Mozart Akademie

BRATISLAVSKÉ HUDOBNÉ SLÁVNOSTI
27. november 2010
Historická budova Opery SND


WOLFGANG AMADEUS MOZART:

Vado, ma dove? oh Dei KV 583

Laudate Dominum z Vesperae Solennes de Confessore KV 339

Symfónia D Dur KV 385, Haffnerova
Allegro con spirito
Andante

Exsultate, jubilate, moteto KV 165

Symfónia D Dur KV 385, Haffnerova
Menuetto
Presto

Alma grande e nobil core KV 578

Rondo pre husle a orchester B dur KV 269

Bella mia fiamma, addio - Resta ,oh cara KV 528


CAMERATA SALZBURG
Alexander Janiczek - husle & umelecký vedúci
Ľuba Orgonášová - soprán



W. A. Mozart: autograf Symfónie KV 385
The Mary Flagler Cary Music Collection, 1979; Cary 483


Dramaturgia dnešného koncertu nadväzuje svojou štruktúrou na modely akadémií, ktoré sa konali v európskych hudobných centrách v 2. polovici 18. storočia. Pojmom akadémia sa označovali nielen rôzne spolky mysliteľov, inštitúcie vzdelávacie a na podporu hudobných projektov, ale aj súkromné i verejné koncerty. Tieto podujatia boli v porovnaní so súčasnosťou podstatne dlhšie a so živšou účasťou publika, prejavujúcou sa napríklad aj aplauzom medzi časťami skladieb. Záujem bol predovšetkým o nové koncertantné diela a o interpretov, na verejných i súkromných scénach znela prakticky iba najnovšia hudba. Boli to podujatia nesúce názov Akademie, ktoré boli pre Mozarta v poslednej, viedenskej dekáde jeho života najvýznamnejšou scénou prezentácie nových koncertantných a symfonických diel, s takmer zaručeným úspechom a veľkým finančným ziskom.

V rámci takejto akadémie – koncertu vo viedenskom Burgtheater sa 17.marca 1783 uskutočnilo premiérové uvedenie Haffnerovej symfónie, v prítomnosti cisára Jozefa II. Na začiatku zazneli prvé tri časti symfónie, nasledovala ária z opery Idomeneo, koncert pre klavír a orchester, koncertná ária, časti z novej serenády, ďalší koncert pre klavír a orchester a koncertná ária, potom prišlo na rad Mozartove sólové účinkovanie pri klavíri - improvizácia fúgy a dva variačné cykly na tému Paisiella a Glucka a napokon nová ária v podaní Aloysie Lange. Záverečnou hudbou bolo Presto z Haffnerovej symfónie.

Vokálna a dramatická hudba bola jedným z Mozartových materinských jazykov. Od útleho detstva komponoval pod dohľadom svojho otca afektové árie. Podľa osobného svedectva anglického filozofa Dainesa Barringtona Mozart v Londýne v rokoch 1764-65 preukazoval veľký talent nielen ako mimoriadny inštrumentalista, ale aj skladateľ. Barrington konštatuje, že sotva 9-ročný Mozart disponoval profesionálnymi znalosťami v oblasti dramatickej vokálnej kompozície. Nebolo pre neho žiadnym problémom ad hoc improvizovať recitatívy a témy árií v rôznych afektoch (láska, hnev, pomsta)...
Základy pre jeho neskoršiu opernú tvorbu boli položené veľmi pevne.

Mozart napísal bezmála 60 árií a scén pre hlas so sprievodom orchestra, zo toho 40 pre soprán. Sú medzi nimi samostatné koncertné árie, alternatívne árie do vlastných opier, ako aj árie vložené do opier iných skladateľov.

Vado, ma dove? oh Dei KV 583 skomponoval Mozart pre Louise Villeneuve, taliansku speváčku ktorá roku 1789 debutovala ako speváčka vo viedenskom Burgtheater. Pre mademoiselle Villeneuve skomponoval Mozart aj árie Chi sà, chi sà KV 572 a Alma grande e nobil core KV 578 – všetky sú určené do opier iných skladateľov. Ária Vado, ma dove? oh Dei bola zaradená do druhého dejstva opery Il burbero di buon core vo Viedni veľmi úspešného španielskeho skladateľa buffo-opier Martína y Soler. Libretistom tohto diela bol Lorenzo da Ponte. Louise Villeneuve v roku 1790 stvárnila jednu z titulných postáv novej opery tvorivého tandemu Mozart – Da Ponte: bola prvou Dorabellou v Così fan tutte.
Da Ponteho texty aj v komických operách často obsahovali vážne momenty. Do malej scény druhého dejstva opery Il burbero di buon core vstupuje Madama Lucilla rozhodným slovom „Vado“ – odchádzam, vzápätí však váha – „ma dove?“ „ale kam?“. Lucilla, plná vnútorného nepokoja, napokon zveruje svoje kroky Amorovi, ktorý oslovoval jej srdce.
Alma grande e nobil core KV 578 spievala Louise Villeneuve v buffo-opere Domenica Cimarosu (1749-1801) I due baroni di Rocca Azzurra, libretistom ktorej bol Giuseppe Palomba.

Muzikológ Alfred Einstein vo svojej biografii Mozart: His Character, His Work (New York, 1945) poznamenáva, že kto nepozná Mozartove Vesperae solennes de Dominica KV 321 z roku 1779 a Vesperae solennes de confessore KV 338 z roku 1780, nepozná Mozarta. Obe Vesperae (nešpory) boli určené pre liturgické slávnosti v salzburskej katedrále.
Okolnosti vzniku Vesperae solennes de Confessore KV 339, diela z roku 1780, nie sú detailne zdokumentované, je však pravdepodobné, že tak ako väčšina hudby v 18. storočí vznikla na základe konkrétnej objednávky. Novšie bádanie naznačuje, že Vesperae KV 339 skomponoval Mozart pre sviatok Sv. Ruperta, patróna Dómu v Salzburgu, ktorého oslavy sa konajú každoročne 24. septembra (Henderson J. F.: Mozart’s Vesperae Solennes de Confessore: Identification of the Saint and Date, 2006).
Laudate dominum na text žalmu č. 116 tvorí záverečnú časť kompozície, pozostávajúcej zo zhudobnení piatich žalmov. Ako konštatuje Einstein, táto pôvabná a poetická sopránová ária, ktorá okrem latinského textu nenadväzuje na konvencie cirkevnej hudby, svedčí o Mozartovom osobnom prístupe skladateľ k sakrálnej tvorbe.

Máj roku 1772 bol plodným mesiacom v živote 16-ročného Wolfganga Mozarta: skomponoval 3 symfónie (KV 128-130) i cirkevnú kompozíciu Regina Coeli KV 127 pre štyri vokálne sóla a orchester. Hoci jeho symfónie z tohto obdobia ešte sledujú zaužívané konvencie a odzrkadľujú i vplyvy Johanna Christiana Bacha (osobné stretnutie s ním významne poznamenalo Mozartov skladateľský vývoj) a Josepha Haydna, Mozartov rukopis je už čistý a zreteľný. Symfónie komponoval pre svoje zájazdy do Talianska, ktoré boli pre neho (a jeho otca!) komerčne veľmi úspešné. V rokoch 1770-1772 napísal nie menej ako 20 symfónii, ktoré zaznievali na úvod a záver jeho koncertných produkcií.
Okolnosti vzniku moteta Exsultate, jubilate KV 165 úzko súvisia s premiérou opery seria Lucio Silla v Miláne, v decembri 1772. Hlavnú úlohu v nej spieval slávny sopranista, primo uomo, prvý muž milánskej opery (alebo „primo niun uomo“, prvý nemuž, ako ho žartovne označil Mozart v liste sestre 16. januára 1773), kastrát Venanzio Rauzzini (1746-1810), ktorý nové moteto u Mozarta pravdepodobne objednal. Rauzzini dielo po prvýkrát uviedol 17. januára 1773. Môžeme právom predpokladať, že Mozart písal moteto Rauzzinimu "na mieru" a veľký kastrát tak mal ideálne možnosti na prezentáciu svojej vokálnej virtuozity. V prípade cirkevnej hudby sa to môže javiť ako prekvapujúce, v Taliansku settecenta sa však charakter cirkevnej vokálnej hudby od opery líšil prakticky iba textom. Exsultate, jubilate je komponované v modernom symfonickom štýle árií, sláčiky sú využívané intenzívne, majú silnú harmonickú funkciu, k hutnosti orchestrálneho zvuku prispievajú lesné rohy, hoboje sú využívané aj sólisticky. Po formálnej stránke moteto Exsultate, jubilate nadväzuje na Quantzovu definície talianskeho moteta (Versuch einer Anweisung, die Flüte traversiére zu spielen, Berlin 1752):
"...latinská duchovná kantáta, ktorá sa skladá z dvoch árií a dvoch recitatívov so záverečným Aleluja a spieva ju obyčajne jeden z najlepších spevákov počas omše po Crede."
V roku 1780 Mozart podrobil partitúru moteta revízii pri príležitosti plánovaného uvedenia ďalším slávnym sopranistom Francescom Ceccarellim v Salzburgu.

Zo salcburského obdobia pochádza aj 5 koncertov pre husle a orchester, ktoré Mozart v neskorších rokoch interpretoval aj ako sólista. Rondo B dur KV 269 vzniklo pravdepodobne roku 1776 ako poklona Antioniovi Brunettimu, huslistovi a novému salcburskému koncertnému majstrovi. Mozart však Rondo používal aj ako alternatívnu tretiu časť k Husľovému koncertu B dur KV 207.

Opera bola hlavnou arénou šoubiznisu 18. storočia. Jeho najväčšími hviezdami boli primadony a kastráti, ktorých zárobky boli často astronomické a mnohonásobne prevyšovali príjmy skladateľov. Mozarta toto prostredie priťahovalo, zaujímali ho však najmä umelecké výzvy spojené s kompozíciou celovečerných dramatických diel. Postavy svojich opier písal väčšinou „na mieru“ konkrétnym spevákom, ktorých hlasové dispozície dôverne poznal, ak ich nepoznal, partie prispôsoboval a upravoval, tak, aby vyhovovali ich možnostiam.
Viacerí speváci a speváčky patrili do úzkeho kruhu jeho priateľov, napr. Katherina Cavalieri (prvá Constanze v Únose zo Serailu), Anna Selina Storace (Susanna v premiérovej inscenácii Figarovej svadby) a Josepha Dušková.
Hoci považoval za svoj domov Viedeň a usiloval sa o pracovné príležitosti najmä tam, kvôli operným objednávkam neváhal podstupovať časovo a fyzicky náročné cestovanie.
Pražská produkcia Figarovej svadby a následná objednávka a produkcia opery Don Giovanni patrili medzi Mozartove najväčšie skladateľské triumfy.

V Prahe mal Mozart okruh priateľov ešte z čias jeho hosťovania v roku 1777. Patrili do neho aj skladateľ František Xaver Dušek (Duschek) a jeho manželka Josepha, slávna operná a koncertná speváčka. Pre Josephu roku 1777 skomponoval áriu Ah, lo previdi KV 272, vloženú do Paisiellovej opery Andromeda.
Manželia Duškovci boli údajne spoluiniciátormi Mozartovho pozvania do Prahy. V čase príprav opery Don Giovanni poskytli skladateľovi prístrešie vo svojej malebnej vile Bertramka na kraji mesta, v ktorej vznikla predohra i ďalšie čísla nového diela.
Traduje sa, že v záhradnom pavilóne vily Josepha Dušková jedného dňa uväznila Mozarta s notovým papierom a atramentom, až pokým pre ňu nenapísal sľúbenú áriu na text Bella mia fiamma, addio – Resta, o cara KV 528 z opery N. Jomelliho a D. Michele Sarconeho Cerere placata. Aby sa jej odplatil za lesť, vsunul Mozart do árie intonačne náročné pasáže s veľkými intervalovými skokmi na pozadí zložitejších modulácii a speváčke oznámil, že ak áriu nezaspieva z listu bezchybne, rukopis zničí. Je zaujímavé, že k náročným intervalovým postupom dochádza pri texte „questo passo è terribile per me“ („tento krok je pre mňa hrozný“).
Ak je príbeh pravdivý, Josephe Duškovej sa to podarilo, pretože Mozartov rukopis datovaný 3. novembra 1787, 5 dní po triumfálnej premiére opery Don Giovanni, je opatrený venovaním pre ňu.
Hoci je podľa textu písaná pre mužskú postavu – Titano z Jomelliho zmieneného diela – je ária Bella mia fiamma, addio – Resta, o cara svojou atmosférou blízka áriám Donny Elviry z opery Don Giovanni. Ária svedčí o veľkom výrazovom diapazóne a rozsahu hlasu Josephy Duškovej, ktorá ju spievala pri rôznych príležitostiach, okrem iného aj v rámci akadémie v Gewandhause v Lipsku 12. mája 1789 pod Mozartovým vedením.


Záverom niekoľko citátov z Mozartovej korešpondencie, ktoré svedčia o skladateľových predstavách o kvalite vokálnej interpretácie.

„...v prvom rade vám kladiem na srdce výraz - odporúčam Vám uvažovať nad zmyslom a mocou slov - vžite sa vážne do stavu a situácie Andromedy - predstavte si, že Vy sama ste tá osoba...“
30. júla 1778

„Prima donna spieva dobre, ale potichu, a keby sme ju nevideli hrať, ale iba spievať, mohli by sme sa domnievať, že nespieva, lebo nevie otvárať ústa a len kňučí, čo však nie je pre nás nič nové. Seconda donna sa tvári ako granátnik a má aj silný hlas a vskutku nespieva zle...“
26. januára 1770

„Vášne, viac či menej prudké, nesmú byť nikdy vyjadrené tak, aby vzbudili odpor a hudba, ani v najhrozivejšej polohe, nikdy nesmie uraziť ucho, ale potešiť, to znamená, že hudba musí vždy ostať hudbou...“
2. jún 1781

O istej slávnej speváčke:
“Na to, aby dojala srdce, robí priveľa ...”
13. novembra 1780


© Adrian Rajter

Uverejnené v bulletine Bratislavských hudobných slávností, 27. novembra 2010

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára