Rostropovič - dirigujúci majster sveta violončiel



Dirigujúci majster sveta violončiel (Der dirigierende Cello-Weltmeister Mstislaw Rostropowitsch)– tak predstavil z troch koncertov pozostávajúci minicyklus časopis Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni Musikfreunde, v centre ktorého bola jedna z najvýznamnejších osobností hudobného sveta ostatných piatich desaťročí. Na prvom koncerte cyklu sa predstavil ako sólista v Straussovej symfonickej básni Don Quixote s Viedenskými filharmonikmi(dirigent Seiji Ozawa), na druhom koncerte muzicíroval s Orchestrom Hudobnej univerzity vo Viedni a napokon dirigoval Viedenských filharmonikov (Čajkovskij: 5. symfónia, Šostakovič: 10. symfónia). Okrem toho usporiadal na pôde viedenskej Hudobnej univerzity majstrovský kurz.
Zúčastnil som sa na druhom koncerte cyklu Rostropovič a šiel som naň s veľkým napätím a očakávaním. Možnosť bezprostredne zažiť žijúcu legendu, violončelistu, ktorý v druhej polovici 20. storočia premiéroval prakticky všetky významné koncertantné kompozície pre violončelo (celkom okolo 120 premiér), diela Šostakoviča, Prokofieva, Chačaturjana, Lutoslawského a Brittena nevynímajúc, sľubovala nezabudnuteľný zážitok. Rostropovič dodnes zastáva kľúčovú pozíciu v hudobnom živote súčasnosti. Okrem sólistických vystúpení diriguje popredné svetové orchestre (o. i. bol dlhoročným šéfdirigentom National Symphony Orchestra vo Washingtone, vo Viedenskej štátnej opere roku 1995 premiéroval operu Alfreda Schnittkeho Gesualdo).
Sála bola nabitá energiou. Nechýbal v nej ani veľký operný "guru" Marcel Prawy a predseda rakúskej vlády Wolfgang Schüssel s manželkou, ktorí vošli do sály bez ochranky, ako jednoduchí návštevníci koncertu. Rostropovičova charizma po jeho príchode do sály naplnila celý priestor, bolo zrejmé, že poslucháči sa plne a bezvýhradne odovzdajú do rúk jeho umenia. Na programe bol Koncert pre violončelo, sláčiky a basso continuo G dur RV 413 Antonia Vivaldiho, Koncert pre violončelo a sláčiky D dur G 479 Luigiho Boccheriniho a Koncert pre violončelo a orchester C dur Hob. VIIb:1 Josepha Haydna, teda "barokové koncerty. Chcem pracovať obzvlášť so sláčikmi a vybral som preto repertoár, v ktorom je iba málo dychových nástrojov a malé obsadenie." (Citované z časopisu Musikfreunde). Obsadenie orchestra (10-8-6-4-3) bolo v súlade s dnes rozšíreným štandardom (nie s dobovými konvenciami). Prekvapilo ma, že čembalo bolo súčasťou orchestra iba vo Vivaldiho koncerte, u Boccheriniho a Haydna ostalo nevyužité.
Orchester Hudobnej univerzity vo Viedni hral absolútne presne a aktívne (epiteton „mimoriadny“ by som však použil iba v prípade, že by som koncert porovnával s bežnou úrovňou koncertnej produkcie u nás) a maestro na svojom violončele predvádzal farebné a dynamické nuansy pre mňa dosiaľ nepočuté a netušené. Jedným slovom, čaroval. V Haydnovom koncerte akcentoval jeho koncertantný lesk, čomu zodpovedala voľba pomerne rýchleho tempa v 1. časti a neuveriteľný ohňostroj virtuozity, na hranici technických možností (ale perfektne!) predvedená 3. časť. Keď konštatujem, že kritérium štýlu nehralo na tomto koncerte veľkú úlohu, myslím to iba ako popis skutočnosti. To čo Rostropovič predvádzal, bolo totiž naprosto presvedčivé a dokonalé a nevdojak som pozabudol na to, že "toto tempo, toto frázovanie, táto agogika" sú z hľadiska znalosti dobových interpretačných kontextov neadekvátne.
Opäť raz som zažil to, že najpresvedčivejšia interpretácia oslovuje viac srdcom ako rozumom. Myslel som na to obzvlášť počas nádherných pomalých častí. Jediné, s čím som si nevedel rady, boli kadencie v Haydnovom koncerte. Mal som dojem, že nekorešpondujú s charakterom hudby a kadencia 1. časti bola sa mi navyše javila ako neprimerane dlhá. Po koncerte som zistil, že autorom kadencii bol Rostropovičov priateľ Benjamin Britten. (Priznám sa, že Britten zostáva pre mňa tvrdým orieškom - ale nevzdávam sa...)
"Bez Bacha pre mňa neexistuje život", vyznal sa raz Rostropovič, a v ostatných rokoch niet pre neho azda ani koncert bez Bacha, obecenstvu sa totiž za potlesk vždy poďakuje aspoň jednou časťou z jeho violončelových suít. Tentokrát to bola Sarabanda z 2. suity d mol, ktorá v Rostropovičovom podaní zaplnila sálu vesmírnym pokojom.
Po prestávke koncertu odovzdal predseda rakúskej vlády Wolfgang Schüssel Rostropovičovi najvyššie rakúske štátne vyznamenanie, Čestný kríž pre vedu a umenie 1. triedy. Vo svojej krátkej reči zdôraznil a ocenil nielen Rostropovičovu úlohu v hudbe 20. storočia, ale aj jeho angažovanie sa pre ľudské práva a uvoľňovanie politických napätí. Zo Schüsselovej reči bolo zrejmé, že sa nielen zúčastnil aj na predchádzajúcom koncerte Rostropovičovho cyklu, ale že je aj veľkým milovníkom a znalcom klasickej hudby vôbec.
Rostropovič sa poďakoval iba niekoľkými slovami a – hudbou...

