Huslista BENJAMIN SCHMID (nar. 1968) študoval v Salzburgu, Viedni a na Curtisovom inštitúte vo Philadephii. Je víťazom početných medzinárodných súťaží, napr. súťaže Carla-Flesh-International v Londýne. Od roku 1985 koncertuje ako sólista vo významných koncertných sálach Európy, Ameriky i Japonska. Pravidelne spolupracuje s veľkými európskymi orchestrami a poprednými dirigentmi. Realizoval niekoľko CD nahrávok, niektoré (napr. Paganiniho Capricciá) získali vysoké medzinárodné ocenenia. Pôsobil pedagogicky na Mozarteu v Salzburgu a vedie majstrovské kurzy v Európe i zámorí. Je úspešný aj ako džezový hudobník, v minulosti bol častým sólovým partnerom S. Grapelliho.
Ako študent na majstrovských kurzoch, resp. ako koncertný spoluhráč ste mali možnosť zoznámiť sa s legendárnymi hudobníkmi vrátane Menuhina, Gitlisa, Sterna, Végha... Záleží vám na tradícii a na jej odovzdávaní, alebo kráčate radšej vlastnými cestami?
Samozrejme, že stretnutia s veľkými hudobníkmi, medzi ktorými musím spomenúť aj Nikolausa Harnoncourta a Stephana Grapelliho, boli pre moju cestu určujúce. Ale nejde mi nikdy o napodobňovanie, ale o spracovávanie a rozvíjanie. Akokoľvek dôležité boli a sú pre mňa Harnoncourtove poznatky s autentickým zvukom, neusilujem sa o historické nástroje, ale chcem na svojich moderných Stradivárkach spoznať a interpretovať to, čo je v nich mimočasové. Žijem v súčasnosti.
Váš kalendár je nabitý koncertmi. Hráte 70-80 koncertov v roku, komornú hudbu, sólové vystúpenia s orchestrom, recitály a dokonca aj džez. Ľahko prechádzate z jedného štýlu do druhého? Máte určitú techniku, ktorá vám rýchle prestupy uľahčuje?
Pred mesiacom som prijal v rámci štvordňovej prestávky na trojmesačnom džezovom turné ponuku hrať s Maďarskou národnou filharmóniou pod vedením Zoltána Kocsisa Beethovenov Husľový koncert. Ťažké bolo obdobie, keď som musel paralelne cvičiť džez a Beethovena. V dňoch, keď som mal džezovú prestávku, však pre mňa nebolo žiadnym problémom plne sa sústrediť na Beethovena a koncert sa vydaril veľmi dobre. Chúlostivejšie to je so zmiešanými programami: v prvej polovici klasická hudba, v druhej polovici džez. Tu totiž nejde iba o moje pocity a pohodu, ale aj o pocity a pohodu publika. Stáva sa totiž, že časť publika si nevie rady s džezom či klasikou, a to nemám rád. Ak je však obecenstvo na to pripravené a vedome prichádza na takýto koncert, tak aj mne padne „prestup“ ľahšie. Som absolútne proti „zdžezovaniu“ klasiky a podobným nezmyslom, ktoré sa predávajú pod pojmom „crossover“. Mám prílišný rešpekt pred oboma hudobnými druhmi, je škoda vystaviť ich diletantizmu. V rámci klasiky je preladenie sa zo sólového hrania na orchestrálny koncert či komornú hudbu vecou dostatočnej prípravy. Ak mám dosť času, nie je to ťažké, naopak, neraz mi to prináša veľa radosti.
Intenzívne sa zaujímate o literatúru. Do akej miery je podľa vášho názoru dôležité, aby moderný hudobník disponoval hlbokým všeobecným vzdelaním?
Čítam rád, aby som svetu a sebe v ňom čo najlepšie porozumel. To je pre mňa veľmi dôležité. Ale nerád by som z toho robil všeobecne platné pravidlo. Často sa stretávam s fantastickými hudobníkmi, ktorí to, ako sa zdá, nepotrebujú, a napriek tomu hrajú úžasne. Existuje veľa ciest.
Už ako 28-ročný ste boli hosťujúcim profesorom na Vysokej škole Mozarteum v Salzburgu. Ako sa cítite v úlohe pedagóga? Aké to je, keď mladý človek vyučuje mladých ľudí?
K vysokoškolskej profesúre som sa dostal skôr, ako som plánoval, v dôsledku tragickej smrti mojej vysoko váženej učiteľky Irmgard Gahlovej. Vďaka tomu, že som mal šťastie na vynikajúcich učiteľov si uvedomujem, aká zodpovednosť to je, viesť triedu s dvanástimi nastávajúcimi profesionálnymi hudobníkmi. Vyučujem rád a vediem naďalej majstrovské kurzy (v tomto roku v USA, Veľkej Británii, Nemecku a Rakúsku), ale chcem sa teraz sústrediť predovšetkým na svoje hranie. Oboje sa nedá robiť súčasne naplno a seriózne. Musel som sa sám pred sebou rozhodnúť. Ale som si istý, že s vyučovaním som ešte neskončil.
Veľké hudobné agentúry dnes v spolupráci s médiami aj v oblasti klasickej hudby vytvárajú svoje hviezdy. Ste človekom médií?
Áno aj nie. Naučil som sa samozrejme, že žijeme vo svete médií, nerobím však nič len kvôli tomu, že sa domnievam, že „toto bude dobré pre médiá“. Podstatná je substancia, k jej prenosu veľmi neprispievam, to je úlohou médií.
Ste školeným „klasickým“ hudobníkom, hráte však veľa džezu. Orientovali vás týmto smerom vaše stretnutia s Menuhinom a Grapellim? Pomáha klasickému hudobníkovi skúsenosť s džezom a naopak?
Môj záujem o klasiku i džez vznikol dlho pred tým, ako som spoznal Menuhina a Grapelliho. Tieto stretnutia však boli rozhodujúcimi potvrdeniami správnosti mojej cesty. Verím, že kreativita, ktorú džez nevyhnutne vyžaduje, môže pomôcť slobode a fantázii pri interpretácii klasiky. Mnohí spomedzi popredných džezových hudobníkom súčasnosti disponujú pevnými technickými základmi klasického vzdelania a profitujú z nich. Napriek tomu sú to vrátane správania sa na pódiu dva celkom odlišné svety.
V rámci festivalu violončelistu Jozefa Luptáka Konvergencie 2001 budete hrať so slovenskými hudobníkmi. Nebude to však po prvýkrát...
Klavirista Mikuláš Škuta je jedným z mojich naváženejších kolegov vôbec. S ním môžem realizovať programy v takej šírke a kvalite, ako s málokým. Prostredníctvom neho som spoznal pri realizácii svojho prvého džezového CD akordeonistu Borisa Lenka, klarinetistu Ronalda Šebestu a som nimi nadšený. Pri mojom salzburskom predvedení Vivaldiho Štyroch ročných období roku 1999 boli členovia Moyzesovho kvarteta jadrom sláčikového orchestra a rozumeli sme si výborne... Na nastávajúcom festivale Konvergencie budem mať možnosť zoznámiť sa s novými slovenskými hudobníkmi a teším sa na to. Ako rodený Viedenčan sa cítim – ak to tak smiem povedať – vo viedenskom predmestí Bratislava skutočne dobre.
Uverejnené v denníku SME, jún 2001
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára