KARL BÖHM
(28.8.1894, Graz – 14.8.1981 Salzburg)
"V hudbe nestrpím žiadne kompromisy."
Mladosť a štúdiá
Na želanie otca študoval Karl Böhm právo. Želanie bolo motivované osobnou skúsenosťou: Böhm senior prichádzal ako právnik Mestského divadla v Grazi pravidelne do kontaktu s frustrovanými, málo zarábajúcimi spevákmi operného súboru. Svojmu synovi chcel garantovať lepšiu budúcnosť. Nebránil mu v hudobných aktivitách, ale "keď budem mať istotu, že dosiahneš niečo naozaj veľké, môžeš počítať s mojou plnou podporou. Ale štúdium práva Ti dá istotu, keď sa Ti to s hudbou nevydarí, že budeš môcť nastúpiť do mojej kancelárie." Böhm napokon právo doštudoval vďaka prižmúreným očiam pedagógov: im, jeho otcovi i jemu bolo vtedy totiž už jasné, že hudba definitívne zvíťazila.
Roku 1913 študoval vďaka odporúčaniu dirigenta Franza Schalka (ktorému Böhmov otec významne pomohol na začiatku kariéry) vo Viedni harmóniu, kontrapunkt a kompozíciu u Eusébia Mandyczewského, jedného z posledných priateľov a úzkych spolupracovníkov Johannesa Brahmsa. Súčasne navštevoval prednášky dejín hudby Guida Adlera na Viedenskej univerzite. Bol pravidelným hosťom vo Viedenskej dvornej opere, kde zažil všetky veľké hviezdy tých čias, vrátane Enrica Carusa, ktorý na neho urobil veľký dojem. Caruso mal už vtedy honoráre astronomických výšok, čo mladého Böhma spočiatku roztrpčovalo. Keď ho však počul po prvýkrát, skonštatoval: "ten muž je k nezaplateniu". Spomedzi dirigentov Filharmonických koncertov bol jeho favoritom Felix Weingartner.
Po šťastnom vyviaznutí z armádnych služieb počas 1. svetovej vojny sa stal roku 1916 korepetítorom opery v Grazi. Hoci nikdy neštudoval dirigovanie, čoskoro sa mu naskytli i prvé dirigentské príležitosti: najprv dirigoval ženský zbor počas jedného divadelného predstavenia (do denníka si vtedy poznamenal: "Zbor spieval katastrofálne. Na vine bol – dirigent!") a krátko na to viedol scénickú hudbu vo Verdiho Aide (u hudobníkov spôsobil rozruch tým, že vo štvorštvrťovom takte dirigoval druhú dobu doprave namiesto doľava). Po roku intenzívnej korepetítorskej práce dirigoval Böhm 17. októbra 1917 svoje prvé celovečerné operné predstavenie: Der Trompeter von Säckingen od Viktora Nesslera. Pôvodne 5-hodinové dielo skrátil na znesiteľné dveajpolhodiny a veľký dirigentský debut sa skončil triumfálnym úspechom. Počas osláv 150. výročia narodenia L. van Beethovena roku 1920 dirigoval v Grazi Fidelia. Po prvom predstavení kritiky priam súperili v chválospevoch a Böhm dostal ponuku prevziať od nasledujúcej sezóny funkciu šéfa opery. Napokon však sa však všetko vyvinulo inak...
