Slovenské orchestre v roku 2000

Na Slovensku pôsobia v súčasnosti dva profesionálne symfonické orchestre s pravidelnou koncertnou činnosťou: Slovenská filharmónia (SF) a Štátna filharmónia Košice (ŠFK). K nim môžeme vzhľadom na podobné zameranie priradiť aj Štátny komorný orchester Žilina (ŠKO) a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu Bratislava (SOSR), hlavnou náplňou činnosti ktorého je však nahrávanie.

Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že aj napriek príležitostným úspechom a verbálne deklarovaným ambíciám (a žiaľ neraz aj nekritickým sebahodnoteniam) majú všetky spomínané telesá sotva viac, ako regionálny význam a regionálnu úroveň. Otázka, prečo to tak je, otvára brány do komplikovanej a nie ľahko pochopiteľnej (a ešte ťažšie riešiteľnej) sústavy problémov, ktoré v mnohých prípadoch nesúvisia s problematikou hudby, ale školstvom a všeobecnou vzdelanosťou vôbec. Je to mimoriadne citlivá matéria, snaha o pochopenie ktorej sa často podobá pohybu v bludnom kruhu. Verím však, že neoddeliteľnou súčasťou štruktúry každého problému je aj jeho riešenie, hoci v praxi môže byť veľmi zložité. Súčasne je v povahe mnohých problémov, že ak sa punktuálne vyrieši jeden z jeho komponentov, akoby samospádom dochádza k celostnému ozdravovaciemu procesu.

Nazdávam sa, že kľúčom k riešeniu a súčasne jadrom všetkých problémov profesionálnych orchestrov na Slovensku je celostná umelecká koncepcia a vízia, ktorá prakticky každého z nich chýba. SOSR príliš veľa času venuje realizácii nahrávok s podpriemernými dirigentmi pre bezmenné spoločnosti v záujme zarobiť Slovenským rozhlasom predpísané prostriedky, zaručujúce jeho organizačné a inštitucionálne zastrešenie. Poznamenať, že tento systém práce bez dostatočnej umeleckej motivácie a cti znižuje kvalitatívny potenciál orchestra a rozkladá jeho morálku, je takmer zbytočné. Absencia vízie je badateľná aj vo fungovaní ŠKO a ŠFK - pre oba orchestre platí, že ich dramaturgie sú nemoderné a najmä, že príliš často hrajú pod taktovkou priemerných dirigentov a v dôsledku toho ich interpretačné výkony nezodpovedajú reálne prítomnému hráčskemu potenciálu.
Slabá atraktívnosť práce v domovských telesách vedie aj k hojnej účasti hudobníkov v rôznych príležitostných telesách, v ktorých rovnako nejde o dosiahnutie vysokej umeleckej úrovne, hlavnou motiváciou je však zárobok. Aj keď je pravdepodobnosť, že sa to prejaví v ďalšom poklese hráčskej kondície, pomerne vysoká, treba konštatovať, že v takejto situácii sotva možno hudobníkom zazlievať rozhodnutia vedúce aspoň k akej-takej finančnej efektívnosti ich práce.

Sumarizujúc treba konštatovať, že dramaturgické plány slovenských orchestrov postrádajú myšlienku, perspektívu a koncepciu, výberu dirigentov a sólistov chýba premyslená stratégia, systém chýba aj práci s obecenstvom a mládežou. Porovnanie s aktuálnymi trendmi v západnej Európe a USA nie je prakticky možné.

Kľúčovou inštitúciou slovenskej hudobnej kultúry je Slovenská filharmónia, zriadená zákonom Slovenskej národnej rady z roku 1948. Slovenská filharmónia združuje symfonický orchester, miešaný zbor, dva komorné orchestre a sláčikové kvarteto. Obraz tejto inštitúcie je odrazom celkového stavu hudobnej kultúry na Slovensku. Vzhľadom na to, že v rámci domácich kontextov je meradlom a kritériom v každom ukazovateli, by ozdravné procesy v jej vnútri mohli naštartovať celoplošné priaznivé posuny.

