Foto: Slovenská filharmónia
Štyri koncertné programy, na ktorých zazneli diela šiestich skladateľov (Hummel, Mahler, Mozart, Cherubini, Verdi, Mendelssohn) – to je stručná bilancia účinkovania dirigenta Emmanuela Villaumea na čele Slovenskej filharmónie v koncertnej sezóne 2010/2011.
Zo štyroch Villaumeových programov som mal možnosť počuť tri. V Mahlerovej 1. symfónii i vo Verdiho Requiem dirigent presvedčil o svojich mimoriadnych kvalitách, a interpretačný aparát dokázal svojim prehľadom a sugestívnymi gestami motivovať k vynikajúcim výkonom. Obzvlášť Mahlerova symfónia (a špeciálne jej 4. časť!), odhalila mimoriadny potenciál orchestra Slovenskej filharmónie, jeho súhra, dynamika hry a celkovo strhujúci výkon nezaostával za kvalitou renomovaných svetových symfonických telies. Bol to nepochybne jeden z vrcholov filharmonickej koncertnej sezóny.
Naopak, Mozartova Symfónia č. 39 Es dur (napriek použitiu urtextového notového materiálu) i Hummelov Trúbkový koncert, zneli staromódne, využitie moderných a vo svete bežne aplikovaných poznatkov o interpretačnej praxi hudby klasicizmu nebolo sluchom rozoznateľné, a prejavili sa aj rezervy v súhre.
Je nesporné, že Emmanuel Villaume je charizmatickou dirigentskou osobnosťou s preferenciou pre veľké romantické partitúry, od šéfdirigenta, ktorý by mal byť tvorcom interpretačného a dramaturgického profilu orchestra, by sa však okrem väčšieho počtu koncertov (optimálne 10-12 programov) žiadala aj väčšia všestrannosť a širší repertoárový záber (t.j. aj hudba 20. storočia, súčasná a slovenská tvorba).
Ostáva veriť, že po dlhých rokoch provizórnych konštelácií a nenaplnených prísľubov bude mať Slovenská filharmónia šéfdirigenta, ktorý bude so svojím orchestrom nielen intenzívne pracovať a rozvíjať jeho kvality, ale s ním aj žiť a usilovať sa o zlepšovanie jeho spoločenského postavenia. Hudobníci Slovenskej filharmónie a bratislavské koncertné publikum si to zaslúžia.
pre časopis Hudobný život
