Prof. Michael Dittrich v máji a júni 2000 po prvýkrát dirigoval Komorných sólistov Bratislava (KSB), o.i. i na festivale Pražská jar. Pravidelne diriguje popredné európske orchestre. Nahrávky jeho komorného súboru Bella Musica získali prestížne medzinárodné ocenenia. Ako huslista je členom orchestra Wiener Symphoniker. Rozhovor s Prof. Dittrichom zaznamenal Adrian Rajter.
Akú šancu má na prehustenom trhu s CD nahrávkami koncertný záznam Mozartovej Symfónie A dur KV 201 s relatívne neznámym, mladým orchestrom, keď toto dielo je súčasne k dispozícii v katalógoch veľkých firiem so svetoznámymi orchestrami a dirigentmi?
Spomedzi sto kameňov rozpoznať jeden konkrétny si vyžaduje skúsenosť a vzdelanie. Nie je to ľahké. Obávam sa, že spôsob fungovania trhu s nahrávkami zohráva skôr negatívnu úlohu: ľudia si kupujú CD iba od určitými, reklamou propagovanými interpretmi, zvyknú si na ich štýl a na ich tempá, a na koncerte sa im potom všetko javí inak, t.j. zle. A pritom nahrávka, aká sa nám podarila s KSB, je pozoruhodná: ako často sa podarí na koncerte docieliť takú kvalitu, že nahrávka môže byť bez váhania (aj s dvomi malými chybičkami, za ktoré sa nehanbíme) vydaná na CD? To je veľmi hodnotné. Verím, že naša nahrávka si nájde cestu k poslucháčom, ktorí ocenia jej kvalitu.
Akú úlohu má nahrávanie v profesionálnom živote hudobníka?
Skúsenosť mi hovorí, že pri nahrávaní hudobník spozná dielo doslova zo všetkých strán. Štúdiová nahrávka totiž musí byť dokonalá, nie je vhodné, aby sa na nej objavili čo i len drobné nepresnosti. Vyžaduje si to nepoľavujúcu koncentráciu. To je veľmi užitočné pre sústredenosť na detaily pri koncertovaní. Napriek tomu uprednostňujem živé výkony, resp. nahrávky živých koncertov pred štúdiovými produkciami. Jedným z mojich najväčších zážitkov bola možnosť počuť a vidieť Lorda Yehudi Menuhina, ako si pred koncertom ladil husle. Neopakovateľnosť tej atmosféry nezachytí žiadne médium. Kvalitné živé nahrávky sú príťažlivé tým, že sprostredkujú hudbu v reálnom trvaní, ako znela na koncerte, v autentickej atmosfére, bez chirurgického skladania množstva záberov, ktoré neraz vznikali v priebehu niekoľkých týždňov.
Inšpiruje Vás akustika, architektúra priestoru, v ktorom účinkujete?
Samozrejme. Keď stojím pred tak nádhernou budovou, ako je Primaciálny palác v Bratislave, cítim sa priam magneticky vťahovaný do jeho priestorov. A keď som potom v sále, v ktorej pôsobil v polovici 18. storočia ako kapelník arcibiskupa Batthányiho významný Mozartov súčasník Anton Zimmermann, túžim vziať do rúk husle a zahrať si. Ak sa napokon naskytne príležitosť v takomto priestore aj koncertovať, je to mimoriadny dar. V akusticky kvalitných sálach totiž nástroje celkom inak reagujú. Tón na každom hudobnom nástroji začína ruchom a dobrá akustika uľahčuje svojou prirodzenou rezonanciou jeho rozozvučanie, čo je pre interpreta i poslucháča veľmi príjemné.
Keď počúvate nahrávky, posudzujete aj ich technickú kvalitu?
Nie je to môj prvoradý záujem. Zaujíma ma hudba, interpretácia. Považujem však za absurdné, keď nahrávka vzniká tak, že sa do orchestra postaví niekoľko desiatok mikrofónov, prakticky každý hráč má jeden mikrofón, a o výslednom zvuku rozhodne zvukár pri mixážnom pulte. O prirodzenom znení v takomto prípade nie je možné hovoriť. Technickú kvalitu nahrávky začínam sledovať, keď ma niečo pri počúvaní ruší. Nemám rád suché nahrávky.
Ste všestranným hudobníkom: orchestrálnym i komorným hráčom, dirigentom... Ako by ste označili sám seba?
Ako hudobníka. V mladosti som hrával aj jazz. V hudbe niet pre mňa rozdielov, ak je kvalitná. V Budapešti nikdy nevynechám príležitosť počuť cigánsku kapelu Sándora Lakatosa. Ako interpret mám repertoár pokrývajúci obdobie 800 rokov, od stredoveku až po súčasnosť.
Uverejnené v časopise W.A.T.T., 2000
