CLEMENS KRAUSS
31.3.1893 (Wien) – 16.5.1954 (Mexico City)
Usilovnosť bez talentu je zbytočná, talent bez usilovnosti vzbudzuje nevôľu.
Oboje zjednotené môže stvoriť umelca. (C.K.)
Detstvo
Viedeň na prelome 19. a 20. storočia, Viedeň Gustava Mahlera, Alfreda Rollera, Huga von Hofmannsthala, Petra Altenberga, Siegmunda Freuda, plná viery v pokrok a dobrú budúcnosť, mesto, v ktorom každá divadelná premiéra, každý filharmonický koncert bol takmer národným sviatkom a herci i hudobníci boli známejší, než politici, Viedeň, ako ju opisuje vo svojich memoároch Svet včerajška Stephan Zweig, bola od narodenia domovom Clemensa Kraussa. Bol synom 44-ročného gavaliera cisárskeho dvora Hectora Baltazziho (cisárovnú Alžbetu sprevádzal na jej výjazdoch a bol strýkom barónky Mary Vetsera, ktorá zomrela v Mayerlingu po boku korunného princa Rudolfa) a sotva 17-ročnej Clementiny Kraussovej, členky baletu Viedenskej dvornej opery a neskôr speváčky. Jej rodičia údajne vzhľadom na veľký vekový rozdiel neprivolili sobášu a Clemens Krauss sa napokon so svojim otcom, ktorý po tragédii v Mayerlingu na žiadosť cisára Františka Jozefa opustil krajinu, nikdy nestretol. Vo svojom autobiografickom náčrte Krauss o svojom detstve napísal:
Bol som vychovaný v dome svojich starých rodičov. Môj starý otec mal v pláne tak usmerniť moje štúdium, aby som mohol neskôr nastúpiť na diplomatickú dráhu. (...) Jeho zámery však stroskotali na tom, že vo veku ôsmych rokov u mňa objavili výnimočne pekný sopránový hlas. Navštevoval som potom hodiny spevu a prijali ma ako speváčika do cisárskej dvornej kapely. A bolo o mne rozhodnuté! Už v útlom detskom veku som vedel noty nesúce označenia zo začiatku abecedy nakresliť medzi linajky skôr, ako som poznal samotnú abecedu a teraz som sa ako mladistvý spevák naučil čítať staré kľúče, cirkevné tóniny a základné pojmy hudobnej harmónie. Čoskoro som bol schopný čítať všetku hudbu a dešifrovať partitúry. Schubertove piesne, ktoré so si sám spieval, Mozartove a Haydnove omše, Beethovenove klavírne sonáty boli príčinou mojej túžby stať sa hudobníkom. Vo veku 12 rokov som bol k tomu rozhodnutý, ako devätnásťročný som dirigoval svoje prvé operné predstavenie v Brne...
Štúdium
Clemens Krauss patrí medzi tých veľkých dirigentov 20. storočia, ktorí boli sprostredkovane a neraz i bezprostredne v kontakte s veľkými postavami hudby 19. storočia. Jeho prastarý otec bol spoluzakladateľom Viedenského mužského speváckeho združenia a spieval ešte pod Beethovenovým vedením. Neskôr mu dirigent Franz Schalk sprostredkúval autentické podanie Wagnerových partitúr tetralógie i Majstrov spevákov norimberských podľa jeho pedagóga Hansa Richtera, Richard Strauss mu odovzdal ducha a štýl premiéry Tristana, ktorú dirigoval jeho raný mentor Hans von Bülow. Na svojich prvých koncertoch s Viedenskými filharmonikmi boli ešte v radoch orchestra hudobníci, ktorí si pamätali na vystúpenia pod vedením Johannesa Brahmsa a sprostredkovali mu tak autentické poznanie o frázovaní, tempách a celkovom stvárnení nejedného diela. Pre Clemensa Kraussa bolo toto poznanie zaväzujúce: dirigent nemá usilovať o sebaprezentáciu, o pohybové kreácie na základe hudby, ale o oživenie zvukového obrazu v súlade s intenciami skladateľa.
Ako dirigent bol samoukom. Za svojho duchovného učiteľa považoval Arthura Nikischa, ktorého berlínske koncerty Krauss počas svojho pôsobenia v Štetíne pravidelne navštevoval. Bola to pre neho podľa jeho vlastných slov fascinujúca, presvedčivá a predsa veľmi prirodzená osobnosť.
Kariéra
Krauss dirigoval svoje prvé operné predstavenie ako 19-ročný v Brne, kde pôsobil rok v pozícii zbormajstra. Potom nasledovali ročné angažmány v Rige a Norimbergu a v rokoch 1916-21 prvé trvalé pôsobenie v pozícii divadelného dirigenta v Štetíne, kde mal po prvýkrát možnosť viesť i symfonické koncerty. Roku 1921 sa stal šéfom opery a dirigentom symfonických koncertov Grazi, kde ho objavil Franz Schalk a od toho momentu sa jeho kariéra začala prudko rozvíjať: 1922 už bol prvým dirigentom viedenskej Opery (ako 29-ročný!), súčasne profesorom a vedúcim dirigentskej triedy na Hudobnej akadémii a dirigentom koncertov Tonkünstler orchestra. 1924-29 bol intendantom a generálnym hudobným riaditeľom opery vo Frankfurte nad Mohanom (jeho spolupracovníkmi boli scénický výtvarník Ludwig Sievert a režisér Lothar Wallerstein) a dirigentom tzv. Múzejných koncertov. Súčasne čoraz viac hosťoval i v zámorí (Buenos Aires, Philadelphia). 1929-1934 bol riaditeľom Viedenskej štátnej opery, súčasne 1930-1933 šéfdirigentom Viedenských filharmonikov, s ktorými podnikol i úspešné turné do zahraničia. 1935-1937 bol riaditeľom Berlínskej štátnej opery (Unter den Linden). 1937-1944 pôsobil naposledy v oficiálnej funkcii ako intendant a hudobný riaditeľ Bavorskej štátnej opery v Mníchove, ktorej rozkvet (o.i. premiéry Straussových opier Friedenstag a Capriccio) i pád po bombardovaní 3. a 4. októbra 1943 bezprostredne zažil. Pred koncom vojny pôsobil ešte i ako intendant Salzburského festivalu a zaslúžil sa o transformáciu konzervatória Mozarteum na vysokú školu.
Po vojne mu bola vzhľadom na fakt, že počas celého trvania fašizmu v Nemecku dirigoval, pozastavená dirigentská činnosť. Krauss totiž spočiatku údajne i sympatizoval s novou politikou obnovy Nemecka a roku 1933 dokonca prijal ponuku dirigovať svetovú premiéru Straussovej Arabelly v drážďanskej Semper opere po tom, čo z pozície jej šéfa zlikvidovali Fritza Buscha a Knappertsbusch i Erich Kleiber za týchto okolností z protestu angažmán odmietli. V rokoch 1937 – 1944 však aktívne pomáhal početným židovským rodinám pri úteku z Nemecka cez Holandsko do Veľkej Británie a napokon roku 1943 odmietol prevziať vysoké štátne vyznamenanie, ktoré mu Hitler plánoval udeliť pri príležitosti jeho 50. narodenín.
Roku 1947 nadviazal na svoju medzinárodnú kariéru koncertami Miláne, Ríme, Buenos Aires, ako aj opernými predstaveniami vo Viedni. S Viedneskými filharmonikmi hosťoval v Covent Garden (Salome) i v Royal Albert Hall, ako aj v Egypte. Od roku 1949 mohol opäť dirigovať i v Nemecku, v Bayreuthe naštudoval Prsteň nibelungov i Parsifala a pravidelne koncertoval s Bamberskými symfonikmi. Roku 1952 bol vymenovaný za doživotného čestného člena Viedenských filharmonikov. V povojnovom období sa intenzívne venoval i nahrávaniu, roku 1954 zaznamenal na gramoplatne Salome. V tom istom roku dirigoval koncert Viedenských filharmonikov k 90. narodeninám Richarda Straussa a v máji viedol štyri koncerty v Mexico City. Niekoľko hodín po poslednom z nich podľahol srdcovému infarktu. Plánovaný film britskej produkcie Netopier, ako aj angažmány v Bayreuthe a ďalšie plánované koncerty v Berlíne, Brazílii a Austrálii sa už neuskutočnili.
Repertoár a dirigentský štýl
To, že môj Don Juan bol pod vašim vedením nádherný, to ma neprekvapilo, ale najviac ma potešilo, že ste predviedli takú peknú h-molku (R. Strauss v gratulácii C. Kraussovi po koncerte, na ktorom predviedol Schubertovu Nedokončenú symfóniu)
Ťažiskom jeho repertoáru bol popri dielach Richarda Straussa (Strauss hovorieval, že bol presvedčivejším dirigentom jeho diel, ako on sám) viedenský klasicizmus, najmä však Haydn a Mozart. Veľkú pozornosť venoval i hudbe Johanna Straussa st. i ml. a Josepha Straussa: roku 1940 dirigoval 1. novoročný koncert Viedenských filharmonikov a v nasledujúcich rokoch založil tradíciu, ktorá je dnes najväčšou mediálnou udalosťou (a najväčším obchodom) v oblasti klasickej hudby na svete. Bol však ja zasväteným interpretom súčasnej hudby (napokon, súčasným skladateľom bol vtedy aj R. Strauss): dirigoval viedenskú premiéru Bergovej opery Wozzeck (1930), často a na rôznych miestach uvádzal Rumunské rapsódie George Enescu, hudbu Stravinského i Schönberga a ď.. Spomedzi jeho nahrávok (väčšinou ide o záznamy z koncertov, resp. operných predstavení), je popri „klasickom“ naštudovaní Gavaliera s ružou z Bavorskej štátnej opery z Vioricou Ursuleac v titulnej úlohe ponúka vhľad do jeho interpretačného štýlu živá nahrávka koncertu Symfonického orchestra Bavorského rozhlasu z roku 1953 s fenomenálnym podaním Straussovej Symphonie Domestica a strhujúcou, extatickou Ravelovou Španielskou rapsódiou.
Dirigoval vždy z partitúry, hoci diela ovládal vždy naspamäť (ako mohol napríklad nevedieť spamäti Figarovu svadbu, ktorú uviedol 115-krát!)
Mal precízne, neokázalé gesto. V hudbe klasicizmu dbal na striktné dodržiavanie počiatočného tempa a pomalé časti dirigoval v prirodzenom tempe, v porovnaní so svojimi kolegami tých čias oveľa rýchlejšie! Mal jasnú víziu a koncepciu, v symfóniách zastával myšlienku tempovej súvislosti a logiky spájajúcej jednotlivé časti, záležalo mu na čitateľnosti a transparentnosti orchestrálneho zvuku i v najhustejšej sadzbe. Zmysel pre efekt a bravúru preukázal na svojich predvedeniach diel dynastie straussovcov.
Clemens Krauss nebol dirigentom – diktátorom, v interpretačnom aparáte sa vždy cítil a prejavoval ako primus inter pares.
Bol veľký priekopníkom novodobej verdiovskej interpretácie, založenej na dramatizme a dôslednom vyjadrení textu. Ako vynikajúci operným dirigent sa pociťoval ako zjednocovateľ všetkých zložiek interpretačného aparátu. Mal jasné predstavy o scénickom stvárnení: Páni, nestačí si prečítať iba klavírny výťah, ale aj pôvodnú drámu! Nie je nezaujímavé, že bol vari „posledným žiakom“ Giacoma Pucciniho. Hrával mu na klavíri jeho diela a Puccini dirigoval, čo mu spôsobovalo veľké potešenie. Pri tej príležitosti neraz menil a upresňoval tempové označenia. Krauss bol teda dôverným znalcom Pucciniho „poslednej vôle“.
Ohlasy v tlači
Clemensa Kraussa už od jeho mladých liet sprevádzali pozitívne ohlasy recenzentov
V Rige po predvedení Mendelssohnovho Sna noci svätojánskej autor článku zaznamenal romantické fluidum šíriace sa z očí a rúk tohto zvláštneho mladého, sotva dvadsaťročného muža. V Štetíne podľa jednej kritiky dirigoval tak temperamentne, že pohyb zachvacoval celé jeho telo: tu zjavne pod vplyvom Arthura Nikischa Krauss dočasne opustil svoju maximu sebeaovládania a koncentrácie. Recenzie v Štetíne však opakovane vyzdvihovali i úchvatnosť vnútorného plameňa, ktorý horel v mladom dirigentovi..
Kladné ohlasy pokračovali i v Grazi: Nikdy sme ešte nepozorovali, koľko sa dá docieliť malými pohybmi, ako sa dá preniesť rytmus na hudobníkov prostredníctvom sugescie, a nie taktovaním.“
„Toto je náš človek!“.
Po predstavení Súmraku Bohov kritika písala: „Toto je najpokojnejší muž, ktorý bol kedy za naším pultom. Pre neho existuje iba jediný zákon: dielo.“
Pedagóg
Cieľom každej hudobnej interpretácie musí byť správny výklad novým písmom zaznamenanej improvizácie veľkých majstrov. Preto je poznanie autentickej vôle skladateľa prameňom, z ktorého musí byť interpret vždy pripravený čerpať. Je mi jasné, že mne toto poznanie bolo neraz sprostredkované priamo. (C.K.)
Toto krédo vštepoval i svojím študentom na Viedenskej vysokej hudobnej škole a na letných kurzoch konaných počas festivalu v Salzburgu. Dirigentovým prameňom nie je iba partitúra, ale aj traktáty o dobovej interpretačnej praxi (upozorňoval už vtedy, dávno pred začiatkom hnutia autentickej interpretácie, na nevyhnutnosť študovať spisy L. Mozarta, J. J. Quantza a ď.) a znalosť histórie a literatúry. V problematike dirigentskej techniky nabádal svojich študentov k nachádzaniu vlastných, a čo najjednoduchších riešení. Odhováral ich od imitovania iných dirigentov, s príznačnou sebairóniou im zakazoval, aby napodobňovali jeho. Medzi Kraussových žiakov patril Herbert von Karajan, Ľudovít Rajter a Otmar Suitner.
Klavirista, libretista
Menej známou kapitolou je Clemens Krauss – klavirista. Už v mladých rokoch korepetoval so svojou matkou a neskôr sa dokonca rozhodoval medzi kariérou klaviristu a dirigenta. Archívy Bavorského rozhlasu uchovávajú vzácne nahrávky piesní Richarda Straussa v ktorých Clemens Krauss na klavíri sprevádza svoju manželku, sopranistku Vioricu Ursuleac. Nahrávka vznikla roku 1952, v čase, keď táto veľká predstaviteľka najväčších straussovských partií už na operných scénach nespievala. Dokumentuje však ušľachtilú krásu jej hlasu a vynikajúci, precízny a empatický klavírny sprievod Clemensa Kraussa.
Dlhoročná intenzívna tvorivá spolupráca dirigenta so skladateľom Richardom Straussom (naštudoval početné svetové premiéry jeho opier, Gavaliera z ružou uviedol 192-krát!), vo svojom rozsahu i hĺbke unikátna, plná plodných úvah o detailoch i celkovom smerovaní tvorivého procesu, scénických, textových i hudobných riešeniach, čiastočne dokumentovaných i v publikovanej korešpondencii oboch velikánov, vyvrcholila Straussovým oslovením: „Prečo nenapíšete libreto Vy?“. Mal na mysli libreto k svojej poslednej opere Capriccio, ktorej námetom je ranobarokový spor: má slúžiť hudba slovu, alebo slovo hudbe? Primo le parole e dopo la musica, alebo Prima la musica e dopo le parole? Krauss oslovenie prijal, napokon diskusie o hudbe a slove viedli v rozhovoroch i korešpondencii so Straussom už niekoľko rokov. Jedinečnosť a mágiu tejto nevšednej tvorivej harmónie (a možno aj tajné krédo) dvoch veľkých duchov symbolicky vyjadrujú slová grófky v jej záverečnom monológu v opere Capriccio:
„Márna snaha obe oddeliť. Do jedného sa zlievajú slová a hudba, vytvárajúc tak niečo celkom nové. Tajomstvo hodiny – jedno umenie je spasením pre druhé!“
Diskografia (výber):
L. van Beethoven: 2. symfónia D dur (EMI)
J. Brahms: 3. symfónia Es dur, Wiener Philharmoniker (Koch)
G. Enescu: Rumunská rapsódia č. 1, Wiener Philharmoniker (Teldec)
F. Mendelssohn: Eins Sommernachtstraum, Wiener Symphoniker (Tuxedo)
M. Ravel: Rapsodie Espagnole, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks (Orfeo)
M. Ravel: El sombrero de tres picos, Wiener Philharmoniker (Preiser)
F. Schubert: Symfónia č. 9 C dur, Wiener Symphoniker (Teldec)
R. Strauss: Die Ägyptische Helena, Wiener Staatsoper (Koch)
R. Strauss: Der Rosenkavalier, Bayerischer Rundfunk (LYS)
R. Strauss: Die Liebe der Danae, Wiener Philharmoniker (Orfeo)
R. Strauss. Salome, Wiener Philharmoniker (London)
R. Strauss: Also sprach Zarathustra, Wiener Philharmoniker (Decca)
R. Strauss: Till Eulenspiegels lustige Streiche, Wiener Philharmoniker (Decca)
R. Strauss: Ein Heldenleben. Wiener Philharmoniker (London)
R. Strauss: Don Quixote, Wiener Philharmoniker, Moraweg, Fournier (Decca)
R. Strauss: Symphonia Domestica, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks (Orfeo)
R. Strauss: Metamorphosen, Bamberger Symphoniker (amadeo)
Bibliografia (výber):
- Gregor, J.: Clemens Krauss. Seine musikalische Sendung. Wien 1953
- Pander O. von: Clemens Krauss in München. München 1955
- Scanzoni, S., Kende, G. K.: Der Prinzipal. Clemens Krauss. Fakten, Vergleiche, Rückschlüsse. Tutzing 1988
-Strauss, R., Krauss, C.: Briefwechsel. München 1963
Súvisiace texty:
- Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou
- Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929
© Adrian Rajter
Uverejnené v časopise Hudobný život, 2001
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára