Lorin Maazel
Bratislavské hudobné slávnosti 2009
23. novembra 2009
Historická budova Opery Slovenského národného divadla
Gustav Mahler: Symfónia č. 9
Philharmonia Orchestra
Lorin Maazel, dirigent
9. symfónia Gustava Mahlera nie je v Bratislave uvádzaná často. V Redute zaznela od roku 1971 na ôsmich koncertoch pod vedením piatich renomovaných dirigentov: Kyril Kondrašin s Moskovskou filharmóniou (1971), Libor Pešek (1989), Ondrej Lenárd (1995) a Nicolae Moldoveanu (2003) so Slovenskou filharmóniou a Claudio Abbado s Mládežníckym orchestrom Európskeho spoločenstva (1986) a s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera (2004).
Programy BHS teleso uvádzali ako „Filharmonický orchester Londýn“, v britskej metropole však pôsobí aj London Philharmonic Orchestra (v preklade Londýnsky filharmonický orchester), považujem preto originálny názov v záujme ich rozlíšenia za priliehavejší. Teleso, založené významným priekopníkom nahrávania klasickej hudby Walterom Leggem, uskutočnilo svoj prvý koncert 27. októbra 1945, dirigentom bol Thomas Beecham. Už o dva roky neskôr na čele Philharmonia Orchestra hosťoval Richard Strauss, ktorý ho neskôr dokonca poveril premiérovým uvedením svojich Štyroch posledných piesní. V treťom roku existencie orchestra sa za pultom vystriedali Herbert von Karajan, Wilhelm Furtwängler a Otto Klemperer, pričom najmä posledný z menovaných v ňom zanechal svojou dlhoročnou prácou významnú pečať. Medzi dôležitých dirigentov 64-ročnej histórie Philharmonia Orchestra patria aj Lorin Maazel, Riccardo Muti, Vladimir Ashkenazy, Giuseppe Sinopoli, Christoph von Dohnányi, Kurt Sanderling, Sir Charles Mackerras i súčasný hlavný dirigent a umelecký poradca Esa-Pekka Salonen. Philharmonia Orchestra sa od svojho vzniku intenzívne venuje uvádzaniu novej britskej i svetovej tvorby (mnohé kompozície vznikajú na priamu objednávku orchestra). Pracovné penzum tohto 81-členného telesa je obrovské, ročne účinkuje na 150 koncertoch doma i vo svete a realizuje početné štúdiové nahrávky. Má reputáciu najnahrávanejšieho svetového orchestra, na konte má okolo 1000 hudobných nosičov (zdroj: www.philharmonia.co.uk).
Hudobníci Philharmonia Orchestra priniesli so sebou neopakovateľnú energiu prameniacu z tejto veľkej tradície i prítomnosti, a od okamihu vstupu na pódium vytvárali fluidum a atmosféru veľkých svetových koncertných siení.
Bolo by určite fantastické počuť tento skvelý orchester vedený jedným z najvýznamnejších dirigentov dneška s podporou kvalitnejšej akustiky, ale poslucháči v auditóriu Historickej budovy Opery SND mali možnosť presvedčiť sa, že aj v nepriaznivej akustike, ktorá sa vyznačuje prakticky neprítomným dozvukom a odhaľuje každý detail, sa dá hrať strhujúco a že aj v takýchto podmienkach je možné vytvoriť kompaktný, jednoliaty a súčasne transparentný zvuk s bohatou dynamickou a farebnou škálou. Jedine v prvej časti som zaregistroval niekoľko drobných, celkový dojem nerušiacich nepresností v súhre i dynamickú nevyrovnanosť nástrojových sekcií, čo však pripisujem hľadaniu orientácie v akustike. Počnúc 2. časťou všetko fungovalo bezchybne.
Hru orchestra charakterizovala pozornosť venovaná každému hudobnému detailu i sledovaniu jeho fungovania v kontexte. V sólach žiarili individuálne výkony hráčov na dychových nástrojoch i vedúcich hráčov na sláčikových nástrojoch, vnútorná prepojenosť hudobníkov, jednotlivých nástrojových sekcií i celého organizmu orchestra bola viditeľná i počuteľná.
Popri celostnom zvládnutí hudobnej matérie a veľkej koncentrácii, ktorá vyžarovala z interpretačného aparátu, som registroval častý, neraz úsmevom sprevádzaný očný kontakt medzi jednotlivými hudobníkmi. Uvedomil som si, že som svedkom umeleckého výkonu, ktorý nie je poznamenaný negatívnym vplyvom rutiny, diktátu prevádzky, nedostatočnej pripravenosti či únavy.
Súhra orchestra bola koncentrovaná do špičky dirigentskej taktovky Lorina Maazela, ktorý mal na pamäti drobné detaily i celkovú architektúru diela, pritom však nikdy neupozorňoval na vizuálnu stránku svojej práce, nerobil nič "pre oko". Maazel pôsobil ako koordinátor umeleckej koncepcie, ktorej spolutvorcami a realizátormi boli hudobníci orchestra.
9. symfónia býva interpretovaná ako hlboká emocionálna výpoveď jej tvorcu, tentoraz som ju vnímal viac ako grandiózne dielo veľkého hudobného mysliteľa, ktorý vytvoril fascinujúcu súhru rozmanitých hudobných detailov a štruktúr. Paradoxne, podľa môjho názoru aj vďaka suchej a nevľúdnej akustike, sa Lorinovi Maazelovi v spolupráci s hudobníkmi orchestra podarilo odhaliť nielen dianie vo všetkých vrstvách partitúry, ale aj celkovú štruktúru a architektúru diela, jej komplexnosť a vyváženosť. Suchá akustika nesporne podporila aj intenzívne vyznenie drsných, bizarných polôh a pasáží najmä v 2. a 3. časti symfónie. Vzhľadom na akustické pomery považujem sugestívne vystavanie veľkých klenieb záverečného Adagio za dôkaz mimoriadneho interpretačného majstrovstva.
Možno, že Mahlerova Deviata nepriniesla takú hlbokú katarziu, ako v prípade Abbadovej interpretácie spred piatich rokov, zážitok, ktorý sprostredkoval Lorin Maazel a Philharmonia Orchestra však napriek tomu zaraďujem do kategórie nezabudnuteľných a medzi najsilnejšie v uplynulých dvoch desaťročiach v Bratislave.
Uverejnené v časopise Hudobný život 1-2/2010
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára