foto: Tomáš Vyskočil
ĽUDOVÍT RAJTER
(30. 7. 1906, Pezinok - 6. 7. 2000, Bratislava)
Školy a profesionálne začiatky. Bratislava, Viedeň, Salzburg 1912 - 1933
Ľudovít Rajter sa narodil roku 1906 v Pezinku, vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, do viacjazyčného, multikultúrneho, liberálneho prostredia, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho osobnostný i umelecký rozmer. Jeho materinskými jazykmi boli nemčina a maďarčina.
Rajterovým prvým učiteľom bol otec, Ľudovít Rajter st. (1880-1945), pedagóg, skladateľ – samouk a aktívny hudobník, regenschori Evanjelickej a. v. cirkvi v Bratislave.
V období prvej svetovej vojny nadobudol štúdiom na Mestskej hudobnej škole v Bratislave u Alexandra Albrechta (1885-1958), absolventa budapeštianskej kompozičnej školy, hlbší pohľad na problematiku hudobnej teórie a širšiu orientáciu v súčasnej hudbe. Popritom študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde získal klasické európske humanistické vzdelanie. Dôverne sa oboznámil s hrou na viacerých hudobných nástrojoch, ako klavirista a violončelista dosiahol vysokú úroveň. Už v stredoškolskom veku účinkoval ako sólista a najmä ako komorný hráč na mnohých koncertoch po celom Slovensku. Ako 11-ročný založil a dirigoval žiacky orchester a s veľkým ohlasom s ním uskutočnil viacero dobročinných koncertov, vrátane vystúpenia vo vtedy novej bratislavskej Redute 25. januára 1920 s tromi malými tancami Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela a Wolfganga Amadea Mozarta. V tomto detskom orchestri hral aj Jenő Lehner (1906-1997), violista, neskôr člen legendárneho Kolischovho kvarteta a prvý violista Bostonského symfonického orchestra.
Vďaka fundamentu, ktorý získal u otca a Alexandra Albrechta, a následne štúdiom na novozaloženej Hudobnej škole pre Slovensko u Frica Kafendu (1883-1963), Miloša Ruppeldta (1881-1943) a Rudolfa Rupníka, Rajter roku 1924 úspešne prešiel prijímacími skúškami na Vysokú hudobnú školu vo Viedni, kde až do roku 1929 študoval ako hlavné predmety kompozíciu a dirigovanie pod pedagogickým vedením špičkových hudobníkov: u prešporského rodáka Franza Schmidta (1874-1939) a Josepha Marxa (1882-1964) v odbore kompozície a u Clemensa Kraussa (1893-1954) a Alexandra Wunderera (1877-1955) v odbore dirigovania. Tandem Krauss – Wunderer tvoril podľa Rajterovho osobného svedectva vynikajúcu kombináciu pedagógov: kým Clemens Krauss inšpiroval študentov najmä ako veľký interpret klasicko-romantického i moderného repertoáru, u Alexandra Wunderera – prvého hobojistu Viedenských filharmonikov, významne činného aj dirigentsky – mohli získať detailné praktické podnety pre efektívne pôsobenie dirigenta v procese hudobného naštudovania. Na Rajterových absolventských skúškach z dirigovania bol prítomný aj Richard Strauss (1864-1949), ktorý sa zaujímal o riešenia niektorých dirigentsko-technických problémov v skladbách Don Juan a Till Eulenspiegel. Spoločne s Rajterom absolvoval štúdium na Vysokej hudobnej škole vo Viedni Herbert von Karajan (1908-1989).
Na slávnostnom vysokoškolskom koncerte 17. decembra 1928 sa uskutočnila pod vedením autora premiéra Sinfonietty, orchestrálnej časti absolventskej práce Ľudovíta Rajtera z kompozície, ktorej súčasťou bolo aj Sláčikové kvarteto č. 1 a kolekcia piesní na nemecké texty.
Na viedenskej Vysokej hudobnej škole študoval Rajter ako vedľajší predmet hru na violončele u Rudolfa Hindemitha (1900-1974) a Friedricha Buxbauma (1869-1948), prvého violončelistu Viedenských filharmonikov a člena slávneho Rosého kvarteta. Absolvoval Koncertným kusom pre violončelo a orchester od prešporského rodáka Ernő Dohnányiho, pričom orchester viedol sám od sólového nástroja. Ako študent hral aj na niekoľkých predstaveniach v orchestri Viedenskej štátnej opery. K osobnostiam, s ktorými sa Rajter počas viedenských štúdií pravidelne stretával, patril aj muzikológ Eusebius von Mandyczewski (1857-1929), významný znalec tvorby Franza Schuberta a blízky priateľ Johannesa Brahmsa v poslednom období jeho života.
Rok po ukončení štúdia Rajter naďalej pravidelne dochádzal z Bratislavy do Viedne a navštevoval hodiny hry na tympanoch u legendárneho prvého tympanistu Viedenských filharmonikov Hansa Schnellara (1865-1945).
V rokoch 1929 – 1933 pôsobil Ľudovít Rajter ako pedagóg na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. V týchto rokoch bol v letných mesiacoch každoročne asistentom Clemensa Kraussa na dirigentských kurzoch v Salzburgu, na ktorých vyučoval študentov kurzu dirigovania, korepetoval so spevákmi salzburského festivalu a príležitostne viedol skúšky Viedenských filharmonikov.
Budapešť, 1932 - 1945
Koncom 20. rokov 20. storočia sa Ľudovít Rajter začal intenzívne zaujímať o hudobné dianie v Budapešti, jednej z najvýznamnejších kultúrnych metropol v Európe tých čias, o moderné kompozičné trendy i o možnosť ďalšieho štúdia kompozície u Bélu Bartóka (1881-1945). Bartók, ktorý na budapeštianskej Vysokej hudobnej škole vyučoval iba hru na klavíri, dal Rajterovi po oboznámení sa s jeho viedenskou absolventskou prácou – Sinfoniettou – odporúčanie k Ernő Dohnányimu. Ernő Dohnányi (1877-1960) bol vo funkciách hlavného dirigenta Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľa Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta a Hudobného riaditeľa Maďarského rozhlasu určujúcou osobnosťou budapeštianskeho hudobného života. Rajtera prijal do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta a zároveň mu umožnil prvé dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Kráľovskej opery.
Rajterov debut v Budapešti sa uskutočnil 4. januára 1932, po ňom nasledovali ďalšie pozvania, ktoré v roku 1934 vyústili do jeho vymenovania do funkcie dirigenta a v krátkom čase prvého dirigenta Maďarského rozhlasu. V tejto pozícii sa stal jedným zo spolutvorcov hudobnej dramaturgie rozhlasového vysielania, v priamom prenose dirigoval neraz aj tri koncerty týždenne. V rozhlasovom štúdiu i na koncertnom pódiu sa stretol s najväčšími osobnosťami vtedajšieho maďarského hudobného života; s Bélom Bartókom uviedol Bachov klavírny koncert, s Ernő Dohnányim spolupracoval na kompletnom uvedení klavírnych koncertov W. A. Mozarta (zvukové záznamy boli zničené pri výbuchu v posledných dňoch druhej svetovej vojny). S klaviristom Emilom von Sauerom (1862-1942), jedným z posledných žiakov Ferenca Liszta, uviedol v roku 1939 oba Lisztove klavírne koncerty. Spolupracoval so Zoltánom Kodályom a dirigoval premiéry diel viac ako 70 súčasných maďarských skladateľov.
V programoch Maďarského rozhlasu vytváral priestor aj na uvádzanie diel mladých slovenských skladateľov (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň) a opakovane pozýval na účinkovanie slovenských umelcov (o. i. dirigenta Františka Babuška, huslistu Tibora Gašparka a klaviristu Michala Karina-Knechtsbergera).
"Slovenskí skladatelia sú veľmi talentovaní a ja urobím všetko pre to, aby sa ich prezentácia u nás uskutočnila v znamení najvyššej kvality. Skladby Suchoňa a Moyzesa uvedieme ako hlavné diela programov a dúfam, že sa nám čoskoro podarí položiť na pôde hudby základný kameň najdokonalejšej umeleckej spolupráce medzi obomi národmi." Večerné noviny (Esti Ujság), Budapešť, 19. januára 1941.
Od roku 1936 viedol Rajter Mužský zbor Maďarských železníc Magyarság (MÁV Magyarság Férfikara) a v krátkom čase ho vybudoval do podoby špičkového 140-členného vokálneho telesa, s ktorým získal absolútne víťazstvá na troch celoštátnych súťažiach speváckych zborov.
Úspešne sa rozvíjala i Rajterova medzinárodná dirigentská činnosť (nepochybne aj vďaka rozhlasovému médiu), v 2. polovici 30. rokov minulého storočia dirigoval symfonické a rozhlasové orchestre o. i. v Paríži, Viedni, Berlíne, Mníchove, Helsinkách, Štokholme.
Z Rajterovej skladateľskej tvorby v období pôsobenia v Budapešti sa veľkej obľube tešil najmä balet Majáles (originálny názov: Pozsonyi majális), ktorý v choreografii svetoznámeho Gyulu Harangozó (1908-1974) v rokoch 1938-1944 pravidelne uvádzala Maďarská kráľovská opera.
Bratislava, 1945 - 2000
Po druhej svetovej vojne sa Rajter vrátil do Bratislavy a prevzal vedenie Symfonického orchestra Bratislavského rozhlasu, ktorého šéfdirigentom bol až do roku 1949 (na čele Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave pôsobil opäť aj v rokoch 1968 – 1977). V roku 1948 sa stal spolu s Eugenom Suchoňom, Jánom Strelcom a Františkom Babuškom zakladajúcim členom Prípravného výboru Slovenskej filharmónie a 27. októbra 1949 dirigoval jej historicky prvý koncert. So Slovenskou filharmóniou absolvoval v rokoch 1949 – 1998 bezmála 1000 koncertov a priviedol ju k jej prvým významným zahraničným vystúpeniam.
Vo funkcii prvého dirigenta Slovenskej filharmónie Ľudovít Rajter budoval repertoár, ktorého dôležitou súčasťou boli aj diela súčasných slovenských skladateľov, najmä Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a Dezidera Kardoša. Slovenskú tvorbu pravidelne dirigoval aj na čele zahraničných orchestrov (napríklad Cikkerove Orchestrálne štúdie k činohre Spomienky s Viedenskými symfonikmi, resp. s orchestrom Radio Svizzera Italiana, Moyzesovu 4. symfóniu s Varšavskou filharmóniou, Suchoňove Metamorfózy a Žalm zeme podkarpatskej s Českou filharmóniou). Uvádzal aj tvorbu mladších skladateľov, na Varšavskej jeseni so Slovenskou filharmóniou predstavil Zeljenkov Oswięczym a diela Petra Kolmana a Pavla Šimaia.
Vďaka dobrej povesti orchestrálnych telies v Bratislave už od polovice 50. rokov 20. storočia aj napriek "železnej opone" v Redute pravidelne účinkovali poprední svetoví sólisti. Nie je možné ich tu všetkých vymenovať, v Rajterových spomienkach však často rezonovali tri mená (zhodou okolností s každým z nich uviedol niektorý z Beethovenových koncertov): huslista a koncertný majster Viedenských filharmonikov Wolfgang Schneiderhan (1915-2002) a legendárni maďarskí klaviristi Annie Fischer (1914-1995) a Géza Anda (1921-1976).
Z veľkého počtu Rajterových gramofónových nahrávok pre domáce i zahraničné vydavateľstvá vzbudila ohlas najmä kompletná nahrávka symfónií Johannesa Brahmsa so Slovenskou filharmóniou. Vďaka Rajterovej iniciatíve vznikla v spolupráci so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Bratislave vôbec prvá nahrávka všetkých štyroch symfónii Franza Schmidta. V zozname jeho zvukových záznamov figurujú aj desiatky diel slovenských skladateľov.
Od návratu do Bratislavy Ľudovít Rajter spolupracoval s väčšinou orchestrov vo vtedajšom Československu, najmä so Symfonickým orchestrom hl. mesta Prahy FOK a Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Prahe, s ktorým absolvoval aj úspešné turné v Taliansku. Českú filharmóniu viedol na viacerých abonentných koncertoch v Prahe, na Pražskej jari, na festivale v Trenčianskych Tepliciach a nahral s ňou diela Eugena Suchoňa – Metamorfózy a Jána Cikkera – Spomienky. Výnimočnú kapitolu tvorila intenzívna dlhoročná spolupráca so Štátnym komorným orchestrom Žilina a Štátnou filharmóniou Košice.
Ľudovít Rajter aj po 2. svetovej vojne často dirigoval popredné orchestre v západnej i východnej Európe. Spolupráca s Viedenskými symfonikmi, ktorú nadviazal už v 30. rokoch 20. storočia, pretrvávala vyše štyridsať rokov. Intenzívna spolupráca ho koncom 60. rokov spájala aj s Rozhlasovým symfonickým orchestrom v Bazileji. Počnúc 70. rokmi znovu hosťoval na čele väčšiny orchestrov v Maďarsku, pričom sa rozvinul osobitne priateľský vzťah s hudobníkmi Symfonického orchestra Savaria v Szombathelyi.
Na svojom poslednom koncerte 23. septembra 1999 (Žilina, Štátny komorný orchester) uviedol diela Franza Schuberta, Felixa Mendelssohna a Symfóniu č. 104 Josepha Haydna. Posledný Haydnov symfonický opus dirigoval aj na svojom absolventskom koncerte s orchestrom Vysokej hudobnej školy vo Viedni, 7. júna 1929.
Pedagogická a skladateľská činnosť
Ľudovít Rajter sa počas celého života s veľkým nasadením venoval pedagogickej práci. Už roku 1936 prevzal čestný doktorát New York College of Music za činnosť na dirigentských kurzoch v Salzburgu. Patril k najmladším riadnym profesorom na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta v Budapešti (od r. 1941), pôsobil ako riaditeľ Budínskej hudobnej akadémie, 25 rokov bol pedagógom dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a viedol dirigentské kurzy v Salzburgu (1966) a Orviete (1994). S veľkým zanietením spolupracoval v rokoch 1983 – 1990 so Slovenskou hudobnou mládežou. Aj vo vysokom veku so záujmom sledoval prácu i vývoj mladých dirigentov a skladateľov, pre ktorých mal vždy otvorené dvere.
Intenzívna, 70 rokov trvajúca dirigentská kariéra v istom zmysle zatieňovala Rajterovu skladateľskú tvorbu. Hoci disponoval absolútnym sluchom a presnou zvukovou predstavou (komponoval vždy bez klavíra), bol veľmi kritický a svoje diela uverejňoval až keď nadobudol presvedčenie, že pre ne našiel jasnú, vyváženú a zrozumiteľnú podobu. Pokladal za dôležité, aby jeho hudba komunikovala a bol šťastný, keď mala pozitívny ohlas. Vychádzal najmä z fundamentov klasických kompozičných princípov, ktoré si osvojil štúdiom vo Viedni a Budapešti. V jeho tvorbe dominujú diela pre sólový nástroj (o. i. dve suity pre sólové violončelo), pre rôzne komorné zoskupenia (napríklad dve sláčikové kvartetá, dve dychové kvintetá) a vokálno-inštrumentálna tvorba (piesne, zbory) na slovenské, nemecké, maďarské a latinské texty. Vytvoril aj početné úpravy slovenských, maďarských i bulharských ľudových piesní. Nesplneným skladateľským snom Ľudovíta Rajtera zostala opera, aj keď v úvahách sa zaoberal viacerými možnými námetmi.
Prvé dielo pre orchester napísal počas viedenských štúdií (1926, Tavaszi muzsika – Jarná hudba), nasledovali úspešná absolventská práca Sinfonietta (1928), Divertimento (1932), ocenené na skladateľskej súťaži v Budapešti a Symfonická suita (1933). Najväčším Rajterovým skladateľským úspechom bol balet Majáles (1938), z ktorého zostavil aj koncertnú suitu. V poslednej tvorivej etape jeho života vznikli o. i. diela Suite miniature (1986, pre Orchester Slovenskej hudobnej mládeže), Allegro sinfonico (1986, pre Štátny komorný orchester Žilina), In memoriam (amici A. Trizuljak) pre miešaný zbor a sláčikový orchester (1991), Sinfonietta (1992, pre Slovenskú filharmóniu), Impressioni rapsodiche per archi (1995, pre Mladých bratislavských sólistov), Slávnostná predohra (1999, pre Orchester VŠMU) i viaceré komorné a zborové kompozície, vrátane Iustorum animae (1990, pre Mládežnícky zbor Echo).
Orchestrálne kompozície Ľudovíta Rajtera (Divertimento, Suite Symphonique, Suita z baletu Majáles, Sinfonietta, Impressioni rapsodiche) nahrala v septembri 2009 Janáčkova filharmonie Ostrava pod taktovkou holandského dirigenta Davida Porcelijna, CD vyšlo v marci 2011 v nemeckom vydavateľstve CPO.
Súvisiace texty:
Ľudovít Rajter v Budapešti
Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie
Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929
E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest
Ernő Dohnányi
Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss
Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia
© Adrian Rajter
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára