Scéna za baletu Majáles (Pozsonyi majális), Maďarská kráľovská opera, Budapešť 1938
Budapeštianska etapa umeleckej činnosti Ľudovíta Rajtera nebola dosiaľ výraznejšie reflektovaná, hoci počas nej zastával významné miesto v maďarskom hudobnom živote a zaznamenal pozoruhodné dirigentské i skladateľské úspechy. Nasledujúci text je prvým zhrnutím jeho aktivít v tomto období, v ktorom sa podieľal na profile hudobného vysielania Maďarského rozhlasu, dirigoval stovky koncertov, vyučoval na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta i na Budínskej hudobnej akadémii a úspešne sa prezentoval ako hudobný skladateľ.
Cesta do Budapešti.
Po ukončení štúdia kompozície, dirigovania a hry na violončele na Vysokej hudobnej škole vo Viedni roku 1929 Ľudovít Rajter do konca roku 1933 vyučoval na Mestskej hudobnej škole v Bratislave, v letných mesiacoch bol každoročne asistentom Clemensa Kraussa na festivale a dirigentských kurzoch v Salzburgu a dirigoval aj niekoľko koncertov Bratislavského symfonického orchestra.
Skladateľské vzdelanie, ktoré získal vo Viedni, bolo kvalitné a hlboké, ale z pohľadu aktuálnych kompozičných moderných trendov pomerne konzervatívne. Vari aj preto sa intenzívne zaujímal o tvorbu Bélu Bartóka a jeho túžbou bolo ďalšie štúdium v Budapešti, ktorá bola v tom čase známa svojou inšpiratívnou a otvorenou umeleckou atmosférou. Koncom 20. rokov minulého storočia vyhľadal v Bratislave Bartóka, ktorý bol na návšteve u svojej matky. Béla Bartók si prezrel niekoľko Rajterových diel, a vzhľadom na to, že sám kompozíciu nevyučoval, mu dal odporúčanie k Ernő Dohnányimu.
Dohnányi bol vo funkcii hlavného dirigenta Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľa Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta a Hudobného riaditeľa Maďarského rozhlasu určujúcou osobnosťou budapeštianskeho hudobného života. Dohnányi prijal Rajtera do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta, čoskoro mu však ponúkol aj dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Filharmonickej spoločnosti. Rajterov debut v Budapešti sa uskutočnil 4. januára 1932. Čoskoro nasledovali ďalšie pozvania ktoré v roku 1934 vyústili do jeho vymenovania do funkcie dirigenta a po krátkom čase prvého dirigenta Maďarského rozhlasu. Vzhľadom na veľkú zaneprázdnenosť štúdium kompozície oficiálne ukončil až v školskom roku 1935/1936, na jeho diplomovom koncert 9. júna 1936 zaznelo 1. dychové kvinteto, Slávnostný spev pre tenorové sólo a mužský zbor (v interpretácii Mužského zboru Maďarských železníc) a Sláčikové kvarteto (primáriom kvarteta bol Sándor Végh).
Dirigent Maďarského rozhlasu.
Maďarský rozhlas v tom čase nemal ešte vlastný orchester, ale spolupracoval s budapeštianskymi symfonickými telesami - s orchestrom Kráľovskej opery, Orchestrom Filharmonickej spoločnosti, Budapeštianskym koncertným orchestrom (predchodca dnešného Národného filharmonického orchestra) a Orchestrom stoličného hlavného mesta Budapešť - a mal svojich interných dirigentov (Ernő Dohnányi, Ľudovít Rajter, Frigyes Fridl, István Bertha a Tibor Polgár).
Keďže nahrávací priemysel bol ešte len v začiatkoch, veľkú časť rozhlasových symfonických koncertov – dokonca aj nočné koncerty so začiatkom po 22.00 h - vysielali v priamom prenose. Tvorba hudobnej dramaturgie orchestrálnych koncertov i výber sólistov bol vo veľkej miere v kompetencii Ľudovíta Rajtera. Týždenne sa v priamom prenose uskutočnilo 4-7 orchestrálnych koncertov s najrôznejším repertoárom od veľkých symfonických diel, súčasnej hudby i opery, až po operetu. Rajter dirigoval týždenne spravidla minimálne jeden koncert, niekedy však až 3 rozhlasové koncerty.
Noviny Pražský maďarský spravodaj 17. marca 1935 prinášajú rozhovor s Ľudovítom Rajterom, z ktorého vyplýva, že od februára 1934 dirigoval kvôli Dohnányiho dlhodobej chorobe prakticky všetky koncerty svojho šéfa a blížil sa už jeho 100. koncert v Maďarskom rozhlase! Vychádzajúc z dobovej tlače je možné konštatovať, že bol všeobecne považovaný za pravú ruku hudobného riaditeľa Ernő Dohnányiho a za jeho pravdepodobného nástupcu.
Ľudovít Rajter inicioval a realizoval v Maďarskom rozhlase viaceré projekty, napríklad edukačný program Nebojte sa symfónie, či projekt s názvom Nové maďarské diela, o ktorom Rozhlasové noviny 25. februára 1940 napísali:
"Diela štyroch mladých skladateľov premiérovo uvedie Budapeštiansky koncertný orchester pod vedením Lajosa Rajtera. V tomto roku to bude už tretí koncert tohto druhu v rozhlasovom štúdiu. Dirigent Rajter je známy tým, že v jeho programoch často figurujú mená 1-2 mladých, ešte neznámych skladateľov, aby publikum v celej krajine spoznalo v tichosti a bez reklamy pracujúcich mladých hudobníkov. To je veľká vec v súčasnosti, keď začínajúci ťažko získava priestor, veď o každé i malé miesto bojuje sto uchádzačov. Rajter na jednom koncerte predstaví verejnosti hneď štyroch mladých skladateľov. Ako vraví, činí tak aj preto, lebo mal len zriedkavo v rukách štyri tak invenčné a dobre vypracované kompozície."
Na spomínanom koncerte zazneli diela Tibora Idrányiho, Ferenca Farkasa, Zoltána Pongrácza a László Gyopára.
Počas svojho pôsobenia v Budapešti Ľudovít Rajter premiérovo uviedol orchestrálne niekoľkých desiatok súčasných maďarských skladateľov. Orchestrálna tvorba v Maďarsku v období pred vojnou prekvitala, nesporne aj vďaka iniciatíve a podpore Maďarského rozhlasu.
Ľudovít Rajter v programoch Maďarského rozhlasu uvádzal i diela slovenských skladateľov. V rozhovore pre budapeštianske Večerné noviny 19. januára 1941 povedal:
"Slovenskí skladatelia sú veľmi talentovaní a ja urobím všetko pre to, aby sa ich prezentácia u nás uskutočnila v znamení najvyššej kvality. Skladby Suchoňa a Moyzesa uvedieme ako hlavné diela programov a dúfam, že sa nám čoskoro podarí položiť na pôde hudby základný kameň najdokonalejšej umeleckej spolupráce medzi obomi národmi."
Národnie noviny dňa 4. októbra 1941 priniesli nasledujúcu správu:
"Slovenskí umelci v peštianskom rozhlase. V rámci slovensko–maďarskej výmeny vystupovali v budapeštianskom rozhlase niekoľkí slovenskí umelci. Okrem iných zahrali symfonické skladby slovenského skladateľa Eugena Suchoňa, ktoré dirigoval z Bratislavy pochádzajúci mladý slovenský dirigent a skladateľ Ľudovít Rajter."
Okrem uvedení diel Suchoňa, Moyzesa, Cikkera, Holoubka či Alexandra Albrechta v Maďarskom rozhlase účinkovali aj slovenskí hudobníci: dirigent František Babušek, klavirista Michal Karin-Knechtsberger a huslista Tibor Gašparek.
Na rozhlasových i verejných koncertoch Rajter pravidelne spolupracoval so špičkovými maďarskými umelcami: s Ernő Dohnányim ako sólistom spolupracoval na kompletnom uvedení Mozartových klavírnych koncertov, s Bélom Bartókom uviedol Bachov klavírny koncert, koncertoval s huslistami Jenő Hubaym, Ede Zathureczkym, Sándorom Véghom, Vilmosom Tátraim, s klaviristami Annie Fischer i Gézom Andom, so speváčkami Máriou Németh i Máriou Basilides a mnohými ďalšími. Spolupracoval s Bélom Bartókom na prvom budapeštianskom naštudovaní Cantaty profany (koncert napokon dirigoval Ernő Dohnányi, ktorý prevzal prakticky hotové naštudovanie na poslednej skúške). Pri príprave diel Zoltána Kodálya takisto spolupracoval so skladateľom. Opakovane koncertoval aj s legendárnym violončelistom Enricom Mainardim. Emila von Sauera, posledného žiaka Ferenca Liszta, sprevádzal s Budapeštianskym koncertným orchestrom v oboch Lisztových koncertoch.
V poslednej fáze svojho pôsobenia v Budapešti bol pri zrode Symfonického orchestra Maďarského rozhlasu a bol jedným z jeho prvých dirigentov.
Prostredníctvom Maďarského rozhlasu, ktorý svoje koncerty vysielal do mnohých krajinách sveta, sa meno Ľudovíta Rajtera dostalo do povedomia medzinárodnej hudobnej verejnosti. Od roku 1936 pohostinsky pravidelne dirigoval viaceré popredné európske orchestre ako napríklad Viedenských symfonikov, Veľký orchester Nemeckého rozhlasu v Berlíne, Národnú filharmóniu Varšava, Orchestre de la Suisse Romande a predstavil sa aj v Paríži, Mníchove, Stockholme a Helsinkách.
Zbormajster.
Vďaka Kodályovmu veľkolepému projektu Éneklő Magyarország (Spievajúce Maďarsko) v krajine prekvitalo zborové spievanie. Jeden z desiatok amatérskych zborov, Mužský robotnícky zbor Maďarských železníc (MÁV) s názvom "Magyarság" oslovil roku 1936 Rajtera, aby prevzal jeho umelecké vedenie. Členmi telesa boli zamestnanci Maďarských železníc, od traťových robotníkov až po špičkových inžinierov.
Rajter inovoval a rozšíril repertoár zboru a pod jeho vedením počet jeho členov čoskoro narástol zo 45 na 140. Už v roku 1936, po niekoľkých mesiacoch skúšok, sa prihlásil do súťaže Celoštátneho piesňového zväzu (Országos Dalosszövetség), konanej v Székesférvári. Vo veľkej konkurencii, pred porotou, ktorej predsedal hudobný skladateľ Lajos Bárdos, suverénne zvíťazil a získal Zlatú medailu a Kráľovskú cenu, ako aj Cenu Regenta za najlepšiu interpretáciu diela Zoltána Kodálya Karádi Nóták. V nasledujúcich rokoch Mužský zbor Maďarských železníc "Magyarság" pod Rajterovým vedením získal najvyššie ocenenia na všetkých celonárodných súťažiach, na ktorých sa zúčastnil.
Skladateľská tvorba.
Napriek intenzívnej dirigentskej činnosti Ľudovít Rajter zaznamenal aj niekoľko pozoruhodných skladateľských úspechov. S dielom Divertimento pre orchester sa umiestnil na 3. mieste v súťaži vypísanej Orchestrom stoličného hlavného mesta Budapešť a s dvojhlasnou Omšou so sprievodom organa zvíťazil v súťaži vypísanej časopisom Maďarský zbor. Správa v novinách Magyar Út 15. novembra 1934 reflektovala túto skutočnosť takto:
"Víťazstvo v súťaži 2-hlasných omší vydavateľstva Magyar Kórus získal hudobný skladateľ a dirigent Lajos Rajter. Diplom autorovi odovzdali, ale Omšu nevydali, keďže dodatočne vyšlo najavo, že Rajter je evanjelikom."
Najväčším skladateľským úspechom Ľudovíta Rajtera bol balet Majáles (v origináli Pozsonyi majális), ktorý 6. decembra 1938 premiéroval baletný súbor Maďarskej kráľovskej opery. Dielo bolo do 19. novembra 1944 pravidelnou súčasťou jeho repertoáru. Autorom choreografie bol svetoznámy Gyula Harangozó.
V tomto období vznikli aj viaceré hudby k filmom..
Pedagogická činnosť.
V Budapešti Ľudovít Rajter nadviazal na svoju úspešnú pedagogickú činnosť z Mestskej hudobnej školy v Bratislave a z Letných kurzov v Salzburgu, za ktorú mu roku 1936 College of Music v New Yorku udelila čestný doktorát. Roku 1938 sa stal v tom čase najmladším riadnym profesorom Vysokej školy Ferenca Liszta, na ktorej vyučoval orchestrálnu a komornú hru a dirigovanie. Niekoľko rokov pôsobil aj ako riaditeľ Budínskej hudobnej akadémie.
Za prínos do rozvoja maďarskej hudobnej kultúry bola Ľudovítovi Rajterovi roku 1994 udelená Cena Bartók-Pásztory, roku 2000 sa stal čestným členom Maďarskej akadémie umení.
____________________________________________________
K pocte Alexandra Moyzesa a Ľudovíta Rajtera. Muzikologická konferencia k Roku slovenskej hudby 2006, Bratislavské hudobné slávnosti.
Uverejnené v zborníku K pocte Alexandra Moyzesa a Ľudovíta Rajtera, Stimul, Bratislava 2007 a v časopise Hudobný život, dec. 2006.
Súvisiace texty:
Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie
Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou
Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929
E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest
Ernő Dohnányi
Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss
Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia
© Adrian Rajter
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára