Dirigent ZSOLT NAGY uviedol viac ako 100 svetových premiér diel súčasných skladateľov. Je šéfdirigentom Israel Contemporary Players a profesorom dirigovania na Conservatoire Supérieur v Paríži. Patrí medzi najžiadanejších dirigentov súčasnosti, pohostinsky koncertuje s poprednými symfonickými a komornými orchestrami na celom svete. Dnes večer diriguje otvárací koncert medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos, na ktorom na čele Slovenskej filharmónie uvedie 6. symfóniu Vladimíra Bokesa (premiéra), 3. symfóniu Witolda Lutosławského a veľkolepú postmodernú Sinfoniu tento rok zosnulého talianskeho skladateľa Luciana Beria. Na jej predvedení bude participovať aj renomované anglické vokálne okteto Synergy Vocals.
90 percent Vašej umeleckej činnosti venujete uvádzaniu súčasnej hudby. Prečo?
Bolo to akosi predurčené. V detstve som síce na klavíri hral Bacha, Bartóka, ale prvým skutočným zážitkom bol džez. K Mozartovej hudbe som nemal vzťah, pripadalo mi to úplne anachronistické. Až ako vysokoškolák som mal prvý veľký operný zážitok, keď som videl uvedenie Bergovho Wozzecka. Až potom prišiel Don Giovanni, až potom Falstaff. Môj pedagóg dejín hudby na vysokej škole Imre Földes vo mne vzbudil záujem nielen o súčasnú hudbu, ale aj o jej vzťah k minulosti, o most, ktorý spája minulosť s prítomnosťou. To, čo dnes skladateľ napíše, to sa nedeje náhodou, u vzdelaného hudobníka sú celé hudobné dejiny prítomné kdesi v podvedomí. No nejde mi do hlavy, prečo by som celý deň mal žiť „dnes“ a na koncerte či na skúškach byť niekde inde. To mi však nebráni v tom, aby som dirigoval aj Bacha a Beethovena, pristupujem k nim však rovnako, ako k súčasným autorom. Na súčasnej hudbe ma vzrušuje aj možnosť priameho kontaktu so skladateľmi, s Mozartom sa žiaľ už osobne nemôžem porozprávať.
Váš dirigentský kalendár je plný na niekoľko rokov vopred. Znamená to, že vo svete je veľký záujem o súčasnú hudbu?
Áno aj nie. Samozrejme, široké masy asi bude ťažké osloviť súčasnou hudbou. Treba však jasne povedať, že o kvalite nerozhoduje to, koľko poslucháčov je prítomných na produkcii. Reprezentuje futbalový zápas významnú kvalitu v dejinách ľudstva len preto, lebo ho navštívilo veľa ľudí? Alebo treťotriedne operné predstavenie, na ktorom spievajú traja tenoristi, kvôli ktorým je preplnená sála? Kvalita a úspech sú dva odlišné pojmy a netreba ich miešať. Súčasnú hudbu nehráme preto, lebo priťahuje publikum. Je určite nepopulárne ak poviem, že vysoké umenie nikdy nebolo určené masám. Dnes však môžeme hrať hudbu minulosti preto, lebo boli mecenáši, ktorí to pre budúcnosť pripravili. Ak nepodporujeme hudbu dneška, nemáme budúcnosť. Aby však nevzniklo nedorozumenie: ak dnes niekto niečo napíše, to ešte nie je automaticky vývoj či pokrok. Hudba musí znieť. 80 percent repertoáru veľkého dirigenta Artura Toscaniniho bola tvorba sotva známych súčasných skladateľov. Viedenskí i Berlínski filharmonici na konci 19. storočia uviedli viac ako 100 premiér nových diel. Tieto orchestre vznikli aj preto, aby hrali hudbu svojej doby. Súčasným skladateľom bol vtedy aj Brahms a hoci sa nám to možno nezdá, hrať ho nebolo o nič ťažšie, ako hrať hudbu žijúceho skladateľa dnes. Uvádzať hudbu súčasnosti je povinnosť. Ak to niekto tak necíti, nie je pravdepodobne vyrovnaný so svojou kultúrnou a historickou identitou.
Usporiadateľom festivalov súčasnej hudby však záleží aj na tom, aby naplnili sály. Akú skúsenosť ponúka program otváracieho koncertu festivalu Melos-Étos z diel Bokesa, Lutosławského a Beria poslucháčom navyknutým na bežný klasicko-romantický repertoár?
Mám dobrú skúsenosť s neodborným, nehudobníckym obecenstvom, ktoré neprichádza na koncert s predsudkami a dá sa zviesť. Hudbe totiž netreba rozumieť, hudba pracuje s emóciami. Neviem, či sa dá „rozumieť“ v tomto zmysle Bachovi či Bartókovi. Čo je to vlastne „rozumieť“ hudbe? Nerozumiem ani tej otázke. Mal som však zlé skúsenosti s hudobníkmi plnými predsudkov. O súčasnú hudbu často prejavujú najväčší záujem výtvarníci, divadelníci, tanečníci a aj mladí ľudia, ak im je hudba prezentovaná kvalitne a v zaujímavom kontexte.
Na otváracom koncerte uvediete vo svetovej premiére 6. symfóniu Vladimíra Bokesa. Ako sa pozeráte na toto dielo v kontexte súčasnej hudby?
Prvý krát dirigujem dielo slovenského skladateľa. Nazdávam sa, že dnes už nie je možné hovoriť o národnej hudbe. Existujú však isté hudobné smery. Slovenskí skladatelia dobre poznajú európsku hudbu. Bokesovu skladbu neviem zaradiť do nejakej kompozičnej školy, aj keď v nej cítim miernu inšpirovanosť hudbou Franca Donatoniho i Györgya Ligetiho.
Beriova Sinfonia z roku 1968 nezaznieva často na koncertných pódiách vzhľadom na rozsiahly interpretačný aparát. Čím je pre vás príťažlivá?
Je to výzva v zmysle dirigentsko–technickom. Udržať takýto veľký aparát pohromade nie je jednoduché. Je to aj výzva hudobno-interpretačná. Sinfonia je plná niekedy doslovných citátov z rôznych diel hudobných dejín, a tým je pre mňa nádobou, v ktorej sa nachádzajú veľké kultúrne poklady ľudstva.
Uverejnené v denníku SME, november 2003
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára