Lorenzo da Ponte - Wolfgang Mozart
Don Giovanni / Don Juan pred Mozartom a da Pontem.
V Španielsku a Portugalsku boli už v stredoveku rozšírené a obľúbené početné donjuanovské legendy a piesne. Podľa jednej z legiend bol Don Juan gavalierom, ktorý chodil do kostola menej kvôli bohoslužbe, ako kvôli pozorovaniu krásnych dám. Prvá známa dramatizácia témy je z pera Tirsa de Molinu: El burlador de Sevilla y Convidado de Piedra z roku 1630. Roku 1665 napísal Molière svoju komédiu Don Juan ou Le festin de pierre, tému však spracovali aj dnes už menej známi autori, ako Francesco Grandi, Vincenzo Fabrici a ď. Dielo skladateľa Giuseppe Gazzanigu a básnika Giovanniho Bertatiho Don Giovanni o sia il Convitato di Pietra bolo po prvýkrát inscenované 5. februára 1787 v benátskom Teatro Giustiniani di S. Moisè. O tri dni neskôr, 8. februára, odcestoval Mozart z Prahy po úspešných predstaveniach Figarovej svadby a od impresária Guardasoniho mal už Bertatiho libreto (ktoré slúžilo da Pontemu ako východisko) i objednávku na jeho zhudobnenie pre Prahu...
Ohlasy na pražskú premiéru (29. októbra 1787)
"Pohľad na galériu bol priam hrozivý, bola tam hlava na hlave, a poslednému radu divákov, ktorý sa pridržiaval na železných tyčiach upevnených medzi jednotlivými stĺpmi, hrozil pád do nižších radov. Cez šum vzrušenej masy bolo sotva počuť hlasy pobehujúcich uvádzačov..." (Ph.A. Meissner, 1748-1816, nemecký klarinetista, skladateľ a pedagóg)
"V pondelok 29. dávala talianska operná spoločnosť po prvýkrát túžobne očakávanú operu majstra Mozarta Don Giovanni alebo Kamenná hostina. Znalci a hudobníci hovoria, že nič podobné v Prahe ešte nebolo predvedené. Pán Mozard [sic!] dirigoval sám, a keď vstúpil do orchestra, uvítali ho trojnásobným potleskom [es wurde ihm ein dreymaliger Jubel gegeben], čo sa stalo i pri jeho odchode. Opera je mimochodom veľmi ťažká a napriek tomu každý obdivuje dobré predstavenie po takej krátkej príprave. Všetci, divadlo i orchester, spojili svoje najlepšie sily na to, aby Mozarda odmenili dobrým predvedením. Veľmi veľké náklady sú potrebné aj kvôli mnohým zborom a dekoráciám, ktoré pán Guardasoni (režisér opery) výborne zabezpečil. Mimoriadne množstvo poslucháčov je zárukou všeobecného úspechu." (Prager Oberpostamtzeitung, 3. novembra 1787)
"Nech žije da Ponte, nech žije Mozart: Všetci divadelní podnikatelia, všetci virtuózi im musia žehnať. Pokiaľ žijú, nebude už ani chýru po divadelných úbohostiach! (Domenico Guardasoni, cca.1731-1806, impresário, objednávateľ opery Don Giovanni a La clemenza di Tito)
Dramma giocoso - veselá dráma?
Termín dramma giocoso sa v Taliansku všeobecne používal približne od polovice 18. storočia na označenie špecifického typu operného libreta, ktoré kombinovalo klasické buffo postavy (sedliaci, sluhovia) s postavami z opery serie a z času na čas i postavami pohybujúcimi sa na pomedzí oboch žánrov, tzv. "medzi-charaktermi" (in mezzo carattere). Jedným z najproduktívnejších autorov tohoto žánru bol Giovanni Bertati: napísal 66 libriet označených ako dramma giocoso, 9 z nich zhudobnil Giuseppe Gazzaniga. Svoje spoločné dielo Don Giovanni o sia il Convitato di Pietra označili ako rappresentazione giocosa (veselé predstavenie).
Označenie dramma giocoso podnietilo v prípade Mozartovho Dona Giovanniho mnohé výkladové spory: je to tragédia s komickými, alebo komédia s tragickými prvkami? Je to veselohra s vážnymi črtami? Je to opera buffa s tragickým koncom? Je to dielo na rozhraní žánru opera buffa (veselá opera) a opera seria (vážna opera)? Jasno do problematiky nevniesol ani Mozart, ktorý vo vlastnom súpise diel zaznamenáva Dona Giovanniho ako operu buffu. Program pražskej premiéry však v podtitule uvádza opäť dramma giocoso. V 19. storočí tomuto problému nevenovali pozornosť a dielo označovali niekedy dokonca ako Singspiel či operetu.
Nejasnosť a významová ambivalentnosť sa však v skutočnosti netýka natoľko pojmu, ako Mozartovho a da Ponteho diela samotného. Sú v ňom prítomné buffo charaktery (Masetto, Zerlina, vidiečania, sluhovia), ako i typické efekty opery buffy (výmena oblečenia, oklamanie sedliakov, bitkárske scény, serenáda). Na druhej strane sú recitatívy a árie Donny Anny písané vo veľkom tragickom štýle a svojim charakterom patria jednoznačne do žánru opera seria, ktorej typickou postavou je i Komtúr a Don Ottavio. Leporello je typom in mezzo carattere: sociálny status ho síce zaraďuje medzi buffo postavy, no skutočnosť, že má výčitky svedomia, ba že sa na niektorých miestach stáva svedomím Dona Giovanniho, ho dvíha nad konvenčné buffo charaktery.
Jazýčkom na váhe medzi operou seria a buffa je záverečná ensemblová scéna - sexteto so svojou moralizujúcou pointou (Questo è il fin di chi fa mal! E de’ perfidi la morte alla vita è sempre ugual...). Po veľkolepej, emotívne vypätej scéne s kamennou hostinou, ktorou sa končí "pozemský" život hlavného protagonistu i dej opery, sexteto posúva emocionálne vyznenie diela prekvapivo do neutrálnej roviny. Nad problémom jeho dramaturgickej vhodnosti uvažoval aj Mozart, keď sa počas príprav viedenskej premiéry rozhodoval či ho škrtne alebo ponechá. Je však isté, že minimálne na prvom viedenskom predstavení kompletná záverečná scéna zaznela.
Mozartova opera Don Giovanni sa vyznačuje vnútornou vyváženosťou, tragické a komické v nej splýva do priam shakespearovskej jednoty. Patrí nesporne medzi vrcholné výtvory európskeho dramatického umenia.
Hudba.
Na malej ploche nie je možné poukázať na všetky jedinečné, geniálne riešenia a nečakané zvraty diela, ktoré je plné jemných detailov a súvislostí. Poukážeme len na niektoré z nich. V opere Don Giovanni Mozart vari v najdokonalejšej miere preukázal svoje majstrovstvo striedania situačnej atmosféry. Niekedy mu na to stačia dva takty, a ocitáme sa v úplne inom svete. Richard Strauss o dvoch takýchto adagiových taktoch vo Finále 1. dejstva (po tom, ako Leporello pozval maskovanú Donnu Annu, Donnu Elviru a Dona Ottavia) povedal, že by za ne vymenil tri svoje opery!
Geniálnym, vtipným a originálnym riešením (tiež vo finále 1. dejstva) je tanečná scéna so súčasne znejúcim menuetom v trojštvrťovom, kontratancom v dvojštvrťovom a nemeckým tancom v trojosminovom takte. Tance hrajú tri skupiny hudobníkov na javisku a Mozart nezabudol ani na zámerne vykomponované "ladenie" a krátke "rozohratie".
Nenapodobiteľné sú bez výnimky všetky Mozartove ansámblové scény, v ktorých si každá postava zachováva svoj charakter a príznačnú deklamáciu. Veľkými prekomponovanými scénami bez zaužívaného členenia na recitatívy a árie (napr. finále oboch dejstiev) hľadí nielen do vlastnej budúcnosti (Čarovná flauta), ale i do budúcnosti oveľa vzdialenejšej: práve v týchto scénach môžeme objaviť zárodky niektorých prvkov Wagnerovho operného štýlu.
Vo finále druhého dejstva (13. scéna) hrá Donovi Giovannimu k večeri hudba. Znejú tri úryvky zo známych opier: Una cosa rara od Martína y Solera, Fra i due litiganti od Giuseppe Sartiho a z Figarovej svadby. Výber citátov z Martínových a Sartiho diel mal azda aj "politický" podtón. Vicente Martín y Soler (1754-1806) žil od roku 1785 vo Viedni a tešil sa neporovnateľne väčšej priazni cisára Jozefa II. ako Mozart a jeho spolupráca s da Pontem bola tiež podstatne intenzívnejšia. Giuseppe Sarti (1729-1802) nebol naklonený Mozartovmu kompozičnému štýlu, poukazoval na "barbarizmy" v jeho hudbe. Dejiny to však zariadili tak, že v nasledujúcich 200 rokoch Sarti a Martín y Soler vďačili za stálu hranosť práve vďaka fragmentom, ktoré z ich tvorby do svojej opery vložil Mozart.
[Bol to každopádne geniálny trik prepojenia reálneho a iluzórneho sveta, rozpustením hranice medzi javiskom a hľadiskom, prostredníctvom citátov populárnych diel z reálneho sveta, v ktorom sa vtedy pohybovali návštevníci operných predstavení. - pozn. 22.01.2010.]
Postavy a ich charaktery.
Sören Kierkegaard označil Dona Giovanniho za centrálnu postavu deja nielen kvôli tomu, že sa ostatné postavy zhromažďujú okolo neho, ale najmä vďaka tomu, že on je určujúcim faktorom ich života a osudu. Don Giovanni je nenásytný vo svojej vášni, získava si však sympatie úprimným a bezpodmienečným odmietaním byť kýmkoľvek iným, než sebou samým. Netrpí predsudkami, najvyššou cnosťou je pre neho sloboda (Viva la libertà vo finále 1. dejstva). Protipólom tejto dynamickej postavy je Don Ottavio, statický hrdina, ktorý v opere akoby nemal inú úlohu, než spievať nádhernú hudbu. Postavou z mäsa a krvi je Donna Elvira so svojou pravdivou vernosťou, láskou a ochotou odpustiť. Donna Anna je vznešená, ušľachtilá aj v smútku, je nositeľkou urodzenej morálky. Leporello je "medzi-charakterom" aj preto, že na jednej strane vyčíta svojmu pánovi jeho spôsob života, na druhej strane by však niekedy bol rád v jeho koži (čo sa mu nakoniec takmer nevyplatí) a svoje moralizovanie pre peniaze rád zanechá. Masetto a Zerlina sú typickými buffo postavičkami, do osudu ktorých výrazne zasiahne Don Giovanni. Komtúr v 1. dejstve hrá úlohu záchrancu cti, v závere 2. dejstva je nadprirodzeným zjavením deus ex machina, nezmieriteľným morálnym princípom (vďaka ktorému je Don Giovanni jedinou Mozartovou operou, ktorej dej sa nekončí zmierením).
Giacomo Girolamo Casanova de Seingalt (1725 - 1798)
Casanova a Don Giovanni.
Na pražskej premiére opery Don Giovanni sa s veľkou pravdepodobnosťou zúčastnil i slávny dobroduh Giovanni Giacomo Casanova. Môžeme tak usudzovať z viacerých skutočností. Už vyše 60-ročný Casanova v tomto období pôsobil ako knihovník grófa Waldsteina na zámku v Duchcove (Dux) pri Tepliciach, a odtiaľ pravidelne cestoval do Prahy dohliadať na vydanie svojho utopického románu o ideálnej láske Icosaméron. List grófovi Lambergovi v Brne z 25. októbra 1787 jednoznačne dokladá, že v čase príprav premiéry bol v Prahe. Domnienku posilňuje aj nález pozoruhodného dokumentu v Casanovovej pozostalosti, na ktorom je zaznamenaná verzia textu 9. scény druhého dejstva, v ktorej Leporello zhodí zo seba odev svojho pána a Zerlina, Masetto, Don Ottavio a Donna Elvira sa radia, ako ho potrestajú (Casanova načrtáva celý rad komických trestov pre úbohého Leporella). Plánoval Casanova dať túto buffo scénu Mozartovi k dispozícii ako variantu k da Ponteho textu, ktorý sa mu javil ako málo úderný a vtipný? - Mozart a Casanova sa neporne osobne poznali. V Prahe sa pohybovali v rovnakých kruhoch, mali spoločných priateľov, medzi ktorých patril napríklad gróf Johann Pachta a jeho manželka Josefine (pre tanečný orchester Pachtovcov skomponoval Mozart 6 nemeckých tancov, Casanova grófke venoval k meninám taliansku báseň končiacu slovami "celý svet ma opustil, len láska nie").
Mohol sa Casanova v Donovi Giovannim vidieť ako v zrkadle? Možno, ale azda iba do určitej miery, nakoľko v skutočnosti to boli charakterovo výrazne odlišné typy. Kým Dona Giovanniho poháňala priam démonická vášeň ("Nechať ženy! Veď vieš, že ich potrebujem viac ako chlieb, ktorý jem, viac ako vzduch, ktorý dýcham!") a túžba podrobiť si každú ženu, keď už pre nič iné, tak aspoň kvôli doplneniu zoznamu (ako sa dozvedáme z Leporellovej árie č. 4), zatiaľ Casanova túžil dať svojim láskam pocit istoty a šťastia. Don Giovanni, ako výstižne poznamenáva Robert Donnington (Opera & its Symbols, Yale 1990) vynakladá viac energie na oslobodenie sa od už vydobytej "obete", ako na získanie novej, čo charakteru Casanovu nesporne nezodpovedalo.
Po pražských predstaveniach...
Vzhľadom na grandiózny úspech opery v Prahe cisár Jozef II. nariadil jej naštudovanie vo Viedni. Pre tento účel Mozart niektoré čísla upravil, niektoré vynechal, resp. dokomponoval nové. Premiéra sa uskutočnila 7. mája 1789. Vo Viedni kolovala fáma, že Mozartova hudba je "komplikovaná a málo spevná" a po 15 predstaveniach Dona Giovanniho stiahli z programu. Cisár sa nezúčastnil ani na jednom predstavení, nakoľko bol zaneprázdnený tureckými bojmi... Mozart svojho Dona Giovanniho už viackrát nepočul, hoci dielo rýchlo prenikalo do reperoárov nemeckých divadiel. V nemeckom preklade ho na konci 80.-tych rokov 18. storočia uviedla aj prešporská (bratislavská) operná spoločnosť J. N. Erdődyho.
© Adrian Rajter
_____________________________________________
HOMMAGE À LUCIA POPP, Bratislava, 1997
DON GIOVANNI
ossia
Il dissoluto punito
Don Giovanni alebo potrestaný zhýralec
Dramma giocoso in due atti / v dvoch dejstvách KV 527
Libretto: Lorenzo da Ponte
Musica: Wolfgang Amadé Mozart
Pražská verzia
Koncertné predvedenie opery
Spevácky zbor mesta Bratislavy
(zbormajster Ladislav Holásek)
Komorný orchester mesta Bratislavy
CAPPELLA ISTROPOLITANA
koncertný majster: Róbert Mareček
Dirigent RALF WEIKERT
Uverejnené v bulletine ku koncertu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára