V štúdiu Maďarského rozhlasu, Budapešť 1932
Orchester Maďarskej kráľovskej opery, dirigent L. Rajter
Jazyk a hudba, s ktorými prichádza človek do kontaktu v prvých rokoch po narodení, majú určujúci vplyv na formovanie jeho osobnostného a kultúrneho rozmeru, na jeho vnímanie osobnej a kultúrnej identity. Môj otec, Ľudovít Rajter, sa narodil ako prvé dieťa do rodiny učiteľa a cirkevného hudobníka Lajosa Rajtera st. v roku 1906 v dnešnom Pezinku na Slovensku, vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku, v slobodnom kráľovskom meste, ktoré sa po nemecky volalo Bösing a po maďarsky Bazin. Nemčina a maďarčina boli prvými jazykmi, ktorými s otcom jeho rodičia komunikovali, z piesní, ktoré mu mama spievala, to bola Brahmsova Uspávanka, ktorá sa mu ako prvá vryla do pamäte.
V rajterovskej rodine, podobne ako v mnohých iných vzdelaných meštianskych rodinách tých čias, sa namiesto národnej identity pestovala identita kultúrna. Ich reálnym duchovným domovom bolo mnohokultúrne, mnohonárodnostné Rakúsko – Uhorsko. Možnosť hlásiť sa k nadväzovaniu na to najlepšie, čo sa v tomto prostredí v oblasti hudby, umenia, vedy, kultúry ako celku zrodilo, bola pre nich prirodzená a súčasne ju považovali za česť.
Takto veľkoryso ponímaná kultúrna identita vytvárala predpoklady pre porozumenie a akceptáciu odlišných kultúrnych prejavov, ako aj pre vnútornú slobodu i pre istú formu svetoobčianstva (kozmopolitizmu). V tejto súvislosti je otcova príznačná spätosť s domácim prostredím, za ktoré považoval v prvom rade Bratislavu, zaujímavým fenoménom.
Bratislava sa stala domovom môjho otca v roku 1910, keď mal 4 roky. Jeho otec tu získal učiteľské miesto a po čase nastúpil aj do funkcie regenschoriho evanjelickej cirkvi.
Ako študent Evanjelického lýcea bol otec svedkom posledných rokov fungovania rakúsko – uhorského školského systému, ktorého šírku a dôkladnosť a celkovú vzdelanostnú a humanistickú úroveň aj neskôr vždy vyzdvihoval.
Budova niekdajšieho Evanjelického lýcea
Po skončení 1. svetovej vojny a zmene geopolitických i spoločenských pomerov pribudol na Evanjelickom lýceu ako nový povinný predmet slovenský jazyk, s ktorým veľká časť žiakov, vrátane môjho otca, mala v tom čase iba pasívne skúsenosti.. Otec aj ako deväťdesiatnik s láskou spomínal na svojho lyceálneho učiteľa slovenčiny profesora Adamiša a básne Ivana Krasku, napr. Vesper Dominicae, ktoré sa vtedy naučil, nám ešte aj o 70 rokov neskôr rád naspamäť recitoval.
V záujme suverénneho zvládnutia slovenského jazyka vzdelané meštianske rodiny posielali v úvodnej etape jestvovania 1. Československej republiky svoje deti na pobyty do slovenských rodín, do slovenského prostredia. Môj otec sa tak ešte pred maturitou dostal ako 16 či 17-ročný do Tisovca, do pročesky, slovanofilsky a protimaďarsky orientovanej rodiny Ľudovíta Clementisa. S jeho synom Vladimírom podnikal túry v okolitých horách a na spoločne strávené letné týždne si zachoval pekné spomienky. Otec sa teda paradoxne zdokonaľoval v slovenčine v silne protimaďarsky orientovanom, jemu osobne však priaznivo naklonenom prostredí.
Hoci kontakt s Clementisom nepretrval, otec na neho vždy spomínal ako na dobrého priateľa z mladosti. / a nič na tom nezmenil ani Clementisov ďalší politický vývoj a jeho aktívna úloha pri repatriáciách maďarského obyvateľstva zo Slovenska po 2. svetovej vojne. /
Určujúci vplyv rakúsko – uhorského kultúrneho prostredia je prítomný nielen v hudobnom jazyku prvých významnejších kompozícií môjho otca, napríklad v jeho piesňach zakotvených v tradíciách nemeckej romantickej piesne, či v jeho bartókovsky ladenom Divertimente pre orchester, ale aj v spôsobe, akým písal svoje meno: po nemecky Ludwig Rajter, po maďarsky Rajter Lajos.
