Claudio Abbado, Berliner Philharmoniker - dokonalý súlad duší

Claudio Abbado

O aktuálnych interpretačných trendoch Beethovenových symfónií.
V uplynulých dvoch desaťročiach sa interpretačné trendy hudby baroka, klasicizmu a romantizmu, najmä pod vplyvom hnutia starej hudby, radikálne transformovali. Nové energia, ktorú toto hnutie prinieslo, neostala obmedzená iba na hudobníkov, hrajúcich na autentických nástrojoch, ale postupne sa rozšírila i do radov moderných symfonických orchestrov. Ukázalo sa totiž, že záleží v prvom rade na tom, AKO sa na nástroji hrá, a až v druhom rade na nástroji samotnom. A preto keď dnes počujeme hrať špičkové svetové symfonické orchestra hrať Mozarta, Haydna, či Beethovena, máme neraz pocit, že hrá orchester na dobových nástrojoch. So štandardnými interpretáciami, nesúcimi individuálnu pečať veľkých maestrov 20. storočia, s nejednoznačnou (hoci často krásnou) zvukovou masou a svojvoľnými tempovými riešeniami je, zdá sa, pomaly definitívny koniec. Do hudby sa vrátil jej pôvodný život.

To, že počúvam úplne nového Beethovena, som si po prvýkrát uvedomil pri počúvaní nahrávok Rogera Norringtona a najmä počas kompletného uvedenia symfónií roku 1997 vo Viedni s Orchestre Révolutionnaire et Romantique pod vedením Johna Eliota Gardinera. Jeho viedenský cyklus i CD nahrávku som považoval za beethovenovský projekt storočia. Gardiner i Norrington (a okrem nich i Bruggen, Hogwood a ď.) realizovali Beethovena na dobových nástrojoch, v snahe priblížiť sa spôsobom hry a tempami k dobovému zneniu. Gardiner mal už k dispozícii výsledky bádania britského muzikológa a dirigenta Jonathana del Mara, ktorý venoval viac ako 10 rokov hľadaniu a porovnávaniu beehtovenových rukopisov, korektúr, prvotlačí atď. Na konci tohto bádania je kritické „urtext“ vydanie partitúry a orchestrálneho materiálu, dielo, ktoré môžeme označiť za jeden z najvýznamnejších praktických muzikologických projektov v dejinách hudby.

Rozsah a význam del Marovej práce človek docení, keď si pozorne prelistuje revízne správy k jednotlivým symfóniám, presne zaznamenávajúce, komentujúce a odôvodňujúce každý zmenu (či skôr návrat k originálu) oproti doteraz bežne dostupným notovým materiálom. Tieto zmeny, resp. opravy siahajú od nepatrných detailov (napr. chýbajúce dynamické označenie v jednom hlase) cez korekcie vo frázovaní, až po zásahy do inštrumentácie (v prípade 9. symfónie je to okolo 2000 opráv!).

Pozorné, tvorivé štúdium a realizácia del Marových partitúr, inšpirované aj poznaním zvukových možností dobových nástrojov, môže priniesť Beethovena znejúceho celkom novo, vzrušujúcu, revolučne. Takéhoto Beethovena som mal možnosť počuť vo februári vo Veľkej sále Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni. Boli to historické chvíle.

Dirigent
Pred prvým koncertom cyklu kompletného uvedenia Beethovenových symfónií a klavírnych koncertov panovalo v sále neobyčajné napätie. Príčinou nebol Beethoven (veď jeho symfónie znejú vo Viedni pravidelne a často), ani Berlínski filharmonický orchester (orchestre najvyšších svetových kvalít koncertujú vo Viedni prakticky každodenne), ani sólistka (Martha Argerich), ale dirigent: Claudio Abbado totiž vo Viedni účinkoval po prvýkrát po 3 rokoch. Viedeň vďačí Abbadovi za mnohé: nielen za roky spolupráce s Viedenskými filharmonikmi, ktorých produktom boli špičkové koncerty a nahrávky, za inšpirujúce a nezabudnuteľné inscenácie vo Viedenskej štátnej opere, ale aj za otvorenosť a zbavenie sa pút neodôvodneného konzervativizmu (festival Wien Modern, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie a najnavštevovanejšie festivaly súčasnej hudby na svete, je Abbadovým dielom). Ako to býva žiaľ v dejinách pravidlom (a Viedeň je na takéto dejiny veľmi bohatá), veľkí duchovia nemávajú na ružiach ustlané: Abbadov odchod s postu Hudobného riaditeľa Viedenskej štátnej opery, i rozviazanie jeho spolupráce s Viedenskými filharmonikmi sprevádzali disonancie. Ale viedenské publikum si ho zachovalo v srdciach a dodnes ho priam bezvýhradne miluje. Abbado je neobyčajne charizmatická osobnosť. Vyžaruje z neho pokoj i vášeň v tej istej chvíli. Jeho gestá sú prekrásnou a súčasne veľmi účelnou, hudbu predznamenávajúcou choreografiou. Jeho prítomnosť na čele orchestra pôsobí jednoznačne, ale nie maestrovsky. Primus inter pares... Pred skúškou 9. symfónie sa orchestru a dirigentovi poďakoval za nezabudnuteľné zážitky generálny tajomník Spoločnosti priateľov hudby Dr. Thomas Angyan. S jeho slovami, že tieto koncerty posunuli kritériá beethovenovskej interpretácie na dlhé roky do takmer nedostižných dimenzii, možno iba súhlasiť. Po ňom prehovoril predseda orchestrálnej rady, ktorý sa pohnutými vyslovil Abbadovi vďaku za privilégium môcť pracovať pod jeho vedením a môcť s ním pri tomto projekt splynúť do absolútnej umeleckej harmónie a dovtedy netušenej dokonalosti. Mal som pocit, že i teraz som svedkom historického okamihu...
Abbado patril vždy medzi najprogresívnejších dirigentov: propagovaním súčasnej hudby rovnako, ako tvorivým a muzikologickým bádaním podloženým prístupom k štandardnému repertoáru. V tejto súvislosti treba spomenúť najmä jeho verdiovské inscenácie v milánskej Scale, Schubertove symfónie s Chamber Orchestra of Europe, Mahlerove symfónie s Viedenskými filharmonikmi, ako ja inscenácie Musorgského Chovanščiny a Borisa Godunova vo Viedni, Salzburgu a Berlíne. Rovnováha spontánnosti a intelektuálnej kontroly charakterizovala i jeho interpretácie s Berlínskymi filharmonikmi. To, že na pultoch bol notový materiál z edície J. del Mara bolo prirodzené rovnako, ako veľkosť orchestra prispôsobená logickým vnútorným zákonitostiam Beethovenovej hudby (poväčšinou sláčiky v obsadení 10-8-6-4-2) a detailná znalosť frázovania, tempových a dynamických pomerov. Pri tom všetkom to bola pod jeho vedením nádherná, slobodne dýchajúca hudba, ktorá však nepostrádala ani ostré kontrasty a jasnosť a čitateľnosť sadzby. Detailnejšie o „jeho“ Beethovenovi pri recenzii nahrávok.

Orchester
Berlínsky filharmonický orchester je neraz označovaný za najlepší orchester na svete. Aj keď sú takéto výroky v oblasti umenia vždy prinajmenšom diskutabilné, v prípade tohto orchestra je vari ťažké nájsť racionálny protivýrok. Uvažujúc nad kvalitou tohto telesa, ktorá je absolútne neporovnateľná s najlepšími výkonmi najlepšieho orchestrálneho telesa na Slovensku, som si kládol otázku o zmysle a význame kontinuity a tradície. Berlínsky filharmonický orchester vznikol totiž pred 119 rokmi, roku 1882 a počet jeho šéfdirigentov od tých čias sa dá vypočítať na prstoch jedinej ruky: Hans von Bülow, Arthur Nikisch, Wilhelm Furtwängler, Herbert von Karajan, Claudio Abbado. Takmer 120 rokov a iba 5 šéfdirigentov! Je logické, že každý z týchto veľkých maestrov zanechal na štýle hry orchestra hlbokú a nezmazateľnú stopu. Ani na okamih nepochybujem, že každý z doterajších šéfdirigentov mal úcte dedičstvo svojich predchodcov, ktoré kultivoval, rozvíjal a súčasne samozrejme obohacoval o vlastný prínos. A tak, počúvajúc dnes koncerty tohto telesa, je v jeho hre stále prítomný duch Bülowa, a jeho prostredníctvom i Brahmsa, Brucknera i Wagnera... Energia, ktorá vyžarovala z orchestra v každom okamihu počas všetkých koncertov s Beethovenovými dielami i na oboch skúškach, ktoré som mal možnosť navštíviť, bola strhujúca. Plné nasadenie od začiatku až do konca, bez výnimky u každého hráča. Sledovať violončelovú a kontrabasovú skupinu bol už len vizuálne fascinujúci zážitok. Nevdojak som si spomenul na slová Charlesa Burneyho z jeho Hudobného cestopisu 18. storočia, v ktorom popísal slávny mannheimský orchester ako „armádu generálov“... To isté sa týka i hráčov na drevených dychových nástrojoch (drevená flauta!) a ostatných nástrojových skupín.
Hĺbku znalosti každého detailu Beethovenových symfónií nezmenšuje ani fakt, že viedenským koncertom predchádzal ten istý projekt v Ríme a CD nahrávka v Berlíne. K takejto úrovni aspoň sa blížiacej interpretácii diel štandardného repertoáru túžim...

Klaviristi
Popri symfóniách zaznela na viedenských koncertoch Berlínskeho filharmonického orchestra i predohra Egmont a všetky klavírne koncerty. Bola to veľkolepá prehliadka klaviristov, od najmladšej, do veľkého hudobného sveta práve vstupujúcej generácie, až po najslávnejších interpretov posledných desaťročí.
Veľkou neznámou bol pre mňa sotva 22-ročný Talian Gianluca Cascioli, ktorý sa predstavil s 1. klavírnym koncertom C dur. Dokonalá technika, pokojné, sebavedomé vystupovanie, schopnosť sledovať dianie v orchestri paralelne s vlastnou hrou svedčia o jeho nevšednom talente a predznamenávajú mu veľkú budúcnosť. Zo začiatku som bol jeho hrou bezvýhradne nadšený, fascinovala ma prehľadnosť jeho hry a jeho časté, nikdy nie náhodné pohľady smerom do orchestra. Už v priebehu prvej časti však čoraz častejšie začal používať nie celkom logicky sa mi javiace agogické zmeny, v rozpore orchestrálnym doprovodom, čo viedlo opakovane k menším kolíziám v súhre. Docielil tým to, že moja pozornosť sa postupne odkláňala od hudby a čoraz viac sa upriamovala na jeho hru. Moje úvahy o primeranosti jeho interpretácie vyvrcholili počas kadencie prvej časti. Nepamätám sa, že by som bol počul niekedy kadenciu tak neprimeranej dĺžky – trvala okolo 7 minút! Od tej chvíle som sa už pre Cascioliho hru napriek technickej brilantnosti nevedel nadchnúť. Chýbala jej najmä empatia. Cascioli má však o budúcnosť postarané, v jeho kalendári figurujú najvýznamnejšie koncertné sály, orchestre i dirigenti. Čas ukáže, kam ho jeho cesta dovedie.
2. klavírny koncert B dur predniesla Martha Argerich a to už bol celkom iný svet. Jej interpretácia mala jasný plán i precíznu realizáciu a i súhra s orchestrom tu bola na dokonalej úrovni. Ak ma niečo na hra Argerich prekvapilo, bolo to nadštandardné (ale nie rámec dobrého vkusu presahujúce) využívanie pedálu.
Jevgenij Kissin bol ešte nedávno zázračným dieťaťom a dnes je agentúrami dôsledne „vyrábanou“ hviezdou. Pred koncertom som bol trošku skeptický, obával som sa, že jeho mediálny image sa v jeho hre prejaví ako viac-menej prázdna virtuozita. Veľmi som sa však mýlil. Kissin mi s Beethovenovým 3. klavírnym c mol koncertom pripravil nezabudnuteľný zážitok. Prejav svojej osobnosti zanechal v tej najpatričnejšej miere v pozadí. Dominovala hudba. Keď som privrel oči, nechcelo sa mi takmer veriť, že počúvam hru sotva 30-ročného interpreta. Zdá sa mi neprimerané pustiť sa do analýzy detailov. Kissinov Beethoven, pravda v harmonickej spolupráci s dirigentom a orchestrom bol úchvatný. Po doznení Klavírneho koncertu Kissin pridal ešte rondo Die Wut über den verlorenen Groschen op. 129, s priam dych vyrážajúcou virtuozitou. Ale opäť to nebola bezduchá tour de force, technika ostala pokorne v službách hudby.
4. klavírny koncert G dur zaznel v interpretácii Marie João Pires. Pod jej prstami presvedčivo znovuožívali orfeovské motívy tohto diela: Orfeova nežná harfa v úvode koncertu..... Tempo druhej časti bolo plynulé a prirodzené......
Keď na pódium vyšli spolu Claudio Abbado a Maurizio Pollini, bolo jasné, že publikum bude svedkom hviezdnych okamihov. Týchto dvoch veľkých mužov spája blízke priateľstvo od ranej mladosti, nespočetné spoločné koncerty a nahrávky a neobyčajná duchovná spriaznenosť. Od prvých akordov 5. klavírneho koncertu Es dur som mal dojem, že počúvam jediného interpreta, napriek tomu, že na pódiu bol sólista, orchester i dirigent. Súlad duší bol dokonalý...

--------------------------------------------------------------

Samstag, 17.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:55

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Martha Argerich, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 1 C - Dur, op. 21
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 2 B - Dur, op. 19
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 3 Es - Dur, op. 55 ("Eroica")

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 1


Sonntag, 18.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:40

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Maria João Pires, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Ouvertüre zu Goethes Trauerspiel "Egmont", op. 84
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 4 G - Dur, op. 58
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 7 A - Dur, op. 92

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 2


Montag, 19.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:45

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Jewgenij Kissin, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 4 B - Dur, op. 60
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 3 c - Moll, op. 37
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 8 F - Dur, op. 93

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 3


Mittwoch, 21.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:50

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Gianluca Cascioli, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 2 D - Dur, op. 36
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 1 C - Dur, op. 15
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 5 c - Moll, op. 67

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 4


Freitag, 23.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 21:30

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Claudio Abbado, Dirigent
Maurizio Pollini, Klavier

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Konzert für Klavier und Orchester Nr. 5 Es - Dur, op. 73
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 6 F - Dur, op. 68 ("Sinfonia pastorale")

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 5


Samstag, 24.02.2001, Großer Saal
Beginn: 19:30
Ende ca.: 20:50

Interpreten:
Berliner Philharmonisches Orchester
Arnold Schoenberg Chor
Claudio Abbado, Dirigent
Angela Denoke, Sopran
Larissa Diadkova, Alt
Rainer Trost, Tenor
Albert Dohmen, Bass

Programm:
Ludwig van Beethoven
- Symphonie Nr. 9 d - Moll, op. 125

Zyklus:
Beethoven-Zyklus / 6


Festival:
Winterträume 2001

Veranstalter:
Gesellschaft der Musikfreunde in Wien


www.musikverein.at