný ste boli hosťujúcim profesorom na Vysokej škole Mozarteum v Salzburgu. Ako sa cítite v úlohe pedagóga? Aké to je, keď mladý človek vyučuje mladých ľudí?
K vysokoškolskej profesúre som sa dostal skôr, ako som plánoval, v dôsledku tragickej smrti mojej vysoko váženej učiteľky Irmgard Gahlovej. Vďaka tomu, že som mal šťastie na vynikajúcich učiteľov si uvedomujem, aká zodpovednosť to je, viesť triedu s dvanástimi nastávajúcimi profesionálnymi hudobníkmi. Vyučujem rád a vediem naďalej majstrovské kurzy (v tomto roku v USA, Veľkej Británii, Nemecku a Rakúsku), ale chcem sa teraz sústrediť predovšetkým na svoje hranie. Oboje sa nedá robiť súčasne naplno a seriózne. Musel som sa sám pred sebou rozhodnúť. Ale som si istý, že s vyučovaním som ešte neskončil.

Veľké hudobné agentúry dnes v spolupráci s médiami aj v oblasti klasickej hudby vytvárajú svoje hviezdy. Ste človekom médií?
Áno aj nie. Naučil som sa samozrejme, že žijeme vo svete médií, nerobím však nič len kvôli tomu, že sa domnievam, že „toto bude dobré pre médiá“. Podstatná je substancia, k jej prenosu veľmi neprispievam, to je úlohou médií.

Ste školeným „klasickým“ hudobníkom, hráte však veľa džezu. Orientovali vás týmto smerom vaše stretnutia s Menuhinom a Grapellim? Pomáha klasickému hudobníkovi skúsenosť s džezom a naopak?
Môj záujem o klasiku i džez vznikol dlho pred tým, ako som spoznal Menuhina a Grapelliho. Tieto stretnutia však boli rozhodujúcimi potvrdeniami správnosti mojej cesty. Verím, že kreativita, ktorú džez nevyhnutne vyžaduje, môže pomôcť slobode a fantázii pri interpretácii klasiky. Mnohí spomedzi popredných džezových hudobníkom súčasnosti disponujú pevnými technickými základmi klasického vzdelania a profitujú z nich. Napriek tomu sú to vrátane správania sa na pódiu dva celkom odlišné svety.

V rámci festivalu violončelistu Jozefa Luptáka Konvergencie 2001 budete hrať so slovenskými hudobníkmi. Nebude to však po prvýkrát...
Klavirista Mikuláš Škuta je jedným z mojich naváženejších kolegov vôbec. S ním môžem realizovať programy v takej šírke a kvalite, ako s málokým. Prostredníctvom neho som spoznal pri realizácii svojho prvého džezového CD akordeonistu Borisa Lenka, klarinetistu Ronalda Šebestu a som nimi nadšený. Pri mojom salzburskom predvedení Vivaldiho Štyroch ročných období roku 1999 boli členovia Moyzesovho kvarteta jadrom sláčikového orchestra a rozumeli sme si výborne... Na nastávajúcom festivale Konvergencie budem mať možnosť zoznámiť sa s novými slovenskými hudobníkmi a teším sa na to. Ako rodený Viedenčan sa cítim – ak to tak smiem povedať – vo viedenskom predmestí Bratislava skutočne dobre.


Uverejnené v denníku SME, jún 2001

Benjamin Schmid: Ich lebe in der Gegenwart



Als Student bei Meisterkursen, bzw. als Konzertpartner haben Sie die Bekanntschaft von legendären Musikern gemacht: Menuhin, Gitlis, Milstein, Stern, Végh...
Ist es Ihnen ein Anliegen eine Gewisse musikalische Tradition weiterzutragen, oder gehen Sie eigene Wege?

Natürlich waren die Begegnungen mit großen Musikern, zu denen ich unbedingt auch Nikolaus Harnoncourt und Stephane Grapelli zählen möchte, bestimmend für meinen Weg. Aber es geht nie um Nachahmung sondern um eigene Verarbeitung und Weiterentwicklung. So wichtig z. B. die Erkenntnisse von Harnoncourt mit dem "Originalklang" waren und sind, ich bemühe mich nicht um "historische" Instrumente, sondern ich will auf meiner modernen Stradivari das, was daraus "zeitlos" ist erfahren und darstellen. Ich lebe in der Gegenwart.

Ihr Kalender ist voll von Konzerten – 70-80 im Jahr, Kammermusik, Auftritte mit Orchestern Soloabende, ja sogar Jazz. Fällt Ihnen „umschalten“ leicht? Haben Sie eine gewisse „Technik“, die Ihnen das rasche Umsteigen erleichtert?
Vor einem Monat habe ich in einer 4-tägigen Pause während einer 3-wöchigen Jazz- Tournee das Angebot wahrgenommen, mit Zoltan Kocsis und der Ungarischen Nationalphilharmonie das Beethoven-Konzert in Budapest zu spielen. Schwierig war die Zeit, wo ich Beethoven und Jazz parallel geübt habe. Während der echten Jazz-Pausentage hatte ich jedoch gar kein Problem, mich voll auf Beethoven zu konzentrieren und es wurde auch ein sehr schönes Konzert. Heikler ist das mit sogenannten "gemischten" Programmen: eine Hälfte Klassik, eine Hälfte Jazz. Da geht es nämlich nicht nur um meine Befindlichkeit sondern immer auch sehr stark um jene des Publikums. Und da passiert es schon, daß jeweils ein Teil des Publikums mit Jazz oder mit Klassik nichts anzufangen weiß und das mag ich nicht. Wenn allerdings ein Publikum darauf vorbereitet ist und bewusst in so ein Konzert kommt, fällt auch mir der Umstieg viel leichter. Gar nicht leiden kann ich "Verjazzung" von Klassik oder ähnlichen Unfug, der gerne als "crossover" verkauft wird. Dafür habe ich vor jeder dieser beiden Musikformen zu viel Respekt. Jede ist für Dilettantismus zu schade. Die Umstellung innerhalb der Klassik von Solo auf Kammermusik und Orchesterkonzert ist in jedem Fall eine Frage der wirklich guten Vorbereitung jedes einzelnen Auftritts. Gibt es die, mit der dafür notwendigen Zeit, dann fällt auch der Umstieg nicht schwer sondern wird oft
zur Freude.

Sie Interessieren sich intensiv für Literatur. Inwiefern ist es für einen modernen Musiker wichtig eine tiefe allgemeine Bildung zu erlangen?
Ich lese gerne, und die Welt und mich selber darin möglichst gut zu verstehen - das ist mir schon sehr wichtig. Aber ich möchte daraus keine generellen Regeln machen: ich treffe immer wieder fantastische Musiker, die ohne das auszukommen scheinen, die quasi aus dem Bauch heraus wunderbar spielen. Es gibt viele Wege.

Bereits im Alter von 28 Jahren waren Sie Gastprofessor and der Hochschule Mozarteum in Salzburg. Was halten Sie vom Unterrichten? Wie ist es als junger Mensch junge Menschen zu unterrichten?
Ich bin, früher als von mir geplant, durch den tragischen Tod meiner besonders geschätzten Lehrerin Irmgard Gahl in eine Hochschulprofessur "hineingerutscht". Gerade weil ich selber das Glück mit hervorragenden Lehrern hatte, weiß ich welche Verantwortung es ist, eine Ausbildungsklasse mit 12 angehenden Berufsmusikern zu leiten. Ich gerne unterrichte und mache das weiter auf Meisterkursen (2001 z. B. in USA, England, Deutschland und Österreich), aber will ich jetzt primär spielen und beides kann man in diesem Umfang nicht seriös machen. Da mußte ich mich vor mir selber entscheiden. Ich bin aber sicher, daß das Unterrichten nicht vorbei ist.

Die großen Agenturen erzeugen heute in Zusammenarbeit mit den Medien Ihre Superstars, und das auch im Gebiet der klassischen Musik. Sind Sie ein Medienmensch?
Nein - und ja. Natürlich habe ich gelernt, damit umzugehen, dass wir in einer Medienwelt leben. Ich mache jedoch nichts, nur weil ich glaube dass "das gut für eine Meldung" ist. Die Substanz zählt, zu ihrem Transport trage ich nicht sehr viel bei, das müssen die Medien selber tun.

Der Ausbildung nach sind Sie ein „klassischer“ Musiker, Sie spielen jedoch auch sehr viel Jazz. Hat Sie Ihre Bekanntschaft mit Menuhin und Grapelli in diese Richtung orientiert? Hilft dem klassischen Musiker die Erfahrung aus dem Jazz und vice versa?
Die Orientierung sowohl zur Klassik als auch zum Jazz ist lange vor meinen Begegnungen mit Menuhin und Grapelli entstanden. Entscheidende Bestätigungen waren diese Begegnungen aber schon. Ich glaube, dass die im Jazz geforderte Kreativität auch zur Freiheit und Fantasie in der Interpretation von Klassik etwas beitragen kann. Und viele der bedeutenden Jazzer der Gegenwart verfügen über das solide technische Fundament der klassischen Ausbildung und profitieren davon. Trotzdem – es sind bis zum eigenen Verhalten am Podium zwei verschiedene Welten, in denen man sich da bewegt.

Am Festival Convergences in Bratislava, vom Cellisten Jozef Lupták veranstaltet, werden Sie mit slowakischen Musikern. Es ist dies jedoch nicht ihr erster Auftritt in der Slowakei und auch nicht Ihre erste Zusammenarbeit mit Musikern aus der Slowakei....
Miklos Skuta ist einer der von mir meistgeschätzten Musikerkollegen überhaupt. Mit ihm kann ich Programme in einer Spannweite und Qualität realisieren wie mit kaum jemand anderen. Über ihn habe ich für meine erste Jazz-CD Boris Lenko, Akkordeon und Ronald Sebesta, Klarinette, kennengelernt und bin von ihnen begeistert. Bei meiner Salzburger Aufführung der "Vier Jahreszeiten" von Vivaldi im Dezember 1999 waren Mitglieder des Moyzes-Quartetts der Kern des Streicherensembles und wir verstanden uns ausgezeichnet.....Im kommenden Festival Convergences werde ich neue slowakische Musiker kennenlern und freue mich darauf. Der gebürtige Wienes BS fühlt sich also in der "Wiener Vorstadt" Bratislava - darf man das sagen? - wirklich wohl.


Veröffentlicht in der slowakischen Tageszeitung SME, Juni 2001

Rostropovič - dirigujúci majster sveta violončiel



Dirigujúci majster sveta violončiel (Der dirigierende Cello-Weltmeister Mstislaw Rostropowitsch)– tak predstavil z troch koncertov pozostávajúci minicyklus časopis Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni Musikfreunde, v centre ktorého bola jedna z najvýznamnejších osobností hudobného sveta ostatných piatich desaťročí. Na prvom koncerte cyklu sa predstavil ako sólista v Straussovej symfonickej básni Don Quixote s Viedenskými filharmonikmi(dirigent Seiji Ozawa), na druhom koncerte muzicíroval s Orchestrom Hudobnej univerzity vo Viedni a napokon dirigoval Viedenských filharmonikov (Čajkovskij: 5. symfónia, Šostakovič: 10. symfónia). Okrem toho usporiadal na pôde viedenskej Hudobnej univerzity majstrovský kurz.
Zúčastnil som sa na druhom koncerte cyklu Rostropovič a šiel som naň s veľkým napätím a očakávaním. Možnosť bezprostredne zažiť žijúcu legendu, violončelistu, ktorý v druhej polovici 20. storočia premiéroval prakticky všetky významné koncertantné kompozície pre violončelo (celkom okolo 120 premiér), diela Šostakoviča, Prokofieva, Chačaturjana, Lutoslawského a Brittena nevynímajúc, sľubovala nezabudnuteľný zážitok. Rostropovič dodnes zastáva kľúčovú pozíciu v hudobnom živote súčasnosti. Okrem sólistických vystúpení diriguje popredné svetové orchestre (o. i. bol dlhoročným šéfdirigentom National Symphony Orchestra vo Washingtone, vo Viedenskej štátnej opere roku 1995 premiéroval operu Alfreda Schnittkeho Gesualdo).
Sála bola nabitá energiou. Nechýbal v nej ani veľký operný "guru" Marcel Prawy a predseda rakúskej vlády Wolfgang Schüssel s manželkou, ktorí vošli do sály bez ochranky, ako jednoduchí návštevníci koncertu. Rostropovičova charizma po jeho príchode do sály naplnila celý priestor, bolo zrejmé, že poslucháči sa plne a bezvýhradne odovzdajú do rúk jeho umenia. Na programe bol Koncert pre violončelo, sláčiky a basso continuo G dur RV 413 Antonia Vivaldiho, Koncert pre violončelo a sláčiky D dur G 479 Luigiho Boccheriniho a Koncert pre violončelo a orchester C dur Hob. VIIb:1 Josepha Haydna, teda "barokové koncerty. Chcem pracovať obzvlášť so sláčikmi a vybral som preto repertoár, v ktorom je iba málo dychových nástrojov a malé obsadenie." (Citované z časopisu Musikfreunde). Obsadenie orchestra (10-8-6-4-3) bolo v súlade s dnes rozšíreným štandardom (nie s dobovými konvenciami). Prekvapilo ma, že čembalo bolo súčasťou orchestra iba vo Vivaldiho koncerte, u Boccheriniho a Haydna ostalo nevyužité.
Orchester Hudobnej univerzity vo Viedni hral absolútne presne a aktívne (epiteton „mimoriadny“ by som však použil iba v prípade, že by som koncert porovnával s bežnou úrovňou koncertnej produkcie u nás) a maestro na svojom violončele predvádzal farebné a dynamické nuansy pre mňa dosiaľ nepočuté a netušené. Jedným slovom, čaroval. V Haydnovom koncerte akcentoval jeho koncertantný lesk, čomu zodpovedala voľba pomerne rýchleho tempa v 1. časti a neuveriteľný ohňostroj virtuozity, na hranici technických možností (ale perfektne!) predvedená 3. časť. Keď konštatujem, že kritérium štýlu nehralo na tomto koncerte veľkú úlohu, myslím to iba ako popis skutočnosti. To čo Rostropovič predvádzal, bolo totiž naprosto presvedčivé a dokonalé a nevdojak som pozabudol na to, že "toto tempo, toto frázovanie, táto agogika" sú z hľadiska znalosti dobových interpretačných kontextov neadekvátne.
Opäť raz som zažil to, že najpresvedčivejšia interpretácia oslovuje viac srdcom ako rozumom. Myslel som na to obzvlášť počas nádherných pomalých častí. Jediné, s čím som si nevedel rady, boli kadencie v Haydnovom koncerte. Mal som dojem, že nekorešpondujú s charakterom hudby a kadencia 1. časti bola sa mi navyše javila ako neprimerane dlhá. Po koncerte som zistil, že autorom kadencii bol Rostropovičov priateľ Benjamin Britten. (Priznám sa, že Britten zostáva pre mňa tvrdým orieškom - ale nevzdávam sa...)
"Bez Bacha pre mňa neexistuje život", vyznal sa raz Rostropovič, a v ostatných rokoch niet pre neho azda ani koncert bez Bacha, obecenstvu sa totiž za potlesk vždy poďakuje aspoň jednou časťou z jeho violončelových suít. Tentokrát to bola Sarabanda z 2. suity d mol, ktorá v Rostropovičovom podaní zaplnila sálu vesmírnym pokojom.
Po prestávke koncertu odovzdal predseda rakúskej vlády Wolfgang Schüssel Rostropovičovi najvyššie rakúske štátne vyznamenanie, Čestný kríž pre vedu a umenie 1. triedy. Vo svojej krátkej reči zdôraznil a ocenil nielen Rostropovičovu úlohu v hudbe 20. storočia, ale aj jeho angažovanie sa pre ľudské práva a uvoľňovanie politických napätí. Zo Schüsselovej reči bolo zrejmé, že sa nielen zúčastnil aj na predchádzajúcom koncerte Rostropovičovho cyklu, ale že je aj veľkým milovníkom a znalcom klasickej hudby vôbec.
Rostropovič sa poďakoval iba niekoľkými slovami a – hudbou...

------------------------------------------------------------

Montag, 21.05.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:20

Interpreten:
Hochschul-Symphonieorchester
Mstislaw Rostropowitsch, Leitung und Violoncello

Programm:
Antonio Vivaldi
- Konzert für Violoncello, Streicher und Basso continuo G - Dur, RV 413
Luigi Boccherini
- Konzert für Violoncello und Streicher D - Dur, G 479
Joseph Haydn
- Konzert für Violoncello und Orchester C - Dur, Hob. VIIb:1

Zyklus:
Rostropowitsch-Zyklus / 2

Veranstalter:
Gesellschaft der Musikfreunde in Wien

Bemerkungen:
Nach der Pause wurde Mstislaw Rostropowitsch das Ehrenkreuz für Wissenschaft und Kunst I. Klasse von Bundeskanzler Dr. Wolfgang Schüssel überreicht.


www.musikverein.at

Neujahrskonzert 2001


Nikolaus Harnoncourt

Niekdajší priekopník interpretácie starej hudby, zakladateľ dnes už legendárneho súboru Concentus Musicus Wien, Nikolaus Harnoncourt, diriguje Novoročný koncert Viedenských filharmonikov! Je súčasný svet klasickej hudby už úplne naruby? Nie je. Väčšina dirigentov, apoštolov historicky poučenej interpretácie sa postupne prepracovala od renesančnej, resp. ranobarokovej hudby až po dnes bežný, klasicko-romantický repertoár (niektorí, ako John Eliot Gardiner, zašli ešte ďalej), vediac, že „hudba je len jedna“, že vždy platí rovnaké kritérium: dôsledná pramenná a historická analýza notového textu. A tak, keď Harnoncourt diriguje hudbu dynastie Straussovcov a ich súčasníkov, nedeje sa nič iné, ako keď diriguje Bacha či Mozarta: snaží sa získať čo najviac presných informácií o autentických tempách, dynamike, agogike, o reakciách dobového publika atď. Zmyslom tohto úsilia nie je vytvorenie muzeálnej kópie, to napokon v prípade hudby ani nie je možné. Cieľom je vzrušujúca interpretácia, plná premiérového elánu. Keď hrajú Viedenskí filharmonici hudbu Straussovcov, hrá ju vlastne, ako raz výstižne poznamenal Gardiner, najautentickejší súbor pre túto hudbu. Vo Viedni je totiž kontinuita uvádzania straussovského repertoáru neprerušená od čias jeho vzniku. V Rakúsku existuje od čias cisára Františka Jozefa aj neprerušená tradícia vynikajúcich vojenských dychových orchestrov. Harnoncourt konzultoval s viacerými kapelníkmi najmä detaily tempa pochodov („Dva kroky za minútu viac alebo menej môžu rozhodnúť o osude bitky!“, povedal Harnoncourt Viedenským filharmonikom na skúške, parafrázujúc názory niektorých vojenských dirigentov) a získané poznatky využil pri naštudovaní Radetzkého pochodu op. 228. Toto vari najslávnejšie dielo Johanna Straussa st. zaznelo na Novoročnom koncerte hneď dvaktrát: na úvod v originálnej verzii s oveľa štíhlejšou inštrumentáciou, v o niečo pomalšom tempe, ako sme zvyknutí a na záver koncertu, ako posledný prídavok v bežne hrávanej verzii, aj s „ritualizovaným“ potleskom publika.
Oficiálny program novoročného koncertu 2001 tvorili diela populárne i menej známe. Do prvej skupiny patria valčíky Morgenblätter op. 279, Seid umschlungen, Millionen op. 443 Johanna Straussa ml., Dorfschwalben aus Österreich op. 164 Josefa Straussa, ako aj rýchla polka Vergnügungszug op. 281 Johanna Straussa ml. Po prvýkrát v repertoári novoročného koncertu zazneli polky Der Kobold op. 226, Elektormagnetische Polka op. 110 Johana Straussa ml. a Harlekin op. 48 Josefa Straussa. K 200. výročiu narodenia spolutvorcu viedenského valčíka Josepha Lannera (1801-1843) zaznel valčík Die Schönbrunner op. 200, galop Jägers Lust op. 82 a Steyrische Tänze op. 165. Po skončení oficiálneho programu nasledovali tri nevyhnutné prídavky: prvý z nich je voľbou orchestra a dirigenta (tentokrát to bola pola Ohne Sorgen op. 271 Josefa Straussa), druhý a tretí sú už po desaťročia tradíciou: valčík An der schönen blauen Donau op. 314 Johanna Straussa ml. a Radetzky-Marsch op. 228 Johanna Straussa st.
Nie je ťažké stručne sa vyjadriť ku kvalite takej produkcie, ktorú pripravili Viedenskí filharmonici pod vedením Nikolausa Harnoncourta: najvyššia kvalita, obsahujúca úctu k tradícii, technickú dokonalosť, nádherný zvuk a patričný emocionálny vklad je totiž absolútnou samozrejmosťou. Už pri sledovaní priameho prenosu Novoročného koncertu som mal neobyčajný zážitok a CD, ktoré vyšlo už 8 dní po koncerte ako live nahrávka jeho atmosféru veľmi presvedčivo reprodukuje. Sú na ňom zaznamenané i potlesky, zostrihané do adekvátnej dĺžky, takže nerušia, a pred valčíkom Na krásnom modrom Dunaji i príhovor Harnoncourta k publiku a novoročné „Prosit!“ Viedenských filharmonikov. To všetko pomáha vytvoriť presvedčivú ilúziu živého koncertu. Zvuk nahrávky je široký, transparentný, inžinieri a zvukári spoločnosti Teldec patria nesporne k svetovej špičke. K prvotriednemu produktu patrí i vkusný dizajn bookletu CD s početnými do zlatohneda, akoby historizujúco ladenými fotografiami a citlivý, na informácie bohatý sprievodný text z pera Clemensa Hellsberga, predsedu orchestrálnej rady Viedenských filharmonikov. Z neho krátky citát. "Počas skúšok bolo rovnako fascinujúce spoznať pod Harnoncourtovým vedením nové diela, ako aj (zdanlivo) dávno známe zažiť celkom nanovo a podrobiť tak previerke filharmonickú straussovskú tradíciu prostredníctvom pohľadu tohto analytického a súčasne veľmi impulzívneho hudobníka..."
Dodávam, že Novoročné koncerty Viedenských filharmonikov aktívne sledujem už 15 rokov a ten posledný pod vedením Nikolausa Harnoncourta považujem za jeden z najlepších!


NEUJAHRSKONZERT 2001
Wiener Philharmoniker
Nikolaus Harnoncourt
LIVE RECORDING, 2 CD, Teldec 8573-83563-2

Johann Strauss I, Johann Strauss II, Josef Strauss, Joseph Lanner





-------------------------------------------------

Program koncertu:

Montag, 01.01.2001, Großer Saal
Beginn: 11:15
Ende ca.: 13:30

Interpreten:
Wiener Philharmoniker
Nikolaus Harnoncourt, Dirigent

Johann Strauß Vater
- "Radetzky Marsch", op. 228; Fassung für kleine Besetzung
Joseph Lanner
- "Die Schönbrunner". Walzer, op. 200
- "Jägers Lust". Jagd-Galoppe, op. 82
Johann Strauß Sohn
- "Morgenblätter". Walzer, op. 279
- "Electro-magnetische Polka", op. 110
- "Electrofor". Polka schnell, op. 297
Johann Strauß Sohn
- Ouvertüre zur Operette "Eine Nacht in Venedig"; Fassung der Berliner Uraufführung
Josef Strauß
- "Harlekin-Polka", op. 48
- "Dorfschwalben aus Österreich". Walzer, op. 164
Joseph Lanner
- "Steyrische Tänze". Walzer, op. 165
Johann Strauß Sohn
- "Vergnügungszug". Polka schnell, op. 281
- "Seid umschlungen, Millionen". Walzer, op. 443
- "Der Kobold". Polka Mazur, op. 226 ("L´ espiègle")
- "Lucifer". Polka schnell , op. 266
Josef Strauß
- "Ohne Sorgen". Polka schnell, op. 271
Johann Strauß Sohn
- "An der schönen blauen Donau". Walzer, op. 314
Johann Strauß Vater
- "Radetzky Marsch", op. 228

Veranstalter:
Wiener Philharmoniker

Bemerkungen:
Der gesamte Blumenschmuck des Goldenen Saales der Gesellschaft der Musikfreunde in Wien war eine Spende der Gemeinde San Remo unter Mitwirkung des Wiener Gartenbaues mit seinen Gärtnern und Floristen.


www.musikverein.at

Claudio Abbado, Berliner Philharmoniker - dokonalý súlad duší


Claudio Abbado

O aktuálnych interpretačných trendoch Beethovenových symfónií.
V uplynulých dvoch desaťročiach sa interpretačné trendy hudby baroka, klasicizmu a romantizmu, najmä pod vplyvom hnutia starej hudby, radikálne transformovali. Nové energia, ktorú toto hnutie prinieslo, neostala obmedzená iba na hudobníkov, hrajúcich na autentických nástrojoch, ale postupne sa rozšírila i do radov moderných symfonických orchestrov. Ukázalo sa totiž, že záleží v prvom rade na tom, AKO sa na nástroji hrá, a až v druhom rade na nástroji samotnom. A preto keď dnes počujeme hrať špičkové svetové symfonické orchestra hrať Mozarta, Haydna, či Beethovena, máme neraz pocit, že hrá orchester na dobových nástrojoch. So štandardnými interpretáciami, nesúcimi individuálnu pečať veľkých maestrov 20. storočia, s nejednoznačnou (hoci často krásnou) zvukovou masou a svojvoľnými tempovými riešeniami je, zdá sa, pomaly definitívny koniec. Do hudby sa vrátil jej pôvodný život.

To, že počúvam úplne nového Beethovena, som si po prvýkrát uvedomil pri počúvaní nahrávok Rogera Norringtona a najmä počas kompletného uvedenia symfónií roku 1997 vo Viedni s Orchestre Révolutionnaire et Romantique pod vedením Johna Eliota Gardinera. Jeho viedenský cyklus i CD nahrávku som považoval za beethovenovský projekt storočia. Gardiner i Norrington (a okrem nich i Bruggen, Hogwood a ď.) realizovali Beethovena na dobových nástrojoch, v snahe priblížiť sa spôsobom hry a tempami k dobovému zneniu. Gardiner mal už k dispozícii výsledky bádania britského muzikológa a dirigenta Jonathana del Mara, ktorý venoval viac ako 10 rokov hľadaniu a porovnávaniu beehtovenových rukopisov, korektúr, prvotlačí atď. Na konci tohto bádania je kritické „urtext“ vydanie partitúry a orchestrálneho materiálu, dielo, ktoré môžeme označiť za jeden z najvýznamnejších praktických muzikologických projektov v dejinách hudby.

Rozsah a význam del Marovej práce človek docení, keď si pozorne prelistuje revízne správy k jednotlivým symfóniám, presne zaznamenávajúce, komentujúce a odôvodňujúce každý zmenu (či skôr návrat k originálu) oproti doteraz bežne dostupným notovým materiálom. Tieto zmeny, resp. opravy siahajú od nepatrných detailov (napr. chýbajúce dynamické označenie v jednom hlase) cez korekcie vo frázovaní, až po zásahy do inštrumentácie (v prípade 9. symfónie je to okolo 2000 opráv!).

Pozorné, tvorivé štúdium a realizácia del Marových partitúr, inšpirované aj poznaním zvukových možností dobových nástrojov, môže priniesť Beethovena znejúceho celkom novo, vzrušujúcu, revolučne. Takéhoto Beethovena som mal možnosť počuť vo februári vo Veľkej sále Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni. Boli to historické chvíle.

Dirigent
Pred prvým koncertom cyklu kompletného uvedenia Beethovenových symfónií a klavírnych koncertov panovalo v sále neobyčajné napätie. Príčinou nebol Beethoven (veď jeho symfónie znejú vo Viedni pravidelne a často), ani Berlínski filharmonický orchester (orchestre najvyšších svetových kvalít koncertujú vo Viedni prakticky každodenne), ani sólistka (Martha Argerich), ale dirigent: Claudio Abbado totiž vo Viedni účinkoval po prvýkrát po 3 rokoch. Viedeň vďačí Abbadovi za mnohé: nielen za roky spolupráce s Viedenskými filharmonikmi, ktorých produktom boli špičkové koncerty a nahrávky, za inšpirujúce a nezabudnuteľné inscenácie vo Viedenskej štátnej opere, ale aj za otvorenosť a zbavenie sa pút neodôvodneného konzervativizmu (festival Wien Modern, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie a najnavštevovanejšie festivaly súčasnej hudby na svete, je Abbadovým dielom). Ako to býva žiaľ v dejinách pravidlom (a Viedeň je na takéto dejiny veľmi bohatá), veľkí duchovia nemávajú na ružiach ustlané: Abbadov odchod s postu Hudobného riaditeľa Viedenskej štátnej opery, i rozviazanie jeho spolupráce s Viedenskými filharmonikmi sprevádzali disonancie. Ale viedenské publikum si ho zachovalo v srdciach a dodnes ho priam bezvýhradne miluje. Abbado je neobyčajne charizmatická osobnosť. Vyžaruje z neho pokoj i vášeň v tej istej chvíli. Jeho gestá sú prekrásnou a súčasne veľmi účelnou, hudbu predznamenávajúcou choreografiou. Jeho prítomnosť na čele orchestra pôsobí jednoznačne, ale nie maestrovsky. Primus inter pares... Pred skúškou 9. symfónie sa orchestru a dirigentovi poďakoval za nezabudnuteľné zážitky generálny tajomník Spoločnosti priateľov hudby Dr. Thomas Angyan. S jeho slovami, že tieto koncerty posunuli kritériá beethovenovskej interpretácie na dlhé roky do takmer nedostižných dimenzii, možno iba súhlasiť. Po ňom prehovoril predseda orchestrálnej rady, ktorý sa pohnutými vyslovil Abbadovi vďaku za privilégium môcť pracovať pod jeho vedením a môcť s ním pri tomto projekt splynúť do absolútnej umeleckej harmónie a dovtedy netušenej dokonalosti. Mal som pocit, že i teraz som svedkom historického okamihu...
Abbado patril vždy medzi najprogresívnejších dirigentov: propagovaním súčasnej hudby rovnako, ako tvorivým a muzikologickým bádaním podloženým prístupom k štandardnému repertoáru. V tejto súvislosti treba spomenúť najmä jeho verdiovské inscenácie v milánskej Scale, Schubertove symfónie s Chamber Orchestra of Europe, Mahlerove symfónie s Viedenskými filharmonikmi, ako ja inscenácie Musorgského Chovanščiny a Borisa Godunova vo Viedni, Salzburgu a Berlíne. Rovnováha spontánnosti a intelektuálnej kontroly charakterizovala i jeho interpretácie s Berlínskymi filharmonikmi. To, že na pultoch bol notový materiál z edície J. del Mara bolo prirodzené rovnako, ako veľkosť orchestra prispôsobená logickým vnútorným zákonitostiam Beethovenovej hudby (poväčšinou sláčiky v obsadení 10-8-6-4-2) a detailná znalosť frázovania, tempových a dynamických pomerov. Pri tom všetkom to bola pod jeho vedením nádherná, slobodne dýchajúca hudba, ktorá však nepostrádala ani ostré kontrasty a jasnosť a čitateľnosť sadzby. Detailnejšie o „jeho“ Beethovenovi pri recenzii nahrávok.

Orchester
Berlínsky filharmonický orchester je neraz označovaný za najlepší orchester na svete. Aj keď sú takéto výroky v oblasti umenia vždy prinajmenšom diskutabilné, v prípade tohto orchestra je vari ťažké nájsť racionálny protivýrok. Uvažujúc nad kvalitou tohto telesa, ktorá je absolútne neporovnateľná s najlepšími výkonmi najlepšieho orchestrálneho telesa na Slovensku, som si kládol otázku o zmysle a význame kontinuity a tradície. Berlínsky filharmonický orchester vznikol totiž pred 119 rokmi, roku 1882 a počet jeho šéfdirigentov od tých čias sa dá vypočítať na prstoch jedinej ruky: Hans von Bülow, Arthur Nikisch, Wilhelm Furtwängler, Herbert von Karajan, Claudio Abbado. Takmer 120 rokov a iba 5 šéfdirigentov! Je logické, že každý z týchto veľkých maestrov zanechal na štýle hry orchestra hlbokú a nezmazateľnú stopu. Ani na okamih nepochybujem, že každý z doterajších šéfdirigentov mal úcte dedičstvo svojich predchodcov, ktoré kultivoval, rozvíjal a súčasne samozrejme obohacoval o vlastný prínos. A tak, počúvajúc dnes koncerty tohto telesa, je v jeho hre stále prítomný duch Bülowa, a jeho prostredníctvom i Brahmsa, Brucknera i Wagnera... Energia, ktorá vyžarovala z orchestra v každom okamihu počas všetkých koncertov s Beethovenovými dielami i na oboch skúškach, ktoré som mal možnosť navštíviť, bola strhujúca. Plné nasadenie od začiatku až do konca, bez výnimky u každého hráča. Sledovať violončelovú a kontrabasovú skupinu bol už len vizuálne fascinujúci zážitok. Nevdojak som si spomenul na slová Charlesa Burneyho z jeho Hudobného cestopisu 18. storočia, v ktorom popísal slávny mannheimský orchester ako „armádu generálov“... To isté sa týka i hráčov na drevených dychových nástrojoch (drevená flauta!) a ostatných nástrojových skupín.
Hĺbku znalosti každého detailu Beethovenových symfónií nezmenšuje ani fakt, že viedenským koncertom predchádzal ten istý projekt v Ríme a CD nahrávka v Berlíne. K takejto úrovni aspoň sa blížiacej interpretácii diel štandardného repertoáru túžim...

Klaviristi
Popri symfóniách zaznela na viedenských koncertoch Berlínskeho filharmonického orchestra i predohra Egmont a všetky klavírne koncerty. Bola to veľkolepá prehliadka klaviristov, od najmladšej, do veľkého hudobného sveta práve vstupujúcej generácie, až po najslávnejších interpretov posledných desaťročí.
Veľkou neznámou bol pre mňa sotva 22-ročný Talian Gianluca Cascioli, ktorý sa predstavil s 1. klavírnym koncertom C dur. Dokonalá technika, pokojné, sebavedomé vystupovanie, schopnosť sledovať dianie v orchestri paralelne s vlastnou hrou svedčia o jeho nevšednom talente a predznamenávajú mu veľkú budúcnosť. Zo začiatku som bol jeho hrou bezvýhradne nadšený, fascinovala ma prehľadnosť jeho hry a jeho časté, nikdy nie náhodné pohľady smerom do orchestra. Už v priebehu prvej časti však čoraz častejšie začal používať nie celkom logicky sa mi javiace agogické zmeny, v rozpore orchestrálnym doprovodom, čo viedlo opakovane k menším kolíziám v súhre. Docielil tým to, že moja pozornosť sa postupne odkláňala od hudby a čoraz viac sa upriamovala na jeho hru. Moje úvahy o primeranosti jeho interpretácie vyvrcholili počas kadencie prvej časti. Nepamätám sa, že by som bol počul niekedy kadenciu tak neprimeranej dĺžky – trvala okolo 7 minút! Od tej chvíle som sa už pre Cascioliho hru napriek technickej brilantnosti nevedel nadchnúť. Chýbala jej najmä empatia. Cascioli má však o budúcnosť postarané, v jeho kalendári figurujú najvýznamnejšie koncertné sály, orchestre i dirigenti. Čas ukáže, kam ho jeho cesta dovedie.
2. klavírny koncert B dur predniesla Martha Argerich a to už bol celkom iný svet. Jej interpretácia mala jasný plán i precíznu realizáciu a i súhra s orchestrom tu bola na dokonalej úrovni. Ak ma niečo na hra Argerich prekvapilo, bolo to nadštandardné (ale nie rámec dobrého vkusu presahujúce) využívanie pedálu.
Jevgenij Kissin bol ešte nedávno zázračným dieťaťom a dnes je agentúrami dôsledne „vyrábanou“ hviezdou. Pred koncertom som bol trošku skeptický, obával som sa, že jeho mediálny image sa v jeho hre prejaví ako viac-menej prázdna virtuozita. Veľmi som sa však mýlil. Kissin mi s Beethovenovým 3. klavírnym c mol koncertom pripravil nezabudnuteľný zážitok. Prejav svojej osobnosti zanechal v tej najpatričnejšej miere v pozadí. Dominovala hudba. Keď som privrel oči, nechcelo sa mi takmer veriť, že počúvam hru sotva 30-ročného interpreta. Zdá sa mi neprimerané pustiť sa do analýzy detailov. Kissinov Beethoven, pravda v harmonickej spolupráci s dirigentom a orchestrom bol úchvatný. Po doznení Klavírneho koncertu Kissin pridal ešte rondo Die Wut über den verlorenen Groschen op. 129, s priam dych vyrážajúcou virtuozitou. Ale opäť to nebola bezduchá tour de force, technika ostala pokorne v službách hudby.
4. klavírny koncert G dur zaznel v interpretácii Marie João Pires. Pod jej prstami presvedčivo znovuožívali orfeovské motívy tohto diela: Orfeova nežná harfa v úvode koncertu..... Tempo druhej časti bolo plynulé a prirodzené......
Keď na pódium vyšli spolu Claudio Abbado a Maurizio Pollini, bolo jasné, že publikum bude svedkom hviezdnych okamihov. Týchto dvoch veľkých mužov spája blízke priateľstvo od ranej mladosti, nespočetné spoločné koncerty a nahrávky a neobyčajná duchovná spriaznenosť. Od prvých akordov 5. klavírneho koncertu Es dur som mal dojem, že počúvam jediného interpreta, napriek tomu, že na pódiu bol sólista, orchester i dirigent. Súlad duší bol dokonalý...

--------------------------------------------------------------

Samstag, 17.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:55

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Martha Argerich, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 1 C - Dur, op. 21
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 2 B - Dur, op. 19
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 3 Es - Dur, op. 55 ("Eroica")

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 1


Sonntag, 18.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:40

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Maria João Pires, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Ouvertüre zu Goethes Trauerspiel "Egmont", op. 84
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 4 G - Dur, op. 58
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 7 A - Dur, op. 92

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 2


Montag, 19.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:45

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Jewgenij Kissin, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 4 B - Dur, op. 60
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 3 c - Moll, op. 37
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 8 F - Dur, op. 93

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 3


Mittwoch, 21.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:50

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Gianluca Cascioli, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 2 D - Dur, op. 36
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 1 C - Dur, op. 15
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 5 c - Moll, op. 67

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 4


Freitag, 23.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:30

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Maurizio Pollini, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 5 Es - Dur, op. 73
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 6 F - Dur, op. 68 ("Sinfonia pastorale")

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 5


Samstag, 24.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 20:50

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Arnold Schoenberg Chor
Claudio Abbado, Dirigent
Angela Denoke, Sopran
Larissa Diadkova, Alt
Rainer Trost, Tenor
Albert Dohmen, Bass

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 9 d - Moll, op. 125

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 6


Festival:
Winterträume 2001

Veranstalter:
Gesellschaft der Musikfreunde in Wien



www.musikverein.at