Príznačná je v tomto smere napr. rukopisná partitúra jeho viedenskej absolventskej práce – Sinfonietty pre veľký orchester: na jej prvú vnútornú dvojstranu je vpísaný zoznam uvedení v nemčine, na druhej dvojstrane je identický zoznam v maďarčine.
V tejto súvislosti je zaujímavé, že otec dva razy v živote čelil dobre mieneným pokusom o pomaďarčenie, resp. poslovenčenie priezviska. Pokus o pomaďarčenie – k menu mu odporúčali pripojiť druhé, v jeho pozícii vraj lepšie znejúce priezvisko „Rajkay“ - odrazil argumentom, že ak sa maďarský minister kultúry môže volať Hóman a programový riaditeľ Maďarského rozhlasu Hlatky, môže aj on zostať Rajter.
O niekoľko rokov neskôr, v 2. polovici 40. rokov zase zaznelo – bez otcovho vedomia – vo vysielaní bratislavského rozhlasu hlásenie: "Diriguje Ľudovít Rajan".
Ako som už naznačil, otec bol silným lokálpatriotom. Vďaka svojim jazykovým znalostiam - okrem nemčiny, maďarčiny a slovenčiny hovoril plynule po taliansky, solídne po francúzsky a z lýcea mal aj pevný fundament latinčiny a starej gréčtiny – mal síce možnosť slobodnej komunikácie na veľkom priestore, jeho väzba na domov, na Bratislavu, na rodinu však bola esenciálna a celoživotná. Už po ukončení štúdia vo Viedni si na mape nakreslil kružnicu so stredobodom v Bratislave, s polomerom 200km, a väčšiu vzdušnú vzdialenosť od domova pri hľadaní dlhodobého angažmán nechcel podstúpiť.
(Ako perličku spomeniem tým pádom pre otca a priori neakceptovateľnú ponuku z konca 20. rokov minulého storočia na obsadenie miesta kapelníka kráľovského orchestra albánskeho kráľa Zoga I.).
Po ukončení štúdia kompozície, dirigovania a hry na violončele na Vysokej hudobnej škole vo Viedni roku 1929 otec do konca roku 1933 vyučoval na Mestskej hudobnej škole v Bratislave, v letných mesiacoch bol každoročne asistentom Clemensa Kraussa na festivale a dirigentských kurzoch v Salzburgu a dirigoval aj niekoľko koncertov Bratislavského symfonického orchestra.
Skladateľské vzdelanie, ktoré získal vo Viedni, bolo kvalitné a hlboké, z pohľadu aktuálnych kompozičných trendov možno trochu konzervatívne. Vari aj preto sa intenzívne zaujímal o tvorbu Bélu Bartóka a jeho túžbou bolo ďalšie štúdium v Budapešti, ktorá bola v tom čase inšpiratívnou a otvorenou modernou umeleckou metropolou. Koncom 20. rokov minulého storočia vyhľadal v sprievode svojho otca v Bratislave Bélu Bartóka, ktorý bol na návšteve u svojej matky. Béla Bartók si prezrel otcovu absolventskú prácu - Sinfoniettu, a vzhľadom na to, že sám kompozíciu nevyučoval, mu dal odporúčanie k Ernő Dohnányimu. Toto bol jeden z kľúčových momentov pre ďalšie smerovanie profesionálnej činnosti môjho otca.
Ernő Dohnányi bol vo funkcii hlavného dirigenta Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľa Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta a Hudobného riaditeľa Maďarského rozhlasu určujúcou osobnosťou budapeštianskeho hudobného života. Prijal otca do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta, zároveň mu však ponúkol aj dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Filharmonickej spoločnosti. Jeho debut v Budapešti sa uskutočnil 4. januára 1932. Čoskoro nasledovali ďalšie pozvania, ktoré v roku 1934 vyústili do jeho vymenovania do funkcie dirigenta a po krátkom čase prvého dirigenta Maďarského rozhlasu.
Stal sa tak spolutvorcom hudobnej dramaturgie Maďarského rozhlasu, v období, keď bol rozhlas jediným existujúcim elektronickým médiom. Rozhlasové vysielanie pokrývajúce veľký priestor bolo ešte v začiatkoch, malo však už vtedy vysokú sledovanosť. Pri niekedy až troch rozhlasových koncertoch v týždni, ktoré otec dirigoval, patril medzi známe postavy verejného života. Bola to veľmi úspešná etapa v živote môjho otca. Veľa dirigoval, najmä v Budapešti, a kým tomu nebránila vojna, čoraz častejšie aj v zahraničí, na koncertoch zneli jeho kompozície a balet Majáles patril medzi obľúbené dlhoročné repertoárové čísla Baletu Maďarskej kráľovskej opery. Od roku 1938 bol aj pedagogicky činný na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta.
Po druhej svetovej vojne sa začala akoby druhá profesionálna kariéra môjho otca, ktorá trvala celých 55 rokov a ktorú prakticky v plnom rozsahu zasvätil rozvoju slovenskej hudobnej kultúry.
Koniec 2. svetovej vojny pri bližšom pohľade priniesol najostrejší rez v živote môjho otca. Rok pred svojimi 40. narodeninami bol nútený vyrovnať sa so stratou takmer všetkého, čo nadobudol činnosťou, rozvíjanou kontinuálne od začiatku štúdií. Dom, v ktorom v Budapešti býval, na sklonku vojny zasiahla bomba, čím prišiel o celý hmotný majetok, partitúry, knihy, obrazy, klavír, 2 listy Franza Liszta, ktoré dostal darom, stratil prácu v Maďarskom rozhlase, ktorá ho motivovala a napĺňala. V koncentračnom tábore zahynul jeho manažér, ktorý pre neho v 30. rokoch zorganizoval dve veľké európske turné a svoje kontakty by bol nesporne zúročoval aj po vojne. V roku 1945 zomrel jeho otec, Lajos Rajter st.
Napriek tomu, že sa otec po návrate z Budapešti do Bratislavy ocitol v politicky čoraz izolovanejšom priestore a nepriazeň povojnových režimov v Československu pociťoval aj osobne, bol doma a na vznik Slovenskej filharmónie spomínal ako na najvýznamnejší projekt, na realizácii ktorého sa vo svojom živote podieľal. Aj počas komunistického režimu bola jeho dirigentská činnosť na čele Slovenskej filharmónie a Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave rešpektovaná širokou kultúrnou verejnosťou. Kompozičná tvorba však stála v úzadí, a hoci viaceré jeho skladby boli hrávané i premiérovo uvádzané na festivalových prehliadkach novej domácej tvorby, odborná tlač to reflektovala viac-menej periférne. Komplexné zhodnotenie a zaradenie tvorby do historických súvislostí sa dosiaľ neuskutočnilo.
Prof. Ľubomír Chalupka túto problematiku analyzoval a formuloval vo svojom svojom texte Predpoklady poznávania ciest profesionalizácie slovenskej hudobnej kultúry (Alexander Moyzes, Ľudovít Rajter, …), z roku 2006:
V publicistike z obdobia vojnového Slovenského štátu sa formovali vývody akcentujúce vývojovú progresivitu len z prostredia slovenských hudobníkov, resp. tej vetvy, ktorá sa v priamej následnosti dvoch generačných vrstiev tzv. priekopníkov (Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský) a zakladateľov „slovenskej národnej hudby“ (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker a ďalší) chápala ako jediná a reprezentatívna. Odtiaľ plynul rezervovaný postoj k tvorbe Frica Kafendu a najmä Alexandra Albrechta, prítomný ešte v štylizácii textu príslušnej kapitoly v Dejinách slovenskej hudby z roku 1957.
Pri komparácii Moyzes – Rajter práve tu narážame na kľúčový problém jedinečnosti, resp. nealternatívnosti českého školiaceho prostredia, ktorá sa presadzovala aj Moyzesovou zásluhou, ale najmä pod tlakom dobovej kritiky 40. rokov. Iné blízke centrá s odborným vzdelaním – Vysoké hudobné školy vo Viedni alebo v Budapešti - sa považovali z hľadiska potrieb budovania slovenskej hudby ako špecificky národnej – za nevhodné, resp. nežiaduce (v zmysle prekonania reminiscencií na Rakúsko-Uhorskú monarchiu). Štúdium v Prahe u Vítězslava Nováka predstavovalo silnú a presvedčivú inšpiráciu pre presadzovanie tej štýlovej orientácie i pedagogickej sústavy, ktorú mohol mladý Moyzes pri kontaktoch so svojim učiteľom vnímať ako perspektívny základ pre rozvoj pevnej kompozično-estetickej i pedagogicko-výchovnej tradície na Slovensku. Túto tradíciu garantoval vyše 50 rokov v pozícii pedagóga kompozície na jednotlivých typoch škôl v Bratislave, naposledy na VŠMU. Bola to tradícia motivovaná v rokoch prvej Československej republiky nesporne aj kultúrno-politicky, tlakom z Čiech na formujúcu sa slovenskú hudobnú kultúru. Ľ. Rajter, bol jedným z prvých študentov, ktorý navštevoval obe hudobno-vzdelávacie inštitúcie v Bratislave – Hudobnú školu pre Slovensko, vedenú F. Kafendom, i triedu A. Albrechta, riaditeľa Mestskej hudobnej školy. Dôležitý bol pre neho kontakt so znamenitými pedagógmi, bez ohľadu na ich národnú príslušnosť. Afinita oboch Rajterových bratislavských pedagógov k nemeckej novoromantickej kompozičnej tradícii viedla následne Rajtera k štúdiu na Vysokej hudobnej škole vo Viedni. Tu sa kontaktoval s bratislavským rodákom Franzom Schmidtom a ďalším pedagógom kompozície Josephom Marxom. V dirigentskej triede Clemensa Kraussa, ktorý mladému Rajterovi poskytol spoľahlivé základy dirigentského umenia, precíznosti, neokázalosti a plnej služby študovaným dielam, bol jeho spolužiakom o. i. Herbert von Karajan. Po návrate z Viedne – už počas krátkeho pedagogického pôsobenia na Mestskej hudobnej škole – si Rajter doplnil štúdium kompozície na Vysokej hudobnej škole v Budapešti u Ernő Dohnányiho. Pri porovnaní pedagogických zásad a štýlových východísk V. Nováka i Rajterových mimoslovenských učiteľov nemožno vykázať medzi nimi natoľko podstatné rozdiely, aké by sa mohli dedukovať z neskoršej glorifikácie významu vzdelávania slovenských adeptov kompozície v pražskej Majstrovskej škole. Tieto zásady boli rovnako na všetkých troch spomínaných školách postavené na úcte ku klasickým zásadám kompozičnej disciplíny, afinite ku kontrastom romantickej proveniencie a podčiarknutí lokálneho koloritu, ktorého súčasťou bol aj folklór. Dohnányiho tvorbu mohol mladý Rajter konfrontovať s novými podnetmi z tvorby Zoltána Kodálya a Bélu Bartóka – aj keď voči eruptívnej bartókovskej expresii si zachoval dištanc, podobne ako jeho bratislavský učiteľ a Bartókov priateľ Alexander Albrecht.
Domovom môjho otca bolo užšom zmysle rakúsko-maďarsko-slovenské, v širšom zmysle stredo- a západoeurópske kultúrne prostredie. Keď som sa ho vo vysokom veku pýtal, či sa cíti ako príslušník niektorého národa, odpovedal záporne, na otázku, či vníma nejaký ohraničený geografický priestor ako svoju vlasť, povedal, že je to Pannonia (niekdajšia provincia Rímskeho impéria, pokrývajúca západnú polovicu dnešného Maďarska, časti Rakúska, Slovenska, Chorvátska, Slovinska, Srbska a Bosny a Hercegoviny).
V tomto zmysle prejavom jeho vlastenectva nemohlo byť nič iné, ako aktívna celoživotná práca na šírení hudobnej kultúry a kultúry komunikácie prostredníctvom dirigentskej, skladateľskej a pedagogickej činnosti.
Foto: © Harald Mannsberger, Gols 1997
Príspevok k 90. výročiu založenia Hudobnej školy pre Slovensko / ZUŠ Miloša Ruppeldta.
Bratislava, Primaciálny palác – Zrkadlová sieň, 1. október 2009.
Súvisiace texty:
Ľudovít Rajter v Budapešti
Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou
Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929
E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest
Ernő Dohnányi
Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss
Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia
© Adrian Rajter