Kariéra
Napriek istej pozícii v Grazi sa Böhm roku 1920 rozhodol prijať pozvanie Bruna Waltera dirigovať konkurzné predstavenia na miesto 4. kapelníka v Mníchovskej opere. Na Čarostrelca i Madame Butterfly dostal iba hodinovú skúšku. Predstavenia boli úspešné a Bruno Walter sa po druhom z nich Böhma opýtal: "Ako sa vám páči Mníchov?" Po kladnej odpovedi dodal: "Aj vy sa páčite Mníchovu!" Keď Böhm poznamenal, že v Grazi sa má stať šéfom, Walter odvetil: "Milý mladý priateľu, vo svojom živote som získal trpkú skúsenosť, že v našej kariére sa každý skok kruto vypomstí. Tento skok dopredu treba potom trikrát dobiehať. Nezištne vám radím, zostaňte tu. Vypracujete sa a mnohému sa naučíte. Prijmite pozíciu v Mníchove." Böhm zostal. V Bavorskej metropole získal obrovskú prax dirigovaním celého bežného repertoáru, ale najmä hlboké umelecké impulzy vďaka spolupráci a priateľstvu s Brunom Walterom. Böhm vo svojej biografii konštatuje, že vďaka Walterovi sa mu otvoril a priblížil svet Mozartovej hudby. (Ako je známe, Böhm sa postupne stal jedným z najväčších mozartovských interpretov svojej doby.) V Mníchove sa dostal do aktívneho kontaktu i s operami Richarda Straussa, ktoré sa neskôr stali jeho doménou. Gavaliera s ružou i Ariadnu na Naxe tu uviedol po prvýkrát bez jedinej skúšky, avšak vďaka Böhmovej sebadôvere, presnej dirigentskej technike, jasnej koncepcii, ako aj vynikajúcemu orchestru a vokálnemu ansámblu boli obe predstavenia grandióznymi úspechmi. Veľká straussovská a mozartovská speváčka Maria Ivogün dokonca poznamenala, že sa pri speve cítila lepšie, ako so Straussom samotným... Počas pôsobenia v Mníchove dirigoval Böhm okolo 700 operných predstavení.
Po Mníchove nasledovala Böhmova prvá šéfovská pozícia: roku 1927 sa stal generálnym hudobným riaditeľom v Darmstadte. Tu mal konečne i viac možností dirigovať koncerty (v Mníchove bola táto úloha prakticky výlučne v rukách hudobného riaditeľa). Roku 1931 uviedol i Bergovu operu Wozzeck, podľa skladateľových slov v ideálnom naštudovaní. Niet divu, jasnú koncepciu Böhm preniesol na celý aparát na nie menej, ako 34 skúškach!
Na vrchole
Je všeobecne známe, že výstupom na dirigentský Olymp je koncertovanie s Viedenskými filharmonikmi. Karl Böhm stál na čele tohto orchestra prvý krát roku 1933. Bola to vzájomná láska na prvý pohľad. Odvtedy až do svojej smrti dirigoval Filharmonikov približne 450-krát, Roku 1967 ho vymenovali za čestného dirigenta. Niekoľko týždňov pred smrťou Böhm os svojom vzťahu k tomuto orchestru povedal: "Miloval som ich tak, ako je možné milovať človeka."
Po krátkom intermezze v Hamburskej opere sa Böhm roku 1934 stal na deväť rokov hudobným riaditeľom Drážďanskej štátnej opery. Nástup do tejto funkcie sprevádzala problematická situácia v súvislosti s jeho predchodcom Fritzom Buschom, ktorý sa napriek nežidovskému pôvodu dostal do nemilosti nacistického režimu. Böhma napriek priateľstvu s Buschom dlho sprevádzal nepravdivý chýr, že Buscha z funkcie vytlačil. Vo svojich spomienkach o svojom pôsobení v saskej metropole hovorí:
"Čas v Drážďanoch bol vari môj umelecky najplodnejší, pretože som vtedy, napriek nepriaznivej a po vypuknutí vojny dokonca krajne napätej politickej situácii, mal možnosť presadiť umelecky to, čo sa mi už neskôr nikdy nepodarilo: postaviť skutočný súbor. Tento súbor mi bol k dispozícii na všetkých skúškach a umožnil mi naštudovať najnáročnejšie ansámblové opery, predviesť ich štyri-päť krát a neskôr v tom istom obsadení znovu po jedinej skúške v takej kvalite, ako na premiére."
V Drážďanoch bol Böhm opäť extrémne vyťažený: za pultom v opere stál celkom 689-krát a navyše 10-krát ročne viedol orchestrálne koncerty. Medzi jeho hviezdne okamihy patrili svetové premiéry Straussových opier Die schweigsame Frau (1935) a Daphne (1938). Strauss našiel popri Clemensovi Kraussovi v Böhmovi svojho druhého zasväteného dirigenta. Strauss mu navyše ponúkol ešte hlbší vhľad do Mozartovej hudby: upozornil ho na fakt, že Mozart bol vlastne vynálezcom nekonečnej melódie, ako aj na jeho fenomenálnu schopnosť zmeniť náladu a charakter na minimálnej ploche („Spomeňte si na dva pomalé takty v finále 2. dejstva Dona Giovanniho, potom, ako Leporello pozval masky, bezprostredne pred tak tragickým „maskovým“ tercetom: vidíte, milý priateľu, keby som bol napísal tieto dva takty, rád by som za ne dal tri moje opery“)
Z Drážďan sa roku 1943 Böhm presťahoval do Viedne. Na konci prvej fázy jeho pôsobenia vo funkcii hudobného riaditeľa Štátnej opery (1943-45) bol priamym svedkom zničenia Viedenskej opery pri bombardovaní dňa 12.3.45 (!). Po vojne ho stihol podobný osud, ako mnohých jeho kolegov (vrátane Furtwänglera, Kraussa, Knapperstbuscha a ď.): dvojročný zákaz dirigovať. Toto opatrenie sa nezakladalo na obvinení z kolaborácie, ale iba na púhom fakte, že počas fašizmu vykonával svoju prácu tak, ako vždy. Preto bolo pre Böhma veľkou satisfakciou, že roku 1955 mohol vo Viedni otvoriť zrekonštruovanú budovu Štátnej opery.
Medzitým však v rokoch 1950-53 riadil nemecké sezóny v Teatro Colon v Buenos Aires, ktoré pod jeho vedením stalo jednou z popredných svetových operných scén.
Jeho druhé obdobie (1954-1956) vo funkcii hudobného riaditeľa Viedenskej štátnej opery sprevádzali veľmi protichodné a pre Viedeň signifikantné udalosti. Divadlo i hudobná verejnosť ho po podpise päťročnej zmluvy vítali s ováciami, na jeho počesť usporiadali dokonca fakľový sprievod. Postupne sa však začali množiť intrigy, podplácanie návštevníkov miest na státie, aby "vyrobili" neúspech, rokovania o nástupcovi za jeho chrbtom. Pod tlakom týchto skutočností Karl Böhm roku 1956 po sotva dvoch rokoch pôsobenia na svoju funkciu rezignoval. Jeho nástupcom sa stal Herbert von Karajan. Böhm sa rozhodol po tom všetkom už nikdy neprevziať oficiálnu funkciu. S Viedenskými filharmonikmi však v intenzívnej a radostnej tvorivej spolupráci pokračoval až do konca svojho života.
Hoci po roku 1956 už nikde nezastával funkciu šéfdirigenta, bol jedným z najzamestnanejších dirigentov. Pravidelne koncertoval a nahrával s Viedenskými a Berlínskymi filharmonikmi (kompletná nahrávka Mozartových symfónií), drážďanskou Staatskapelle, Londýnskym symfonickým orchestrom, hosťoval v Metropolitnej opere a zastával kľúčovú pozíciu v Salzburgu.
Mimoriadne plodná bola Böhmova spolupráca s Bayreutským festivalom, hoci počas vojny jeho vzťah k Wagnerovej hudbe ochladol. (Niet divu, Wagner bol Hitlerovým obľúbeným skladateľom. Od uvádzačov Mníchovskej opery sa Böhm dozvedel, že Hitler po prvom dejstve Tristana podpisoval v lóži rozsudky smrti!). Vďaka pozvaniu Wielanda Wagnera a stretnutiu s dirigentom Karlom Muckom, ktorý prostredníctvom kontaktov s Cosimou Wagnerovou patril medzi najzasvätenejších znalcov autentických predstáv Richarda Wagnera o interpretačnom štýle jeho hudby, dostal nové wagnerovské impulzy. V Bayreuthe dirigoval Prsteň, Majstrov spevákov norimberských i Tristana a Izoldu. Všetky opery vtedy inscenoval Wieland Wagner. Roku 1966 vznikla i legendárna live nahrávka Tristana s fenomenálnymi spevákmi, Birgit Nillsonovou a Wolfgangom Windgassenom, v titulných úlohách. Podľa pôvodného projektu mala byť nahrávka výsledkom zostrihu samostatných predvedení jednotlivých dejstiev a dvoch kompletných predstavení. Ukázalo sa však, že hudobný ťah bol oveľa jednoznačnejší pri kompletných predvedeniach. Böhm vo svojej autobiografii spomína: "Práve pri takom diele, ako je Tristan, ktoré musí byť jediným crescendom, od prvého roztúženého a-f vo violončelách, až po posledný akord v Izoldinej smrti, plným maximálnej vášne, sa dá toto všetko dosiahnuť iba pri živej nahrávke. Tento extrémny výraz a veľká línia sú pri akokoľvek minucióznej štúdiovej práci nedosiahnuteľné."
Nová hudba
Hudba súčasníkov, hudba 20. storočia, mala v Karlovi Böhmovi vynikajúceho a nadšeného interpreta. Už v Mníchove uviedol do repertoáru Ravelovu Španielsku hodinu a Stravinského Slávika. Od roku 1931 často dirigoval najmä Bergovu operu Wozzeck a to nielen v Nemecku, ale aj v Neapole i Buenos Aires. Špeciálne miesto v Böhmovom repertoári mali opery Richarda Straussa.
Karl Böhm roku 1940 opakovane a s veľkým úspechom dirigoval Baladickú suitu Eugena Suchoňa. Uviedol ju v s Drážďanskou filharmóniou v starej Semperovej opere ako zahraničnú premiéru a krátko na to i s Berlínskym filharmonickým orchestrom i Viedenskými filharmonikmi. Spolupráca medzi Suchoňom a Böhmom nebola jednoduchá, nakoľko, súdiac podľa Suchoňových spomienok (Podmanený svet, 1981), Böhm s orchestrom nepracoval podľa skladateľových predstáv a na jeho poznámky bol veľmi citlivý. Došlo i k drobným nedorozumeniam, ktoré sa však bezo zvyšku rozplynuli v triumfálnych úspechoch skladateľa i dirigenta.
Osobnosť a dirigentský štýl
"Jeho gestá boli niekedy primalé, nikdy som nevedela presne, kde je. Ale keď som počúvala, bolo všetko jasné" (Christa Ludwig)
Mal malé, jemné, priam funkcionalistické gestá, skôr navrhujúce, ako popisné. Kto ho však videl dirigovať vie, že z neho sršala pulzujúca energia, ktorá ho na vypätých miestach niekedy donútila i k ľahkému výskoku. Na skúškach s orchestrami pracoval mimoriadne detailne, na nepozornosť reagoval podráždene. Manierizmus a sentimentalita mu boli cudzie, jeho krédom bola transparentnosť: jasnosť sadzby a štruktúry nikdy neobetoval prirýchlym alebo príliš pomalým tempám. Jeho zjav, interpretačný štýl, dirigentská technika nenasvedčovali, že by bol hviezdou. Nebol človekom médií, svojej kariére sa nesnažil dávať umelé impulzy zvonku. Mal však nezvyčajnú schopnosť v patričnej miere ustúpiť do úzadia a umožniť pôsobenie hudby zdanlivo bez sprostredkujúceho interpretačného článku. Vďaka tejto schopnosti si získal priazeň najvýznamnejších svetových orchestrov i najširšej hudobnej verejnosti.
Ťažiskom jeho koncertného i operného repertoáru boli diela Mozarta, Straussa a Wagnera, veľkú pozornosť však venoval i Beethovenovi, Brahmsovi, Brucknerovi, Haydnovi, Schubertovi i Bergovi.
Z myšlienok
"Najťažšia na Albanovi Bergovi je jeho notácia, ktorá však patrí k duchu jeho hudby. Dalo by sa totiž – a ja by som to dokázal – partitúru prepísať bez jedinej zmeny tónu a dynamiky, tak, že by opera bola oveľa ľahšie čitateľná. Potom by to však už nebol Bergov Wozzeck. V prípade Lulu Berg zložitosti notácie – možno trošku aj na môj podnet – zjednodušil. V tejto súvislosti sa môžeme zmieniť i o výroku Richarda Straussa: Čím rýchlejšie komponujem, tým pomalší je môj zápis."
"...keď my na pódiu nie sme všetci presvedčení, nepresvedčíme ani naše publikum!"
"Čo sa týka dirigenta, zastávam názor – či už v opere, alebo koncertnej sieni -, že by mal robiť iba také pohyby, ktoré sú nevyhnutné na to, aby s orchestrom rytmicky a výrazovo komunikoval. Všetko nad tento rámec je show, ktorú od dirigenta žiaden orchester sveta nekúpi. Gestá teda nemajú byť samoúčelné, ale jednoducho majú byť výrazom jeho prežitia hudby. V tejto súvislosti chcem povedať, že som šťastný, že na svete existuje miesto, kde treba posudzovať dirigenta iba podľa počutia a nie podľa videnia: v bayreuthskom Festspielhause!"
"U Viedenských a Berlínskych filharmonikov začínam tam, kde s menej dobrými orchestrami končím, respektíve musím skončiť."
"Pri skúšaní má - ba dokonca musí – byť dirigent učiteľsky dôsledný, aby mohol vyjadriť všetky skladateľove nuancy, pričom však pri predvedení už nesmie nemyslieť na to, či hráč na lesnom rohu zvládne ťažké miesto, alebo nie, lebo v takom prípade ho určite nezvládne. Zažil som neuveriteľné veci. V Drážďanoch bol sóločelistom pán Hesse... (...) Raz som dirigoval spamäti Brucknerovu symfóniu a omylom som si iba pomyslel, že violončelá majú nastúpiť na tomto mieste, bez toho, aby som sa tým smerom pozrel. Pán Hesse nastúpil ako jediný – priskoro. Dal som mu rukou signál a po koncerte som sa ho opýtal: Hesse, vy ako jediný nastúpite na nesprávnom mieste? A on mi odpovedal: Pán profesor, mal som pocit, že chcete, aby som nastúpil."
"V hudbe nestrpím žiadne kompromisy. V živote som splodil dosť veľa problémov, ale v mojej hudbe som bol vždy úprimný a priamy."
Diskografia (výber)
L. van Beethoven: Symfónia č. 6 (Wiener Philharmoniker, DGG)
L. van Beethoven: Symfónia č. 9 (Norman, Fassbaender, Domingo, Berry, Wiener Staatsopernchor, Wiener Philharmoniker, DGG)
L. van Beethoven: Koncert pre klavír a orchester č. 5 (Pollini, Wiener Philharmoniker, DGG)
L. van Beethoven: Missa solemnis (Stader, Radev, Dermota, Greindl, Chor der St. Hedwigs-Kathedrale, Berliner Philharmoniker)
L. van Beethoven: Fidelio (Deutsche Oper Berlin, Decca)
A. Berg: Wozzeck (Chor und Orchester der Deutschen Oper Berlin, DGG)
A. Berg: Lulu (Chor und Orchester der Deutschen Oper Berlin, DGG)
J. Brahms: Koncert pre klavír a orchester č. 1 (Pollini, Wiener Philharmoniker, DGG)
J. Brahms: Koncerty pre klavír a orchester č. 1&2 (Backhaus, Wiener Philharmoniker, Decca)
A. Bruckner: Symfónie č. 3&4 (Wiener Philharmoniker, Decca)
W.A. Mozart: 46 Symfónií (Berliner Philharmoniker, DGG)
W.A. Mozart: Requiem (Mathis, Hamari, Ochman, Ridderbusch, Konzertvereinigung Wiener Staastopernchor, Wiener Philharmoniker, DGG)
W.A. Mozart: La Clemenza di Tito (Staatskapelle Dresden, DGG)
W.A. Mozart: Cosi fan tutte (Wiener Philharmoniker, DGG)
W.A. Mozart: Don Giovanni (Orchester Národného divadla Praha, DGG)
W.A. Mozart:: Idomeneo (Staastkapelle Dresden, DGG)
W.A. Mozart:: Le nozze di Figaro (Deutsche Oper Berlin, DGG)
W.A. Mozart: Die Zauberflöte (Berliner Philhamoniker, DGG)
M. Reger: Mozartove variácie op. 32 (Berliner Philharmoniker, DGG)
R. Strauss: Alpská symfónia, Don Juan, Tak riekol Zarathustra, Till Eulenspiegel, Slávnostné prelúdium, Život hrdinu, Smrť a vykúpenie, Tanec siedmych závojov (Staatskapelle Dresden, Berliner Philharmoniker, DGG)
R. Strauss: Arabella, Ariadna na Naxe, Capriccio, Daphne, Elektra, Žena bez tieňa, Gavalier s ružou, Salome, Mlčanlivá žena (DGG)
R. Wagner: Der fliegende Holländer (Bayreuther Festspiele, DGG)
R. Wagner: Tristan und Isolde (Bayreuther Festspiele, DGG)
R. Wagner: Nibelungov prsteň (Bayrether Festspiele, Philips)
Bibliografia (výber)
K. Böhm: Ich erinnere mich ganz genau. Die Autobiographie des großen Dirigenten.(1968)
M. Roemer: Karl Böhm (1966)
Uverejnené v časopise Hudobný život, 2001
© Adrian Rajter
