Arcangelo Corelli (1653-1713)
Aké len, aké dary ti dať mám, za takú pieseň?
(Publius Vergilius Maro, V. Ekloga)
Arkádsky pastier Arcomelo Erimanteo (vlastným menom Arcangelo Corelli) oslavuje. Na veľkolepú slávnosť v záhrade letného sídla markíza Ruspoliho prichádzajú jeho ctitelia, priatelia, žiaci, hudobníci, básnici, kardináli. Program večierka je poklonou „vynálezcovi“ concerta grossa. Popri jeho vlastných dielach zaznejú skladby jeho žiakov Georga Muffata, Francesca Geminianiho, Pietra Antonia Locatelliho, ako aj jeho mladého kolegu a obdivovateľa Georga Friedricha Händela. Hudbu dopĺňa – ako obyčajne na stretnutiach arkádskych pastierov – čítanie z antickej bukolickej poézie. Hostia majú masky a sú odetí v gréckych rúchach. Vôňa najvyberanejších delikates sa nesie ovzduším...
Takáto slávnosť je možno iba fikciou, stretnutia umeleckej a intelektuálnej elity v rímskych palácoch a záhradách na prelome 17. a 18. storočia v načrtnutej atmosfére však boli skutočnosťou. Roku 1689 zomrela v Ríme veľká podporovateľka umenia, kráľovná Kristína Švédska. Finančne podporovala skladateľov, iniciovala vznik nových diel a prispievala k organizovaniu významných umeleckých podujatí. V jej dome sa združovali popredné osobnosti z umeleckého a duchovného sveta. Rok po jej smrti členovia jej umeleckého krúžku založili na jej počesť spolok Academia dei Arcadi. Názov spolku chcel poukázať na duchovnú spriaznenosť s platónskou Akadémiou a s krajom v starovekom Grécku, ospevovanom v antickej bukolickej poézii. Stretnutia spolku navštevovali početní významní hudobníci, básnici a mecenáši umenia (A. Corelli, Alessandro i Domenico Scarlatti, Bernardo Pasquini, Benedetto Marcello, markíz Francesco Maria Ruspoli, kardináli Ottoboni, Colonna a Panfili a ď.). Na programe týchto stretnutí - tzv. conversazione - boli čítania poézie (išlo priam o literárne olympijské hry!) a špičkové hudobné produkcie. Len na okraj spomeňme, že umelecký pôžitok v Arkádii bol vždy umocnený aj pôžitkom kulinárskym.
Zakladateľom a prvým prezidentom Pontificia Accademia degli Arcadi bol z Maceraty pochádzajúci básnik Giovanni Mario Crescimbeni (1663-1728), ktorý v Ríme roku 1721 vydal zbierku poézie členov Akadémie. Zbierka obsahuje najrôznejšie poetické formy: eklogy, canzony, balady, sonety, madrigaly a i. Víziou členov Akadémie bola literárna reforma, ktorá mala uskutočniť návrat poetického štýlu k pastorálnej jednoduchosti a zrozumiteľnosti, založenej na aristotelovských pravidlách. Veľký rímsky básnik Publius Vergilius Maro, vzdelaný v gréckej literatúre a rétorike, inšpirovaný tvorca bukolík (pastierskych spevov), georgík (básní o roľníctve) i grandiózneho eposu Aeneis (ktorý sa mimochodom zachoval proti autorovej vôli vďaka prezieravému rozkazu cisára Augusta, vo vydaní básnikových priateľov Lucia Varia Rufusa a Plotia Tuccu) bol veľkým vzorom vzdelancov a poetov Akadémie. Prebiehali tu však diskusie na najrôznejšie umelecké témy a duch vzdelania a myšlienkovej slobody sa rýchlo šíril i za hranicami Ríma (roku 1712 existovalo nemenej ako 114 arkádijských kolónií v celom Taliansku).
Stretnutia veľkých básnikov a skladateľov na týchto večierkoch museli byť naozaj fascinujúce. Pre dejiny hudby bolo nesporne najzaujímavejšie stretnutie Händela s Corellim. Händel, neobyčajne zručný v komponovaní rôznymi štýlmi raz predložil Corellimu jednu zo svojich skladieb a narazil na dnes pre nás ťažko pochopiteľné odmietnutie: "Ale drahý Händel, to ja nemôžem zahrať, to je predsa vo francúzskom štýle!" V tejto výpovedi vari nie je potrebné hľadať iba stopy hudobného vlastenectva. Corelliho zvolanie svedčí i o úcte k inému štýlu, ktorým sa on sám nevedel adekvátne vyjadriť. Je však nesporné, že Händel mimoriadne profitoval z Corelliho tvorby ako aj z kvality súboru hrajúceho pod jeho vedením.
Arcangelo Corelli, rodák z Fusignana neďaleko Ravenny, už vo svojej dobe slávny huslista a kapelník, nezanechal v porovnaní so svojimi súčasníkmi rozsiahle skladateľské dielo. Z jeho pera sa zachovalo šesť zbierok sólových a triových sonát a 12 concerti grossi op. 6. Tieto zbierky však mali na ďalší vývoj hudobných dejín veľký vplyv. V sólových sonátach zaviedol Corelli celý rad technických inovácií (komplikované dvoj- a trojhmaty, arpeggiá, rýchle behy, kadencie atď.). Corelli bol autorom prvých známych diel nesúcich v titule označenie Concerto grosso. Concerti grossi zneli v Ríme podľa svedectva jeho žiaka Georga Muffata už roku 1682. Veľkolepý Opus 6 sa do dnešných dní sa zachoval v luxusnom vydaní Estienna Rogera z roku 1714 v Amsterdame. Vznikal niekoľko rokov, počas ktorých Corelli starostlivo selektoval zo svojej nesporne rozsiahlej (dnes už nezachovanej) tvorby, kombinoval časti, vylepšoval, detailne upravoval. Concerti grossi op. 6 preto môžeme chápať ako antológiu jeho celoživotného diela. Concertino (sláčikové trio) a ripieno (orchester) boli u Corelliho priestorovo oddelené (všimnime si podobnosť s princípom benátskej polychórie!). Concerto grosso si vďaka dokonalosti, ktorú u Corelliho nadobudlo, získalo čoskoro veľkú popularitu.
Jedným z najväčších syntetikov v dejinách hudby bol Georg Muffat. Študoval v Paríži u Lullyho, neskôr sa v Ríme stretol s Corellim a jeho historickou úlohou sa napokon stalo uvedenie, resp. syntéza štýlov reprezentovaných týmito skladateľmi v nemeckých krajinách. Toto je v praxi genéza nemeckého štýlu, ktorý sa pre svoj pôvod označuje i ako "zmiešaný štýl" (Quantz, 1752). Muffat svoje zámery navyše veľmi presne artikuloval i v slovnej podobe: predslovy jeho inštrumentálnych zbierok Armonico tributo, Florilegium primum, Florilegium secundum a Ausserlesene Instrumental-Music sú vzácnym zdrojom autentických poznatkov o charaktere a odlišnostiach talianskeho a francúzskeho štýlu a pre praktického hudobníka nepostrádateľným prameňom informácií o dobovej interpretačnej praxi. Tak napríklad v úvode k Florilegium primum (Augsburg 1695) popisuje Lullyho štýl ako "prirodzený a plynulý, odmietajúci výstrednú vynaliezavosť, extravagantné behy, časté a neobratné skoky..." a v úvode k Florilegium secundum (Passau 1698) predkladá detailný ilustrovaný traktát o ornamentácii a frázovaní francúzskych tancov. Zbierku Armonico tributo, skomponoval Muffat roku 1682 a venoval ju svojmu mecenášovi, salzburskému arcibiskupovi Maxovi Gandolphovi, z vďaky za umožnenie cesty do Talianska, počas ktorej sa zoznámil s Corellim. V rímskom dome Arcangela Corelliho roku 1682 niektoré zo sonát zbierky zazneli po prvý krát.
Hoci svedectvá i majstrovstve v hre na husliach Pietra Antonia Locatelliho boli často rozporuplné (podľa Burneyho nadchýnal poslucháčov viac prekvapeniami, než krásnou hrou), bol predsa všeobecne považovaný za jedného z najlepších huslistov svojej doby, Quantz ho porovnával s Tartinim, Arteaga v ňom videl najschopnejšieho nasledovníka Corelliho (Locatelli bol pravdepodobne aj Corelliho žiakom). Vystúpenie Pietra Locatelliho na dvore v Kasseli spolu s Leclairom dňa 7. decembra 17 28 malo charakter zápasu medzi francúzskym a talianskym štýlom, ktorý bol stredobodom záujmu dobových teoretikov. J. W. Lustig referoval, že Jean-Marie Leclair hral "ako anjel" a Locatelli "ako diabol", že Leclair učaril poslucháčov voľným rytmom a krásou tónu, kým Locatelli ich zarazil škrípajúcim zvukom a pyrotechnikou ľavej ruky. Leclair v tom čase bol pravdepodobne Locatelliho žiakom a jeho sonáty op. 5 poukazujú na Locatelliho výrazný vplyv. Vari najkrajšie svedectvo o Locatelliho hre však pochádza z pera De Blainvilla: podľa neho by pri jeho interpretácii prvej časti z Corelliho sonáty opus 5 kanárik spadol zo svojho bidielka v návale opojenia nádherou.
Locatelliho tvorba stála dlho v tieni jeho nevšednej husľovej virtuozity, je však zrejmé, že od 30.-tych rokov 18. storočia patril medzi popredných talianskych skladateľov inštrumentálnej hudby, ktorých tvorba predznamenávala nástup raného klasicizmu. Vo svojich 12 husľových koncertoch v zbierke L'arte del violino pevne etabloval prax vypísanej kadencie pre sólový nástroj (predtým sa táto prax len ojedinele objavovala u Vivaldiho).
Iste nie je nezaujímavé, že v Locatelliho pozostalosti sa zachovala nielen početná zbierka hudobných nástrojov a umeleckých predmetov, ale aj veľký počet kníh na najrozličnejšie témy (filozofia, ornitológia, teológia, história, topografia), ako svedectvo šírky jeho kultúrneho rozhľadu i bohatstva, nadobudnutého exkluzívnym vydávaním svojich vlastných diel v Holandsku po roku 1731.
Manuskript Smútočnej symfónie f mol objavil na začiatku minulého storočia v archíve Hessenskej krajinskej knižnice v Darmstadte nemecký muzikológ Arnold Schering, Locatelliho autorstvo však nie je s určitosťou preukázané.
Francesco Geminiani bol jedným z najväčších husľových virtuózov svojej doby, významným pedagógom (jeho traktáty o umení hry na husliach, gitare, o dobrom vkuse v hudbe a pod. sú i dnes cenným zdrojom poznatkov dobovej interpretačnej praxe) a originálnym skladateľom, hoci tvoril v tieni svojho učiteľa Corelliho, Vivaldiho i Händela. Geminiani, podobne ako Händel, strávil rozhodujúcu časť svojho života v Anglicku a Írsku, ako oslavovaný huslista, skladateľ i teoretik. Rýchle časti Geminianiho sonát a koncertov sú charakteristické svojou dramatickosťou a brilantnosťou, pomalé časti expresívnosťou, ktorá má podľa Geminianiho vlastných slov v traktáte The Art of Playing on the Violin (Umenie hry na husliach, Londýn 1751) "pripomínať zaujatý rozhovor".
Caro Sassone! (Milý Sas!) - týmito slovami neraz oslovovali Georga Friedricha Händela počas jeho pobytu v Taliansku od jesene 1706 do jari 1710 (vo Florencii, v Ríme a v Benátkach), ktorý zohral významnú úlohu pri formovaní jeho kompozičného štýlu.
Pre Händela bol samozrejme veľmi cenným aj prienik do vysokých umeleckých a spoločenských kruhov. Obzvlášť profitoval predovšetkým z kontaktu s Corellim (concerto grosso). Niet pochýb, že mnohé z bezmála sto kantát, ktoré Händel v tomto období napísal, boli na texty členov Arkádie (kardinál Panfili napríklad napísal krátky žartovný text, ospevujúci Händela ako mýtického Orfea, a skladateľ neváhal zhudobniť ho!). Našiel tu i "svoju" sopranistku, vynikajúcu Margheritu Durastanti, ktorá sa stala ideálnou interpretkou jeho virtuóznych partií na tri desaťročia. Členovia Arkádie zahŕňali Händela úprimnými prejavmi úcty a priazne, premiéra opery Agrippina v Benátkach v decembri 1709 však bola vari skladateľovým najväčším triumfom v Taliansku: obecenstvo využilo každú pauzu na nadšené výkriky a skandovanie "Viva il caro Sassone!" (Nech žije milý Sas!). Na jar však napriek vyhliadkam na kapelnícke miesto v Benátkach Taliansko opustil, stal sa kapelníkom na hannoverskom dvore kurfirsta Georga Ludwiga, ktorého už onedlho korunovali za anglického kráľa...
Rukopis duchovnej kantáty O qualis de coelo sonus, uložený vo veľkolepej zbierke hudobnín Fortunata Santiniho v Münsteri, prezrádza neobyčajnú rýchlosť skladateľovej práce: je miestami skicovitý a obsahuje veľa opráv. Kantátu v štandardnej forme napísal Händel pravdepodobne pre svätodušné sviatky roku 1707, teda rok po jeho prijatí za člena arkádskej Akadémie. Neznámy autor textu sa inšpiroval pasážou zo Skutkov apoštolov:
"Tu zrazu povstal zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli." (Sk 2,2)
Záverom citát z Vergíliových Bukolík, ktorý vari vystihuje hudbu jubilanta Arcangela Corelliho i ostatných skladateľov dnešného "arkádskeho" podvečera:
"...pri ich piesni, vraj, žasol aj ostrovid v hore, rieky prestali tiecť..." (VIII. Ekloga).
_________________________________________________
Bratislavské hudobné slávnosti, 28. september 2003
Primaciálny palác, Zrkadlová sieň
Koncert k 350. výročiu narodenia Arcangela Corelliho
MUSICA AETERNA
Peter Zajíček, umelecký vedúci
Kamila Zajíčková, soprán
Peter Rúfus, recitácia
Arcangelo Corelli (1653-1713): Concerto grosso c mol op. 6 č. 3
Publius Vergilius Maro (70-19 pr. Kr.): Bukoliky, V. Ekloga
Pietro Antonio Locatelli (1695-1764: Sinfonia funebre f mol
Georg Friedrich Händel (1685-1759): O qualis de coelo sonus, kantáta pre soprán, dvoje huslí a basso continuo
Francesco Geminiani (okolo 1680-1762): Concerto grosso C dur podľa Husľovej sonáty op. 5 č. 3 A. Corelliho
Publius Vergilius Maro: Bukoliky, VI. Ekloga
Georg Muffat(1653-1704): Sonata I á 5 (Armonico tributo)
Publius Vergilius Maro: Bukoliky, VIII. Ekloga
Arcangelo Corelli: Concerto grosso D dur op. 6 č. 4
Text uverejnený v bulletine ku koncertu.