------------------------------------------------------------

Montag, 21.05.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:20

Interpreten:
Hochschul-Symphonieorchester
Mstislaw Rostropowitsch, Leitung und Violoncello

Programm:
Antonio Vivaldi
- Konzert für Violoncello, Streicher und Basso continuo G - Dur, RV 413
Luigi Boccherini
- Konzert für Violoncello und Streicher D - Dur, G 479
Joseph Haydn
- Konzert für Violoncello und Orchester C - Dur, Hob. VIIb:1

Zyklus:
Rostropowitsch-Zyklus / 2

Veranstalter:
Gesellschaft der Musikfreunde in Wien

Bemerkungen:
Nach der Pause wurde Mstislaw Rostropowitsch das Ehrenkreuz für Wissenschaft und Kunst I. Klasse von Bundeskanzler Dr. Wolfgang Schüssel überreicht.


www.musikverein.at

Neujahrskonzert 2001


Nikolaus Harnoncourt

Niekdajší priekopník interpretácie starej hudby, zakladateľ dnes už legendárneho súboru Concentus Musicus Wien, Nikolaus Harnoncourt, diriguje Novoročný koncert Viedenských filharmonikov! Je súčasný svet klasickej hudby už úplne naruby? Nie je. Väčšina dirigentov, apoštolov historicky poučenej interpretácie sa postupne prepracovala od renesančnej, resp. ranobarokovej hudby až po dnes bežný, klasicko-romantický repertoár (niektorí, ako John Eliot Gardiner, zašli ešte ďalej), vediac, že „hudba je len jedna“, že vždy platí rovnaké kritérium: dôsledná pramenná a historická analýza notového textu. A tak, keď Harnoncourt diriguje hudbu dynastie Straussovcov a ich súčasníkov, nedeje sa nič iné, ako keď diriguje Bacha či Mozarta: snaží sa získať čo najviac presných informácií o autentických tempách, dynamike, agogike, o reakciách dobového publika atď. Zmyslom tohto úsilia nie je vytvorenie muzeálnej kópie, to napokon v prípade hudby ani nie je možné. Cieľom je vzrušujúca interpretácia, plná premiérového elánu. Keď hrajú Viedenskí filharmonici hudbu Straussovcov, hrá ju vlastne, ako raz výstižne poznamenal Gardiner, najautentickejší súbor pre túto hudbu. Vo Viedni je totiž kontinuita uvádzania straussovského repertoáru neprerušená od čias jeho vzniku. V Rakúsku existuje od čias cisára Františka Jozefa aj neprerušená tradícia vynikajúcich vojenských dychových orchestrov. Harnoncourt konzultoval s viacerými kapelníkmi najmä detaily tempa pochodov („Dva kroky za minútu viac alebo menej môžu rozhodnúť o osude bitky!“, povedal Harnoncourt Viedenským filharmonikom na skúške, parafrázujúc názory niektorých vojenských dirigentov) a získané poznatky využil pri naštudovaní Radetzkého pochodu op. 228. Toto vari najslávnejšie dielo Johanna Straussa st. zaznelo na Novoročnom koncerte hneď dvaktrát: na úvod v originálnej verzii s oveľa štíhlejšou inštrumentáciou, v o niečo pomalšom tempe, ako sme zvyknutí a na záver koncertu, ako posledný prídavok v bežne hrávanej verzii, aj s „ritualizovaným“ potleskom publika.
Oficiálny program novoročného koncertu 2001 tvorili diela populárne i menej známe. Do prvej skupiny patria valčíky Morgenblätter op. 279, Seid umschlungen, Millionen op. 443 Johanna Straussa ml., Dorfschwalben aus Österreich op. 164 Josefa Straussa, ako aj rýchla polka Vergnügungszug op. 281 Johanna Straussa ml. Po prvýkrát v repertoári novoročného koncertu zazneli polky Der Kobold op. 226, Elektormagnetische Polka op. 110 Johana Straussa ml. a Harlekin op. 48 Josefa Straussa. K 200. výročiu narodenia spolutvorcu viedenského valčíka Josepha Lannera (1801-1843) zaznel valčík Die Schönbrunner op. 200, galop Jägers Lust op. 82 a Steyrische Tänze op. 165. Po skončení oficiálneho programu nasledovali tri nevyhnutné prídavky: prvý z nich je voľbou orchestra a dirigenta (tentokrát to bola pola Ohne Sorgen op. 271 Josefa Straussa), druhý a tretí sú už po desaťročia tradíciou: valčík An der schönen blauen Donau op. 314 Johanna Straussa ml. a Radetzky-Marsch op. 228 Johanna Straussa st.
Nie je ťažké stručne sa vyjadriť ku kvalite takej produkcie, ktorú pripravili Viedenskí filharmonici pod vedením Nikolausa Harnoncourta: najvyššia kvalita, obsahujúca úctu k tradícii, technickú dokonalosť, nádherný zvuk a patričný emocionálny vklad je totiž absolútnou samozrejmosťou. Už pri sledovaní priameho prenosu Novoročného koncertu som mal neobyčajný zážitok a CD, ktoré vyšlo už 8 dní po koncerte ako live nahrávka jeho atmosféru veľmi presvedčivo reprodukuje. Sú na ňom zaznamenané i potlesky, zostrihané do adekvátnej dĺžky, takže nerušia, a pred valčíkom Na krásnom modrom Dunaji i príhovor Harnoncourta k publiku a novoročné „Prosit!“ Viedenských filharmonikov. To všetko pomáha vytvoriť presvedčivú ilúziu živého koncertu. Zvuk nahrávky je široký, transparentný, inžinieri a zvukári spoločnosti Teldec patria nesporne k svetovej špičke. K prvotriednemu produktu patrí i vkusný dizajn bookletu CD s početnými do zlatohneda, akoby historizujúco ladenými fotografiami a citlivý, na informácie bohatý sprievodný text z pera Clemensa Hellsberga, predsedu orchestrálnej rady Viedenských filharmonikov. Z neho krátky citát. "Počas skúšok bolo rovnako fascinujúce spoznať pod Harnoncourtovým vedením nové diela, ako aj (zdanlivo) dávno známe zažiť celkom nanovo a podrobiť tak previerke filharmonickú straussovskú tradíciu prostredníctvom pohľadu tohto analytického a súčasne veľmi impulzívneho hudobníka..."
Dodávam, že Novoročné koncerty Viedenských filharmonikov aktívne sledujem už 15 rokov a ten posledný pod vedením Nikolausa Harnoncourta považujem za jeden z najlepších!


NEUJAHRSKONZERT 2001
Wiener Philharmoniker
Nikolaus Harnoncourt
LIVE RECORDING, 2 CD, Teldec 8573-83563-2

Johann Strauss I, Johann Strauss II, Josef Strauss, Joseph Lanner





-------------------------------------------------

Program koncertu:

Montag, 01.01.2001, Großer Saal
Beginn: 11:15
Ende ca.: 13:30

Interpreten:
Wiener Philharmoniker
Nikolaus Harnoncourt, Dirigent

Johann Strauß Vater
- "Radetzky Marsch", op. 228; Fassung für kleine Besetzung
Joseph Lanner
- "Die Schönbrunner". Walzer, op. 200
- "Jägers Lust". Jagd-Galoppe, op. 82
Johann Strauß Sohn
- "Morgenblätter". Walzer, op. 279
- "Electro-magnetische Polka", op. 110
- "Electrofor". Polka schnell, op. 297
Johann Strauß Sohn
- Ouvertüre zur Operette "Eine Nacht in Venedig"; Fassung der Berliner Uraufführung
Josef Strauß
- "Harlekin-Polka", op. 48
- "Dorfschwalben aus Österreich". Walzer, op. 164
Joseph Lanner
- "Steyrische Tänze". Walzer, op. 165
Johann Strauß Sohn
- "Vergnügungszug". Polka schnell, op. 281
- "Seid umschlungen, Millionen". Walzer, op. 443
- "Der Kobold". Polka Mazur, op. 226 ("L´ espiègle")
- "Lucifer". Polka schnell , op. 266
Josef Strauß
- "Ohne Sorgen". Polka schnell, op. 271
Johann Strauß Sohn
- "An der schönen blauen Donau". Walzer, op. 314
Johann Strauß Vater
- "Radetzky Marsch", op. 228

Veranstalter:
Wiener Philharmoniker

Bemerkungen:
Der gesamte Blumenschmuck des Goldenen Saales der Gesellschaft der Musikfreunde in Wien war eine Spende der Gemeinde San Remo unter Mitwirkung des Wiener Gartenbaues mit seinen Gärtnern und Floristen.


www.musikverein.at

Claudio Abbado, Berliner Philharmoniker - dokonalý súlad duší


Claudio Abbado

O aktuálnych interpretačných trendoch Beethovenových symfónií.
V uplynulých dvoch desaťročiach sa interpretačné trendy hudby baroka, klasicizmu a romantizmu, najmä pod vplyvom hnutia starej hudby, radikálne transformovali. Nové energia, ktorú toto hnutie prinieslo, neostala obmedzená iba na hudobníkov, hrajúcich na autentických nástrojoch, ale postupne sa rozšírila i do radov moderných symfonických orchestrov. Ukázalo sa totiž, že záleží v prvom rade na tom, AKO sa na nástroji hrá, a až v druhom rade na nástroji samotnom. A preto keď dnes počujeme hrať špičkové svetové symfonické orchestra hrať Mozarta, Haydna, či Beethovena, máme neraz pocit, že hrá orchester na dobových nástrojoch. So štandardnými interpretáciami, nesúcimi individuálnu pečať veľkých maestrov 20. storočia, s nejednoznačnou (hoci často krásnou) zvukovou masou a svojvoľnými tempovými riešeniami je, zdá sa, pomaly definitívny koniec. Do hudby sa vrátil jej pôvodný život.

To, že počúvam úplne nového Beethovena, som si po prvýkrát uvedomil pri počúvaní nahrávok Rogera Norringtona a najmä počas kompletného uvedenia symfónií roku 1997 vo Viedni s Orchestre Révolutionnaire et Romantique pod vedením Johna Eliota Gardinera. Jeho viedenský cyklus i CD nahrávku som považoval za beethovenovský projekt storočia. Gardiner i Norrington (a okrem nich i Bruggen, Hogwood a ď.) realizovali Beethovena na dobových nástrojoch, v snahe priblížiť sa spôsobom hry a tempami k dobovému zneniu. Gardiner mal už k dispozícii výsledky bádania britského muzikológa a dirigenta Jonathana del Mara, ktorý venoval viac ako 10 rokov hľadaniu a porovnávaniu beehtovenových rukopisov, korektúr, prvotlačí atď. Na konci tohto bádania je kritické „urtext“ vydanie partitúry a orchestrálneho materiálu, dielo, ktoré môžeme označiť za jeden z najvýznamnejších praktických muzikologických projektov v dejinách hudby.

Rozsah a význam del Marovej práce človek docení, keď si pozorne prelistuje revízne správy k jednotlivým symfóniám, presne zaznamenávajúce, komentujúce a odôvodňujúce každý zmenu (či skôr návrat k originálu) oproti doteraz bežne dostupným notovým materiálom. Tieto zmeny, resp. opravy siahajú od nepatrných detailov (napr. chýbajúce dynamické označenie v jednom hlase) cez korekcie vo frázovaní, až po zásahy do inštrumentácie (v prípade 9. symfónie je to okolo 2000 opráv!).

Pozorné, tvorivé štúdium a realizácia del Marových partitúr, inšpirované aj poznaním zvukových možností dobových nástrojov, môže priniesť Beethovena znejúceho celkom novo, vzrušujúcu, revolučne. Takéhoto Beethovena som mal možnosť počuť vo februári vo Veľkej sále Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni. Boli to historické chvíle.

Dirigent
Pred prvým koncertom cyklu kompletného uvedenia Beethovenových symfónií a klavírnych koncertov panovalo v sále neobyčajné napätie. Príčinou nebol Beethoven (veď jeho symfónie znejú vo Viedni pravidelne a často), ani Berlínski filharmonický orchester (orchestre najvyšších svetových kvalít koncertujú vo Viedni prakticky každodenne), ani sólistka (Martha Argerich), ale dirigent: Claudio Abbado totiž vo Viedni účinkoval po prvýkrát po 3 rokoch. Viedeň vďačí Abbadovi za mnohé: nielen za roky spolupráce s Viedenskými filharmonikmi, ktorých produktom boli špičkové koncerty a nahrávky, za inšpirujúce a nezabudnuteľné inscenácie vo Viedenskej štátnej opere, ale aj za otvorenosť a zbavenie sa pút neodôvodneného konzervativizmu (festival Wien Modern, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie a najnavštevovanejšie festivaly súčasnej hudby na svete, je Abbadovým dielom). Ako to býva žiaľ v dejinách pravidlom (a Viedeň je na takéto dejiny veľmi bohatá), veľkí duchovia nemávajú na ružiach ustlané: Abbadov odchod s postu Hudobného riaditeľa Viedenskej štátnej opery, i rozviazanie jeho spolupráce s Viedenskými filharmonikmi sprevádzali disonancie. Ale viedenské publikum si ho zachovalo v srdciach a dodnes ho priam bezvýhradne miluje. Abbado je neobyčajne charizmatická osobnosť. Vyžaruje z neho pokoj i vášeň v tej istej chvíli. Jeho gestá sú prekrásnou a súčasne veľmi účelnou, hudbu predznamenávajúcou choreografiou. Jeho prítomnosť na čele orchestra pôsobí jednoznačne, ale nie maestrovsky. Primus inter pares... Pred skúškou 9. symfónie sa orchestru a dirigentovi poďakoval za nezabudnuteľné zážitky generálny tajomník Spoločnosti priateľov hudby Dr. Thomas Angyan. S jeho slovami, že tieto koncerty posunuli kritériá beethovenovskej interpretácie na dlhé roky do takmer nedostižných dimenzii, možno iba súhlasiť. Po ňom prehovoril predseda orchestrálnej rady, ktorý sa pohnutými vyslovil Abbadovi vďaku za privilégium môcť pracovať pod jeho vedením a môcť s ním pri tomto projekt splynúť do absolútnej umeleckej harmónie a dovtedy netušenej dokonalosti. Mal som pocit, že i teraz som svedkom historického okamihu...
Abbado patril vždy medzi najprogresívnejších dirigentov: propagovaním súčasnej hudby rovnako, ako tvorivým a muzikologickým bádaním podloženým prístupom k štandardnému repertoáru. V tejto súvislosti treba spomenúť najmä jeho verdiovské inscenácie v milánskej Scale, Schubertove symfónie s Chamber Orchestra of Europe, Mahlerove symfónie s Viedenskými filharmonikmi, ako ja inscenácie Musorgského Chovanščiny a Borisa Godunova vo Viedni, Salzburgu a Berlíne. Rovnováha spontánnosti a intelektuálnej kontroly charakterizovala i jeho interpretácie s Berlínskymi filharmonikmi. To, že na pultoch bol notový materiál z edície J. del Mara bolo prirodzené rovnako, ako veľkosť orchestra prispôsobená logickým vnútorným zákonitostiam Beethovenovej hudby (poväčšinou sláčiky v obsadení 10-8-6-4-2) a detailná znalosť frázovania, tempových a dynamických pomerov. Pri tom všetkom to bola pod jeho vedením nádherná, slobodne dýchajúca hudba, ktorá však nepostrádala ani ostré kontrasty a jasnosť a čitateľnosť sadzby. Detailnejšie o „jeho“ Beethovenovi pri recenzii nahrávok.

Orchester
Berlínsky filharmonický orchester je neraz označovaný za najlepší orchester na svete. Aj keď sú takéto výroky v oblasti umenia vždy prinajmenšom diskutabilné, v prípade tohto orchestra je vari ťažké nájsť racionálny protivýrok. Uvažujúc nad kvalitou tohto telesa, ktorá je absolútne neporovnateľná s najlepšími výkonmi najlepšieho orchestrálneho telesa na Slovensku, som si kládol otázku o zmysle a význame kontinuity a tradície. Berlínsky filharmonický orchester vznikol totiž pred 119 rokmi, roku 1882 a počet jeho šéfdirigentov od tých čias sa dá vypočítať na prstoch jedinej ruky: Hans von Bülow, Arthur Nikisch, Wilhelm Furtwängler, Herbert von Karajan, Claudio Abbado. Takmer 120 rokov a iba 5 šéfdirigentov! Je logické, že každý z týchto veľkých maestrov zanechal na štýle hry orchestra hlbokú a nezmazateľnú stopu. Ani na okamih nepochybujem, že každý z doterajších šéfdirigentov mal úcte dedičstvo svojich predchodcov, ktoré kultivoval, rozvíjal a súčasne samozrejme obohacoval o vlastný prínos. A tak, počúvajúc dnes koncerty tohto telesa, je v jeho hre stále prítomný duch Bülowa, a jeho prostredníctvom i Brahmsa, Brucknera i Wagnera... Energia, ktorá vyžarovala z orchestra v každom okamihu počas všetkých koncertov s Beethovenovými dielami i na oboch skúškach, ktoré som mal možnosť navštíviť, bola strhujúca. Plné nasadenie od začiatku až do konca, bez výnimky u každého hráča. Sledovať violončelovú a kontrabasovú skupinu bol už len vizuálne fascinujúci zážitok. Nevdojak som si spomenul na slová Charlesa Burneyho z jeho Hudobného cestopisu 18. storočia, v ktorom popísal slávny mannheimský orchester ako „armádu generálov“... To isté sa týka i hráčov na drevených dychových nástrojoch (drevená flauta!) a ostatných nástrojových skupín.
Hĺbku znalosti každého detailu Beethovenových symfónií nezmenšuje ani fakt, že viedenským koncertom predchádzal ten istý projekt v Ríme a CD nahrávka v Berlíne. K takejto úrovni aspoň sa blížiacej interpretácii diel štandardného repertoáru túžim...

Klaviristi
Popri symfóniách zaznela na viedenských koncertoch Berlínskeho filharmonického orchestra i predohra Egmont a všetky klavírne koncerty. Bola to veľkolepá prehliadka klaviristov, od najmladšej, do veľkého hudobného sveta práve vstupujúcej generácie, až po najslávnejších interpretov posledných desaťročí.
Veľkou neznámou bol pre mňa sotva 22-ročný Talian Gianluca Cascioli, ktorý sa predstavil s 1. klavírnym koncertom C dur. Dokonalá technika, pokojné, sebavedomé vystupovanie, schopnosť sledovať dianie v orchestri paralelne s vlastnou hrou svedčia o jeho nevšednom talente a predznamenávajú mu veľkú budúcnosť. Zo začiatku som bol jeho hrou bezvýhradne nadšený, fascinovala ma prehľadnosť jeho hry a jeho časté, nikdy nie náhodné pohľady smerom do orchestra. Už v priebehu prvej časti však čoraz častejšie začal používať nie celkom logicky sa mi javiace agogické zmeny, v rozpore orchestrálnym doprovodom, čo viedlo opakovane k menším kolíziám v súhre. Docielil tým to, že moja pozornosť sa postupne odkláňala od hudby a čoraz viac sa upriamovala na jeho hru. Moje úvahy o primeranosti jeho interpretácie vyvrcholili počas kadencie prvej časti. Nepamätám sa, že by som bol počul niekedy kadenciu tak neprimeranej dĺžky – trvala okolo 7 minút! Od tej chvíle som sa už pre Cascioliho hru napriek technickej brilantnosti nevedel nadchnúť. Chýbala jej najmä empatia. Cascioli má však o budúcnosť postarané, v jeho kalendári figurujú najvýznamnejšie koncertné sály, orchestre i dirigenti. Čas ukáže, kam ho jeho cesta dovedie.
2. klavírny koncert B dur predniesla Martha Argerich a to už bol celkom iný svet. Jej interpretácia mala jasný plán i precíznu realizáciu a i súhra s orchestrom tu bola na dokonalej úrovni. Ak ma niečo na hra Argerich prekvapilo, bolo to nadštandardné (ale nie rámec dobrého vkusu presahujúce) využívanie pedálu.
Jevgenij Kissin bol ešte nedávno zázračným dieťaťom a dnes je agentúrami dôsledne „vyrábanou“ hviezdou. Pred koncertom som bol trošku skeptický, obával som sa, že jeho mediálny image sa v jeho hre prejaví ako viac-menej prázdna virtuozita. Veľmi som sa však mýlil. Kissin mi s Beethovenovým 3. klavírnym c mol koncertom pripravil nezabudnuteľný zážitok. Prejav svojej osobnosti zanechal v tej najpatričnejšej miere v pozadí. Dominovala hudba. Keď som privrel oči, nechcelo sa mi takmer veriť, že počúvam hru sotva 30-ročného interpreta. Zdá sa mi neprimerané pustiť sa do analýzy detailov. Kissinov Beethoven, pravda v harmonickej spolupráci s dirigentom a orchestrom bol úchvatný. Po doznení Klavírneho koncertu Kissin pridal ešte rondo Die Wut über den verlorenen Groschen op. 129, s priam dych vyrážajúcou virtuozitou. Ale opäť to nebola bezduchá tour de force, technika ostala pokorne v službách hudby.
4. klavírny koncert G dur zaznel v interpretácii Marie João Pires. Pod jej prstami presvedčivo znovuožívali orfeovské motívy tohto diela: Orfeova nežná harfa v úvode koncertu..... Tempo druhej časti bolo plynulé a prirodzené......
Keď na pódium vyšli spolu Claudio Abbado a Maurizio Pollini, bolo jasné, že publikum bude svedkom hviezdnych okamihov. Týchto dvoch veľkých mužov spája blízke priateľstvo od ranej mladosti, nespočetné spoločné koncerty a nahrávky a neobyčajná duchovná spriaznenosť. Od prvých akordov 5. klavírneho koncertu Es dur som mal dojem, že počúvam jediného interpreta, napriek tomu, že na pódiu bol sólista, orchester i dirigent. Súlad duší bol dokonalý...

--------------------------------------------------------------

Samstag, 17.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:55

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Martha Argerich, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 1 C - Dur, op. 21
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 2 B - Dur, op. 19
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 3 Es - Dur, op. 55 ("Eroica")

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 1


Sonntag, 18.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:40

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Maria João Pires, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Ouvertüre zu Goethes Trauerspiel "Egmont", op. 84
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 4 G - Dur, op. 58
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 7 A - Dur, op. 92

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 2


Montag, 19.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:45

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Jewgenij Kissin, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 4 B - Dur, op. 60
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 3 c - Moll, op. 37
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 8 F - Dur, op. 93

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 3


Mittwoch, 21.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:50

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Gianluca Cascioli, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 2 D - Dur, op. 36
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 1 C - Dur, op. 15
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 5 c - Moll, op. 67

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 4


Freitag, 23.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:30

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Maurizio Pollini, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 5 Es - Dur, op. 73
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 6 F - Dur, op. 68 ("Sinfonia pastorale")

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 5


Samstag, 24.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 20:50

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Arnold Schoenberg Chor
Claudio Abbado, Dirigent
Angela Denoke, Sopran
Larissa Diadkova, Alt
Rainer Trost, Tenor
Albert Dohmen, Bass

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 9 d - Moll, op. 125

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 6


Festival:
Winterträume 2001

Veranstalter:
Gesellschaft der Musikfreunde in Wien



www.musikverein.at