Všetky telesá SF disponujú mimoriadnym umeleckým potenciálom, ktorý by sa pri adekvátnom vedení mohol transformovať na vysokú medzinárodnú úroveň. Dlhoročná absencia vízie je však citeľná: premieta sa v prvom pláne do štandardu interpretačnej kvality, do návštevnosti koncertov i do medzinárodnej reputácie. To sa týka predovšetkým orchestra Slovenská filharmónia. Fakt, že orchester nenahráva pre popredné zahraničné vydavateľstvá a na významných svetových pódiách koncertuje sporadicky je isto aj problémom manažmentu, ani dokonalý manažér nemôže úspešne predávať z veľkého množstva sotva kvalitou na seba upozorňujúci produkt. Nekritické sebauspokojenie a z toho vyplývajúca stagnácia sú hlboko zakorenené, a vedomie zodpovednosti každého orchestrálneho hráča za celkovú kvalitu telesa je prítomné len výnimočne. Na tejto platforme efektívne a rýchle riešenia žiaľ nie sú možné, nakoľko mnohí z členov orchestra pedagogicky pôsobia na VŠMU a Konzervatóriu a posolstvo priemernosti a približnosti sa tak – väčšinou dokonca s najlepšími úmyslami - nevdojak odovzdáva vždy znovu najmladším generáciám.

Ministerstvu kultúry by preto malo záležať na tom, aby Slovenská filharmónia i ostatné hudobné telesá boli pevným piliérom hudobnej kultúry na Slovensku ako aj prvotriednym vývozným artiklom. V prvom rade by táto skutočnosť mala byť deklarovaná na všetkých možných úrovniach, t.j. minister kultúry (a aj ďalší členovia vládneho kabinetu) by sa mali pravidelne zúčastňovať na koncertoch, návšteva koncertov SF by mala byť súčasťou oficiálnych protokolov zahraničných politických delegácií. Takto otvorene prejavovaný záujem by mohol mať ďalekosiahle blahodarné dôsledky na imidž hudobnej kultúry, na záujem sponzorov o jej podporu, na motiváciu hudobníkov, ako aj na formovanie hodnotového rebríčka občanov Slovenskej republiky.

Ministerstvu kultúry by malo záležať na špičkovom profesionálnom (umeleckom i administratívnom) vedení SF, ktoré by bolo schopné dať inštitúcii víziu a perspektívu jej naplnenia, vo forme priblíženia sa k špičkovým západným inštitúciám podobného typu. Vedenie by malo byť menované Ministerstvom kultúry na základe rozhodnutia medzinárodnej komisie zloženej zo špičkových odborníkov po precízne pripravenom (a prípadne aj medzinárodne avizovanom) konkurze. Takéto vedenie by malo mať plnú a jednoznačne proklamovanú podporu Ministerstva kultúry aj v prípade nevyhnutných sporných a nepopulárnych opatrení, ako sú napr. personálne zmeny, zmeny v systéme práce a pod.

Na tomto priestore nie je možné zovšeobecniť všetky faktory, ktorými by sa malo riadiť moderné umelecké a administratívne vedenie inštitúcie typu SF. ŠF či ŠKO. V prvom rade by však malo smerovať k interpretačným výkonom špičkovej kvality (k čomu je potrebné prispôsobiť systém práce, počet skúškok, výber dirigentov a repertoáru), k podpore mladých domácich sólistov, dirigentov a skladateľov, k edukačným programom pre mládež i dospelých podľa osvedčených západných vzorov i k účinným marketingovým stratégiám. V prvom rade je však potrebné sústrediť sa na "produkt" a až potom na jeho predaj.

Realizácia takto načrtnutého nového prístupu je nemysliteľná bez primeraného finančného zázemia, ktoré samozrejme nie je možné pokryť plošne zo štátneho rozpočtu. Ministerstvo kultúry by však na podporu SF mohlo svojou autoritou iniciovať príspevky významných podnikov, pre ktoré by sponzorovanie špičkovej domácej kultúry malo byť otázkou prestíže, cti a imidžu. Ministerstvo kultúry by malo preto trvať aj na čo najrýchlejšom prijatí novely daňového zákona, ktorý by umožnil odpisovanie sponzorských príspevkov určených na podporu kultúry a umenia z daňového základu.

Procesy, ktoré by pretvorili SF na špičkovú kultúrnu ustanovizeň západného typu by podľa môjho názoru uľahčili spustenie obdobných pohybov aj v ostatných oblastiach hudobného života na Slovensku. K situácii v SF by preto Ministerstvo kultúry malo pristupovať obzvlášť dôsledne a citlivo.

Zdôrazňujem, že naznačené úvahy sú neúplné a možno subjektívne a miestami zovšeobecňujúce. Úplné vyhodnotenie situácie by si vyžadovalo vzhľadom na komplexnosť problémov hlbšiu analýzu. Na jej výsledky však nie je potrebné čakať: prvé zmysluplné kroky je možné podniknúť za každých okolností, za predpokladu, že záujem je jednoznačný, vízia zameraného cieľa jasná a motivácia čistá.

_____________________________________________________

Bratislava, júl 2000

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára