Symfónia č. 13 F dur KV 112
Allegro – Andante – Menuetto – Molto allegro (Rondeau)
C. Ditters von Dittersdorf (1739-1799)
Koncertantná symfónia pre violu, kontrabas a orchester A dur
Allegro – Andantino – Menuetto – Allegro ma non troppo
J. B. Vanhal (1739-1813)
Koncert pre husle, čembalo a orchester C dur
Allegro – Andante - Allegro
J. Haydn (1732-1809)
Symfónia G dur Le soir, Hob. I:8
Allegro molto – Andante – Menuet – Presto „La Tempestà“
Skladatelia, ktorých diela zaznejú na dnešnom koncerte, boli počas života prepojení mnohými profesionálnymi i osobnými kontaktmi: Mozart pravidelne hrával Vanhalov Husľový koncert B dur, Haydn dirigoval Vanhalove symfónie a opery, a Vanhal bol Dittersovým žiakom. Ditters a Haydn boli navyše dobrými priateľmi a dobre známy je aj vzťah hlbokej vzájomnej úcty a inšpirácie medzi Haydnom a Mozartom.
Joseph Haydn bol v hudbe prakticky samoukom. V chlapčenskom veku bol speváčikom chrámu sv. Štefana vo Viedni, kde nesporne získal cenné skúsenosti. Iste nie nezaujímavá je informácia, že Haydn sa 28. júla 1741 zúčastnil ako speváčik na smútočnej omši za vo Viedni zosnulého Antonia Vivaldiho. Vzhľadom na jeho ľúbozvučný nezmutovaný hlas sa takmer stal obeťou v 18. storočí ešte relatívne bežného chirurgického zásahu, vďaka ktorému si chlapci zachovali sopránový register – razantná intervencia jeho otca ("chcem mať zo svojho syna radšej poriadneho chlapa, ako slávneho speváka") však zabránila kariére nádejného kastráta. Haydna napokon zo zboru v novembri 1749 aj tak vylúčili, lebo jednému zo svojich spoluspevákov odstrihol vrkoč. Najväčšou skutočnou kompozičnou školou Josepha Haydna bol Gradus ad Parnassum Johanna Josepha Fuxa (1660 - 1741). Tento epochálny teoreticko-didaktický traktát, vydaný vo Viedni roku 1725 obsahoval popri detailnom návode a príkladoch na osvojenie si harmonických pravidiel a prísneho kontrapunktického štýlu aj state o voľnej kompozícii, naznačujúc tak ideu, že cesta k najväčšej slobode vedie cez najväčšiu disciplínu, t.j. dôkladnú znalosť pravidiel a ich používania. Vďaka dôkladnému štúdiu Fuxovej školy, ako aj ďalších dobových spisov, vrátane známej „klavírnej školy“ C. Ph. E. Bacha (a nesporne aj vďaka veľkému talentu) Haydn skutočne vystúpil na Parnas: jeho prínos ku kryštalizácii klasického štýlu a v rámci neho najmä vklad do vývoja sláčikového kvarteta a symfónie patria k najvýznamnejším v hudobných dejinách.
Do roku 1757 bol Haydnov život neľahký. Popri nedostatku finančne efektívnej práce bol však osud k nemu veľkorysý – v dome na Michaelerplatz vo Viedni, ktorého studené a tmavé podkrovie obýval, žil aj slávny básnik a libretista Pietro Metastasio a hudobný skladateľ Nicola Porpora. Haydn si zo stretnutí s Metastasiom odniesol nesporne nie iba znalosť talianskeho jazyka a zo susedstva s Porporom profitoval vari ešte viac: stal sa jeho sluhom a asistentom.
Prvým schodíkom na pokojne sa rozvíjajúcej a až o vyše 3 desaťročia kulminujúcej kariére Josepha Haydna bolo miesto kapelníka (1757 - 1761) grófa Maximiliána Franza Morzina, pre ktorého orchester skomponoval svoje prvé symfónie. Prelom rokov 1760 a 1761 bol v Haydnovom živote bohatý na významné udalosti: v novembri 1760 sa oženil, v prvých mesiacoch roku 1761 bol spolu s ostatnými hudobníkmi morzinovskej kapely z dôvodov akútneho nedostatku financií prepustený a na základe zmluvy s datovaním 1. 5. 1761 nastúpil do najvýznamnejšej a najdlhšej "služby" svojho života v kniežacej rodine Esterházyovcov v Eisenstadte.
Spolu s Haydnom vstúpili do esterházyovských služieb aj ďalší hudobníci, ktorí sa novému bohatému a v hudbe vzdelanému chlebodarcovi chceli prezentovať v najlepšom svetle: pravdepodobne pre tieto účely skomponoval Haydn symfónie Le matin, Le midi a Le soir (Ráno, Poludnie, Večer) s početnými malými sólami pre vynikajúcich hudobníkov novo zostaveného orchestra (v menuete symfónie Le soir majú možnosť zaskvieť sa najmä hráči na drevených dychových nástrojoch). Za zmienku stojí obsadenie orchestra, ktoré mal Haydn na začiatku svojho pôsobenia v Eisenstadte: 1 flauta, 2 hoboje, 2 fagoty, 2 lesné rohy, 5 huslí (huslisti, vrátane Haydna, boli súčasne aj violistami) 1 violončelo, 1 kontrabas. Od prvého okamihu zaviedol Haydn s orchestrom prísny skúškový režim s minimálne tromi až štyrmi skúškami a trval na tom, aby boli "dynamické označenia presne dodržiavané, aby bol veľký rozdiel medzi piano a pianissimo, forte a fortissimo, crescendo a forzando".
Esterházyovskí hudobníci disponovali inventárom vynikajúcich sláčikových nástrojov, v ktorom popri jedných husliach z dielne Stradivariho, viole Amatiho a violončelách Grancina a Amatiho dominovalo niekoľko huslí vtedy najvážnejšieho majstra Jacoba Stainera z Tirolska. Inventár bol žiaľ kompletne zničený mohutným požiarom roku 1945, ktorý bolo údajne vidieť až do Bratislavy.
Žáner sinfonia concertante (koncertantná symfónia) nie je precízne vymedzený pomerom a spôsobom konfrontácie "koncertujúcich" nástrojov a orchestrálneho tutti. Vari najpresnejšia je definícia popisujúca koncertantnú symfóniu ako symfóniu s významnými (minimálne dvomi) sólovými partmi - v neskorom 18. storočí sa neraz vyskytli i skladby so 7 – 9 sólovými partmi! Tento princíp sa však mohol vzťahovať i na kompozície patriace podľa názvu do iného žánru. Týka sa to napríklad aj Haydnovej symfónie Le soir, v ktorej podtitule je však uvedené "a più stromenti concertandi". Najviac koncertantných symfónií v 18. storočí vzniklo tam, kde boli k dispozícii orchestre s vynikajúcimi hudobníkmi, ako napr., v Paríži a v Mannheime.
Carl Ditters von Dittersdorf podobne ako Haydn vyrástol na Fuxovom traktáte Gradus ad Parnassum. Oboch skladateľov spájalo blízke priateľstvo, nesporne aj vďaka podobnému zmyslu pre humor a afinite k symfonickej hudbe. V počte symfónií (120) Ditters dokonca Haydna prekonal. Napísal i vyše 40 sólových koncertov pre rôzne nástroje, s prevahou brilantných husľových koncertov, ktoré komponoval pre vlastné potreby. V jeho inštrumentálnej hudbe nájdeme príznačné haydnovské rysy: humor prejavujúci sa v prekvapujúcich prízvukoch a harmonických postupoch, nečakanej asymetrii, ako aj využívanie ľudových melódií.
Dittersova Koncertantná symfónia pre violu a kontrabas (originálny titul: Sinfonia in D a Contra-Basso e Viola concertati, 2 Violini, 2 Oboe, 2 Corni, Viola e Basso) je unikátnym dielom pre toto obsadenie. Kontrabasový part je o niečo exponovanejší ako violový, celkove je však sólová prezentácia oboch nástrojov veľmi decentná.
Johann Baptist Vanhal (Jan Křtitel Vaňhal, Wanhal) pochádzal z Čiech (nizozemský pôvod, ktorý sugeruje jeho priezvisko nie je preukázaný) a od roku 1761 žil vo Viedni. Študoval u Dittersa a čoskoro si získal ako skladateľ i pedagóg dobré meno. Lukratívnym ponuky na oficiálne kapelnícke funkcie však odmietal (pravdepodobne kvôli duševnej chorobe, o ktorej priebehu a úspešnom liečení sa veľmi taktne zmieňuje vo svojom Hudobnom cestopise Charles Burney, 1773) a stal sa tak jedným z prvých skladateľov v slobodnom povolaní. Zachovalo sa vyše 700 Vanhalových diel vydaných tlačou a stovky rukopisov, prevažne skladieb symfonických, cirkevných, komorných a klávesových. Ich presný počet nie je možné s definitívnou platnosťou určiť, nakoľko autorstvo viacerých diel je sporné. Christian Friedrich Daniel Schubart ho vo svojej štúdii Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst (1784) zaraďuje medzi "najlepších spomedzi najnovších skladateľov", nakoľko vedel zosúladiť "solídnu harmóniu a pôvabnú melódiu s múdrosťou a porozumením". Hoci Vanhal navštívil rodné Čechy po roku 1761 pravdepodobne už iba raz, aj neskôr často využíval vo svojej tvorbe rytmy, melódie a harmónie prezrádzajúce jeho pôvod...
Symfónia F dur KV 112 pre 2 husle, violu, bas, 2 hoboje a 2 lesné rohy Wolfganga Amadea Mozarta je datovaná 2. novembra 1771 v Miláne. V rokoch 1770 – 1773 Mozart strávil veľa času v Taliansku koncertovaním, v Miláne uviedli 2 jeho opere serie, krátkodobo študoval v Bologni kontrapunkt u Padre Martiniho. Obdobie v Taliansku zanechalo výrazné stopy na jeho raných symfonických kompozíciách (vrátane KV 112), prezrádzajúcich vplyv talianskych skladateľov, najmä G. Sammartiniho. Mozartov génius však nepripustil epigónstvo: melodickosť, ľahkosť, pôvab, vkus a cit talianskeho štýlu jedinečným spôsobom kombinoval s prísnymi pravidlami germánskej tradície. Prvá časť symfónie KV 112 prináša vo vedľajšej téme zaujímavý dialóg hobojov a delených viol so sláčikovým concertinom. Druhá časť pripomína stamitzovské "mannheimské" andante a menuet a záverečné rondo anticipujú už príznačný esprit Mozartových zrelých symfonických diel.
Záverom mi nedá nespomenúť z hľadiska dejín hudby fascinujúcu udalosť, ktorej hlavnými aktérmi boli Haydn, Mozart, Ditters a Vanhal. Podľa autentického záznamu v Spomienkach írskeho tenoristu, skladateľa, manažéra a vydavateľa Michaela Kellyho (Reminiscences, London 1826) sa v byte súrodencov – hudobníkov Nancy a Stephena Storace vo Viedni v druhej polovici 80. rokov uskutočnil večierok, na ktorom v sláčikovom kvartete hral Haydn prvé, Ditters druhé husle, Mozart hral na viole a Vanhal na violončele. Kelly poznamenáva, že hrali spolu "prijateľne", ale rozhodne nie "mimoriadne"! Napriek tomuto veľmi striedmemu hodnoteniu sa domnievam, že by nejeden z nás rád podnikol cestu časom, aby sa spomínanom večierku mohol osobne zúčastniť...
Michael Kelly (1762 - 1826)
____________________________________________________
11. januára 2000
Cyklus K Slovenskej filharmónie
Moyzesova sieň SF
Musica aeterna
umelecký vedúci: Peter Zajíček
Anton Popovič - dirigent
Marica Dobiášová - čembalo
Peter Zajíček - husle
Ján Gréner - viola
Ján Krigovský - kontrabas
© Adrian Rajter
text uverejnený v bulletine ku koncertu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára