Slovenská filharmónia účinkuje dnes na medzinárodnom hudobnom festivale Pražská jar. Vzhľadom na to, že svet si tento rok pripomína 120. výročie narodenia hudobného skladateľa Igor Stravinského, rozhodla sa dramaturgia festivalu venovať široký priestor jeho hudbe. Aj na programe koncertu Slovenskej filharmónie sú výlučne diela Igora Stravinského: Variácie in memoriam Aldous Huxley, Husľový koncert in D (sólista Ivan Ženatý) a Svätenie jari. Koncerty mal pôvodne dirigovať Američan Robert Craft, legendárny Stravinského spolupracovník a priateľ, autor podnetnej knihy rozhovorov s týmto velikánom hudby 20. storočia. Robert Craft musel svoje účinkovanie zo zdravotných dôvodov v poslednej chvíli odrieknuť, naštudovanie náročného programu bez jedinej zmeny prevzal Holanďan DAVID PORCELIJN, dlhoročný šéfdirigent slávneho Netherlands Dance Theatre, Adelaide a Tasmanian Symphony orchestra.
Aký je to pocit prevziať bez zmeny takýto náročný program tri dni pred prvou skúškou?
Je to pre mňa pomerne jednoduché. Husľový koncert i Svätenie jari som v minulosti už viackrát dirigoval. Variácie boli pre mňa nové, nikdy predtým som ich nepočul. Viem však veľmi rýchlo študovať, nemám s tým žiadne problémy. A dôverujem hudobníkom, to je veľmi dôležité. Dirigent musí mať jasnú predstavu, ale aj hudobníci musia mať pocit, že majú k veci čo povedať. To je psychológia a niekedy je ťažké správne situáciu odhadnúť. V každom orchestri totiž existujú vynikajúci aj menej vynikajúci hráči, ktorých je potrebné zjednotiť. Je to však v každom prípade veľká výzva. So Slovenskou filharmóniou je príjemné pracovať, skúšky majú veľmi dobrú atmosféru.
Hudba Igora Stravinského je vám nesporne blízka...
Áno, dirigujem Stravinského pravidelne a veľmi veľa som robil jeho hudbu najmä v období, keď som bol baletným dirigentom. S New York City Ballet som robil Agon a ďalšie Stravinského diela v choreografii vtedy už zosnulého Georgea Balanchina. Spolupracoval som aj s Jerome Robbinsom. Diela Igora Stravinského však zaraďujem pravidelne aj do svojich koncertných programov.
Z vašich slov je zrejmé, že klasický balet môže byť pre dirigenta nesmierne zaujímavou pôdou, paradoxne, dirigenti k nemu spravidla neveľmi inklinujú...
Práca s baletom ma veľmi obohatila. Poznáte možno tú slávnu otázku baletného dirigenta adresovanú choreografovi: "Želáte si príliš pomalé, alebo príliš rýchle tempo?" Najťažšie, ale v istom zmysle aj najkrajšie, čo som v živote robil, bolo dirigovanie baletu. Aj keď vo svojom voľnom čase navštevujem baletné predstavenia skôr zriedkavo, veľmi obdivujem, čo tanečníci dokážu vyjadriť pohybom na javisku. Je to fantastické! Aj ten, koho hlavný záujem je orientovaný iným smerom, musí nevyhnutne obdivovať pohybový a výkonnostný aspekt tohto umenia, ktorý je na úrovni vrcholového športu. Je pre mňa temer neuveriteľné, že to množstvo energie dokážu tanečníci vynakladať každodenne. Veľmi ma zaujímalo spoznávať svet baletu, aj hudobníci sa tam môžu nepochybne veľa naučiť.
Nesmierne zaujímavou bola predpokladám vaša spolupráca so slávnym choreografom Jiřím Kyliánom...
Bolo to v období, keď som bol hudobným riaditeľom Netherlands Dance Theatre. Kylián je úžasne muzikálny choreograf, vždy upozorňoval tanečníkov, aby počúvali hudbu, aby sa nespoliehali na nacvičené automatizmy. Robil som s ním nezabudnuteľnú Stravinského Žalmovú symfóniu, Janáčkovu Sinfoniettu i Glagolskú omšu.
Aké miesto dávate vo vašich koncertných programoch súčasnej hudbe?
Dirigoval som veľmi veľa súčasnej hudby a žiaľ, aj nekvalitnej hudby je veľmi veľa. Preto robím programy s výlučne súčasnou hudbou iba vtedy, keď som presvedčený o tom, že to bude vzrušujúci zážitok. Na jednej strane si myslím - keďže žijeme v prítomnosti, o ktorej potrebujeme čo najkompletnejšiu informáciu - že uviesť treba aj menej dobré diela, na druhej strane však má mať publikum z koncertu vždy dobrý pocit. Nemyslím si, že publikum treba vychovávať, treba mu ale umožniť, aby mohlo hudbu naplno vychutnať. Niekedy, pri uvedení nového diela, je možné pomôcť verbálnym vysvetlením zo strany dirigenta alebo skladateľa, poukázaním na pozoruhodné detaily kompozície... Je žiaľ rozšíreným problémom orchestrov všade na svete, že súčasnej hudbe nevenujú dostatočný čas a pozornosť na skúškach. Súčasná hudba musí byť perfektne interpretovaná.
Austrália je pre mnohých stále neznámou krajinou, Tasmánia dokonca evokuje exotické predstavy. V období Vášho pôsobenia na poste šéfdirigenta Tasmanian Symphony Orchestra však na tomto ostrove so 450.000 obyvateľmi v hlavnom meste Hobarth vyrástla veľká moderná koncertná sála, a s orchestrom ste dosiahli mimoriadne úspechy, ktoré vyvrcholili o. i. nahrávkou kompletu Beethovenových symfónií na CD.
Všetky veľké austrálske orchestre patrili donedávna Austrálskemu rozhlasu ABC. Dnes sú nezávislé a musia veľmi tvrdo bojovať o prežitie. Pred asi 15 rokmi bola úroveň väčšiny týchto orchestrov oveľa nižšia ako dnes. V Adelaide i v Tasmánii som od začiatku svojho pôsobenia orchestre veľmi razantne prebudovával. To samozrejme prinieslo veľmi veľa problémov, ale dnes sú obe telesá veľmi dobré. Tasmanian Symphony je celkom malý orchester, má iba 47 členov. Pred desiatimi rokmi hrával ešte v starom, škaredom kine. Považoval som preto za logické pracovať nielen na zvyšovaní úrovne orchestra, ale aj na zlepšení pracovných podmienok. Roku 1999 sme v hlavnom meste Hobart otvorili úžasnú novú sálu s prispôsobiteľnou akustikou, skúšobnou sálou pre orchester, modernými šatňami pre hudobníkov. Som veľmi spokojný, že sa to podarilo ešte za môjho pôsobenia. Nahrali sme niekoľko CD, okrem iných komplet Beethovenoch symfónií, boli sme na zájazde v Číne i USA. S naším orchestrom cestujú na zahraničné zájazdy politici i zástupcovia veľkých podnikov a počas turné prezentujú svoju krajinu a nadväzujú nové kontakty.
Uverejnené v denníku SME, 22. máj 2002
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára