Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou

foto: Tomáš Vyskočil


ĽUDOVÍT RAJTER
(30. 7. 1906, Pezinok - 6. 7. 2000, Bratislava)

Školy a profesionálne začiatky. Bratislava, Viedeň, Salzburg 1912 - 1933

Ľudovít Rajter sa narodil roku 1906 v Pezinku, vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, do viacjazyčného, multikultúrneho, liberálneho prostredia, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho osobnostný i umelecký rozmer. Jeho materinskými jazykmi boli nemčina a maďarčina.
Rajterovým prvým učiteľom bol otec, Ľudovít Rajter st. (1880-1945), pedagóg, skladateľ – samouk a aktívny hudobník, regenschori Evanjelickej a. v. cirkvi v Bratislave.
V období prvej svetovej vojny nadobudol štúdiom na Mestskej hudobnej škole v Bratislave u Alexandra Albrechta (1885-1958), absolventa budapeštianskej kompozičnej školy, hlbší pohľad na problematiku hudobnej teórie a širšiu orientáciu v súčasnej hudbe. Popritom študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde získal klasické európske humanistické vzdelanie. Dôverne sa oboznámil s hrou na viacerých hudobných nástrojoch, ako klavirista a violončelista dosiahol vysokú úroveň. Už v stredoškolskom veku účinkoval ako sólista a najmä ako komorný hráč na mnohých koncertoch po celom Slovensku. Ako 11-ročný založil a dirigoval žiacky orchester a s veľkým ohlasom s ním uskutočnil viacero dobročinných koncertov, vrátane vystúpenia vo vtedy novej bratislavskej Redute 25. januára 1920 s tromi malými tancami Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela a Wolfganga Amadea Mozarta. V tomto detskom orchestri hral aj Jenő Lehner (1906-1997), violista, neskôr člen legendárneho Kolischovho kvarteta a prvý violista Bostonského symfonického orchestra.
Vďaka fundamentu, ktorý získal u otca a Alexandra Albrechta, a následne štúdiom na novozaloženej Hudobnej škole pre Slovensko u Frica Kafendu (1883-1963), Miloša Ruppeldta (1881-1943) a Rudolfa Rupníka, Rajter roku 1924 úspešne prešiel prijímacími skúškami na Vysokú hudobnú školu vo Viedni, kde až do roku 1929 študoval ako hlavné predmety kompozíciu a dirigovanie pod pedagogickým vedením špičkových hudobníkov: u prešporského rodáka Franza Schmidta (1874-1939) a Josepha Marxa (1882-1964) v odbore kompozície a u Clemensa Kraussa (1893-1954) a Alexandra Wunderera (1877-1955) v odbore dirigovania. Tandem Krauss – Wunderer tvoril podľa Rajterovho osobného svedectva vynikajúcu kombináciu pedagógov: kým Clemens Krauss inšpiroval študentov najmä ako veľký interpret klasicko-romantického i moderného repertoáru, u Alexandra Wunderera – prvého hobojistu Viedenských filharmonikov, významne činného aj dirigentsky – mohli získať detailné praktické podnety pre efektívne pôsobenie dirigenta v procese hudobného naštudovania. Na Rajterových absolventských skúškach z dirigovania bol prítomný aj Richard Strauss (1864-1949), ktorý sa zaujímal o riešenia niektorých dirigentsko-technických problémov v skladbách Don Juan a Till Eulenspiegel. Spoločne s Rajterom absolvoval štúdium na Vysokej hudobnej škole vo Viedni Herbert von Karajan (1908-1989).
Na slávnostnom vysokoškolskom koncerte 17. decembra 1928 sa uskutočnila pod vedením autora premiéra Sinfonietty, orchestrálnej časti absolventskej práce Ľudovíta Rajtera z kompozície, ktorej súčasťou bolo aj Sláčikové kvarteto č. 1 a kolekcia piesní na nemecké texty.
Na viedenskej Vysokej hudobnej škole študoval Rajter ako vedľajší predmet hru na violončele u Rudolfa Hindemitha (1900-1974) a Friedricha Buxbauma (1869-1948), prvého violončelistu Viedenských filharmonikov a člena slávneho Rosého kvarteta. Absolvoval Koncertným kusom pre violončelo a orchester od prešporského rodáka Ernő Dohnányiho, pričom orchester viedol sám od sólového nástroja. Ako študent hral aj na niekoľkých predstaveniach v orchestri Viedenskej štátnej opery. K osobnostiam, s ktorými sa Rajter počas viedenských štúdií pravidelne stretával, patril aj muzikológ Eusebius von Mandyczewski (1857-1929), významný znalec tvorby Franza Schuberta a blízky priateľ Johannesa Brahmsa v poslednom období jeho života.
Rok po ukončení štúdia Rajter naďalej pravidelne dochádzal z Bratislavy do Viedne a navštevoval hodiny hry na tympanoch u legendárneho prvého tympanistu Viedenských filharmonikov Hansa Schnellara (1865-1945).
V rokoch 1929 – 1933 pôsobil Ľudovít Rajter ako pedagóg na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. V týchto rokoch bol v letných mesiacoch každoročne asistentom Clemensa Kraussa na dirigentských kurzoch v Salzburgu, na ktorých vyučoval študentov kurzu dirigovania, korepetoval so spevákmi salzburského festivalu a príležitostne viedol skúšky Viedenských filharmonikov.


Budapešť, 1932 - 1945

Koncom 20. rokov 20. storočia sa Ľudovít Rajter začal intenzívne zaujímať o hudobné dianie v Budapešti, jednej z najvýznamnejších kultúrnych metropol v Európe tých čias, o moderné kompozičné trendy i o možnosť ďalšieho štúdia kompozície u Bélu Bartóka (1881-1945). Bartók, ktorý na budapeštianskej Vysokej hudobnej škole vyučoval iba hru na klavíri, dal Rajterovi po oboznámení sa s jeho viedenskou absolventskou prácou – Sinfoniettou – odporúčanie k Ernő Dohnányimu. Ernő Dohnányi (1877-1960) bol vo funkciách hlavného dirigenta Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľa Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta a Hudobného riaditeľa Maďarského rozhlasu určujúcou osobnosťou budapeštianskeho hudobného života. Rajtera prijal do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta a zároveň mu umožnil prvé dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Kráľovskej opery.
Rajterov debut v Budapešti sa uskutočnil 4. januára 1932, po ňom nasledovali ďalšie pozvania, ktoré v roku 1934 vyústili do jeho vymenovania do funkcie dirigenta a v krátkom čase prvého dirigenta Maďarského rozhlasu. V tejto pozícii sa stal jedným zo spolutvorcov hudobnej dramaturgie rozhlasového vysielania, v priamom prenose dirigoval neraz aj tri koncerty týždenne. V rozhlasovom štúdiu i na koncertnom pódiu sa stretol s najväčšími osobnosťami vtedajšieho maďarského hudobného života; s Bélom Bartókom uviedol Bachov klavírny koncert, s Ernő Dohnányim spolupracoval na kompletnom uvedení klavírnych koncertov W. A. Mozarta (zvukové záznamy boli zničené pri výbuchu v posledných dňoch druhej svetovej vojny). S klaviristom Emilom von Sauerom (1862-1942), jedným z posledných žiakov Ferenca Liszta, uviedol v roku 1939 oba Lisztove klavírne koncerty. Spolupracoval so Zoltánom Kodályom a dirigoval premiéry diel viac ako 70 súčasných maďarských skladateľov.
V programoch Maďarského rozhlasu vytváral priestor aj na uvádzanie diel mladých slovenských skladateľov (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň) a opakovane pozýval na účinkovanie slovenských umelcov (o. i. dirigenta Františka Babuška, huslistu Tibora Gašparka a klaviristu Michala Karina-Knechtsbergera).
"Slovenskí skladatelia sú veľmi talentovaní a ja urobím všetko pre to, aby sa ich prezentácia u nás uskutočnila v znamení najvyššej kvality. Skladby Suchoňa a Moyzesa uvedieme ako hlavné diela programov a dúfam, že sa nám čoskoro podarí položiť na pôde hudby základný kameň najdokonalejšej umeleckej spolupráce medzi obomi národmi." Večerné noviny (Esti Ujság), Budapešť, 19. januára 1941.
Od roku 1936 viedol Rajter Mužský zbor Maďarských železníc Magyarság (MÁV Magyarság Férfikara) a v krátkom čase ho vybudoval do podoby špičkového 140-členného vokálneho telesa, s ktorým získal absolútne víťazstvá na troch celoštátnych súťažiach speváckych zborov.
Úspešne sa rozvíjala i Rajterova medzinárodná dirigentská činnosť (nepochybne aj vďaka rozhlasovému médiu), v 2. polovici 30. rokov minulého storočia dirigoval symfonické a rozhlasové orchestre o. i. v Paríži, Viedni, Berlíne, Mníchove, Helsinkách, Štokholme.
Z Rajterovej skladateľskej tvorby v období pôsobenia v Budapešti sa veľkej obľube tešil najmä balet Majáles (originálny názov: Pozsonyi majális), ktorý v choreografii svetoznámeho Gyulu Harangozó (1908-1974) v rokoch 1938-1944 pravidelne uvádzala Maďarská kráľovská opera.


Bratislava, 1945 - 2000

Po druhej svetovej vojne sa Rajter vrátil do Bratislavy a prevzal vedenie Symfonického orchestra Bratislavského rozhlasu, ktorého šéfdirigentom bol až do roku 1949 (na čele Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave pôsobil opäť aj v rokoch 1968 – 1977). V roku 1948 sa stal spolu s Eugenom Suchoňom, Jánom Strelcom a Františkom Babuškom zakladajúcim členom Prípravného výboru Slovenskej filharmónie a 27. októbra 1949 dirigoval jej historicky prvý koncert. So Slovenskou filharmóniou absolvoval v rokoch 1949 – 1998 bezmála 1000 koncertov a priviedol ju k jej prvým významným zahraničným vystúpeniam.
Vo funkcii prvého dirigenta Slovenskej filharmónie Ľudovít Rajter budoval repertoár, ktorého dôležitou súčasťou boli aj diela súčasných slovenských skladateľov, najmä Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a Dezidera Kardoša. Slovenskú tvorbu pravidelne dirigoval aj na čele zahraničných orchestrov (napríklad Cikkerove Orchestrálne štúdie k činohre Spomienky s Viedenskými symfonikmi, resp. s orchestrom Radio Svizzera Italiana, Moyzesovu 4. symfóniu s Varšavskou filharmóniou, Suchoňove Metamorfózy a Žalm zeme podkarpatskej s Českou filharmóniou). Uvádzal aj tvorbu mladších skladateľov, na Varšavskej jeseni so Slovenskou filharmóniou predstavil Zeljenkov Oswięczym a diela Petra Kolmana a Pavla Šimaia.
Vďaka dobrej povesti orchestrálnych telies v Bratislave už od polovice 50. rokov 20. storočia aj napriek "železnej opone" v Redute pravidelne účinkovali poprední svetoví sólisti. Nie je možné ich tu všetkých vymenovať, v Rajterových spomienkach však často rezonovali tri mená (zhodou okolností s každým z nich uviedol niektorý z Beethovenových koncertov): huslista a koncertný majster Viedenských filharmonikov Wolfgang Schneiderhan (1915-2002) a legendárni maďarskí klaviristi Annie Fischer (1914-1995) a Géza Anda (1921-1976).
Z veľkého počtu Rajterových gramofónových nahrávok pre domáce i zahraničné vydavateľstvá vzbudila ohlas najmä kompletná nahrávka symfónií Johannesa Brahmsa so Slovenskou filharmóniou. Vďaka Rajterovej iniciatíve vznikla v spolupráci so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Bratislave vôbec prvá nahrávka všetkých štyroch symfónii Franza Schmidta. V zozname jeho zvukových záznamov figurujú aj desiatky diel slovenských skladateľov.
Od návratu do Bratislavy Ľudovít Rajter spolupracoval s väčšinou orchestrov vo vtedajšom Československu, najmä so Symfonickým orchestrom hl. mesta Prahy FOK a Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Prahe, s ktorým absolvoval aj úspešné turné v Taliansku. Českú filharmóniu viedol na viacerých abonentných koncertoch v Prahe, na Pražskej jari, na festivale v Trenčianskych Tepliciach a nahral s ňou diela Eugena Suchoňa – Metamorfózy a Jána Cikkera – Spomienky. Výnimočnú kapitolu tvorila intenzívna dlhoročná spolupráca so Štátnym komorným orchestrom Žilina a Štátnou filharmóniou Košice.
Ľudovít Rajter aj po 2. svetovej vojne často dirigoval popredné orchestre v západnej i východnej Európe. Spolupráca s Viedenskými symfonikmi, ktorú nadviazal už v 30. rokoch 20. storočia, pretrvávala vyše štyridsať rokov. Intenzívna spolupráca ho koncom 60. rokov spájala aj s Rozhlasovým symfonickým orchestrom v Bazileji. Počnúc 70. rokmi znovu hosťoval na čele väčšiny orchestrov v Maďarsku, pričom sa rozvinul osobitne priateľský vzťah s hudobníkmi Symfonického orchestra Savaria v Szombathelyi.
Na svojom poslednom koncerte 23. septembra 1999 (Žilina, Štátny komorný orchester) uviedol diela Franza Schuberta, Felixa Mendelssohna a Symfóniu č. 104 Josepha Haydna. Posledný Haydnov symfonický opus dirigoval aj na svojom absolventskom koncerte s orchestrom Vysokej hudobnej školy vo Viedni, 7. júna 1929.


Pedagogická a skladateľská činnosť

Ľudovít Rajter sa počas celého života s veľkým nasadením venoval pedagogickej práci. Už roku 1936 prevzal čestný doktorát New York College of Music za činnosť na dirigentských kurzoch v Salzburgu. Patril k najmladším riadnym profesorom na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta v Budapešti (od r. 1941), pôsobil ako riaditeľ Budínskej hudobnej akadémie, 25 rokov bol pedagógom dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a viedol dirigentské kurzy v Salzburgu (1966) a Orviete (1994). S veľkým zanietením spolupracoval v rokoch 1983 – 1990 so Slovenskou hudobnou mládežou. Aj vo vysokom veku so záujmom sledoval prácu i vývoj mladých dirigentov a skladateľov, pre ktorých mal vždy otvorené dvere.

Intenzívna, 70 rokov trvajúca dirigentská kariéra v istom zmysle zatieňovala Rajterovu skladateľskú tvorbu. Hoci disponoval absolútnym sluchom a presnou zvukovou predstavou (komponoval vždy bez klavíra), bol veľmi kritický a svoje diela uverejňoval až keď nadobudol presvedčenie, že pre ne našiel jasnú, vyváženú a zrozumiteľnú podobu. Pokladal za dôležité, aby jeho hudba komunikovala a bol šťastný, keď mala pozitívny ohlas. Vychádzal najmä z fundamentov klasických kompozičných princípov, ktoré si osvojil štúdiom vo Viedni a Budapešti. V jeho tvorbe dominujú diela pre sólový nástroj (o. i. dve suity pre sólové violončelo), pre rôzne komorné zoskupenia (napríklad dve sláčikové kvartetá, dve dychové kvintetá) a vokálno-inštrumentálna tvorba (piesne, zbory) na slovenské, nemecké, maďarské a latinské texty. Vytvoril aj početné úpravy slovenských, maďarských i bulharských ľudových piesní. Nesplneným skladateľským snom Ľudovíta Rajtera zostala opera, aj keď v úvahách sa zaoberal viacerými možnými námetmi.

Prvé dielo pre orchester napísal počas viedenských štúdií (1926, Tavaszi muzsika – Jarná hudba), nasledovali úspešná absolventská práca Sinfonietta (1928), Divertimento (1932), ocenené na skladateľskej súťaži v Budapešti a Symfonická suita (1933). Najväčším Rajterovým skladateľským úspechom bol balet Majáles (1938), z ktorého zostavil aj koncertnú suitu. V poslednej tvorivej etape jeho života vznikli o. i. diela Suite miniature (1986, pre Orchester Slovenskej hudobnej mládeže), Allegro sinfonico (1986, pre Štátny komorný orchester Žilina), In memoriam (amici A. Trizuljak) pre miešaný zbor a sláčikový orchester (1991), Sinfonietta (1992, pre Slovenskú filharmóniu), Impressioni rapsodiche per archi (1995, pre Mladých bratislavských sólistov), Slávnostná predohra (1999, pre Orchester VŠMU) i viaceré komorné a zborové kompozície, vrátane Iustorum animae (1990, pre Mládežnícky zbor Echo).

Orchestrálne kompozície Ľudovíta Rajtera (Divertimento, Suite Symphonique, Suita z baletu Majáles, Sinfonietta, Impressioni rapsodiche) nahrala v septembri 2009 Janáčkova filharmonie Ostrava pod taktovkou holandského dirigenta Davida Porcelijna, CD vyšlo v marci 2011 v nemeckom vydavateľstve CPO.




Súvisiace texty:

Ľudovít Rajter v Budapešti

Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie

Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929

E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest

Ernő Dohnányi

Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss

Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia

© Adrian Rajter

Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie

V štúdiu Maďarského rozhlasu, Budapešť 1932
Orchester Maďarskej kráľovskej opery, dirigent L. Rajter

Jazyk a hudba, s ktorými prichádza človek do kontaktu v prvých rokoch po narodení, majú určujúci vplyv na formovanie jeho osobnostného a kultúrneho rozmeru, na jeho vnímanie osobnej a kultúrnej identity. Môj otec, Ľudovít Rajter, sa narodil ako prvé dieťa do rodiny učiteľa a cirkevného hudobníka Lajosa Rajtera st. v roku 1906 v dnešnom Pezinku na Slovensku, vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku, v slobodnom kráľovskom meste, ktoré sa po nemecky volalo Bösing a po maďarsky Bazin. Nemčina a maďarčina boli prvými jazykmi, ktorými s otcom jeho rodičia komunikovali, z piesní, ktoré mu mama spievala, to bola Brahmsova Uspávanka, ktorá sa mu ako prvá vryla do pamäte.

V rajterovskej rodine, podobne ako v mnohých iných vzdelaných meštianskych rodinách tých čias, sa namiesto národnej identity pestovala identita kultúrna. Ich reálnym duchovným domovom bolo mnohokultúrne, mnohonárodnostné Rakúsko – Uhorsko. Možnosť hlásiť sa k nadväzovaniu na to najlepšie, čo sa v tomto prostredí v oblasti hudby, umenia, vedy, kultúry ako celku zrodilo, bola pre nich prirodzená a súčasne ju považovali za česť.
Takto veľkoryso ponímaná kultúrna identita vytvárala predpoklady pre porozumenie a akceptáciu odlišných kultúrnych prejavov, ako aj pre vnútornú slobodu i pre istú formu svetoobčianstva (kozmopolitizmu). V tejto súvislosti je otcova príznačná spätosť s domácim prostredím, za ktoré považoval v prvom rade Bratislavu, zaujímavým fenoménom.

Bratislava sa stala domovom môjho otca v roku 1910, keď mal 4 roky. Jeho otec tu získal učiteľské miesto a po čase nastúpil aj do funkcie regenschoriho evanjelickej cirkvi.
Ako študent Evanjelického lýcea bol otec svedkom posledných rokov fungovania rakúsko – uhorského školského systému, ktorého šírku a dôkladnosť a celkovú vzdelanostnú a humanistickú úroveň aj neskôr vždy vyzdvihoval.

Budova niekdajšieho Evanjelického lýcea

Po skončení 1. svetovej vojny a zmene geopolitických i spoločenských pomerov pribudol na Evanjelickom lýceu ako nový povinný predmet slovenský jazyk, s ktorým veľká časť žiakov, vrátane môjho otca, mala v tom čase iba pasívne skúsenosti.. Otec aj ako deväťdesiatnik s láskou spomínal na svojho lyceálneho učiteľa slovenčiny profesora Adamiša a básne Ivana Krasku, napr. Vesper Dominicae, ktoré sa vtedy naučil, nám ešte aj o 70 rokov neskôr rád naspamäť recitoval.
V záujme suverénneho zvládnutia slovenského jazyka vzdelané meštianske rodiny posielali v úvodnej etape jestvovania 1. Československej republiky svoje deti na pobyty do slovenských rodín, do slovenského prostredia. Môj otec sa tak ešte pred maturitou dostal ako 16 či 17-ročný do Tisovca, do pročesky, slovanofilsky a protimaďarsky orientovanej rodiny Ľudovíta Clementisa. S jeho synom Vladimírom podnikal túry v okolitých horách a na spoločne strávené letné týždne si zachoval pekné spomienky. Otec sa teda paradoxne zdokonaľoval v slovenčine v silne protimaďarsky orientovanom, jemu osobne však priaznivo naklonenom prostredí.
Hoci kontakt s Clementisom nepretrval, otec na neho vždy spomínal ako na dobrého priateľa z mladosti. / a nič na tom nezmenil ani Clementisov ďalší politický vývoj a jeho aktívna úloha pri repatriáciách maďarského obyvateľstva zo Slovenska po 2. svetovej vojne. /

Určujúci vplyv rakúsko – uhorského kultúrneho prostredia je prítomný nielen v hudobnom jazyku prvých významnejších kompozícií môjho otca, napríklad v jeho piesňach zakotvených v tradíciách nemeckej romantickej piesne, či v jeho bartókovsky ladenom Divertimente pre orchester, ale aj v spôsobe, akým písal svoje meno: po nemecky Ludwig Rajter, po maďarsky Rajter Lajos.
Príznačná je v tomto smere napr. rukopisná partitúra jeho viedenskej absolventskej práce – Sinfonietty pre veľký orchester: na jej prvú vnútornú dvojstranu je vpísaný zoznam uvedení v nemčine, na druhej dvojstrane je identický zoznam v maďarčine.
V tejto súvislosti je zaujímavé, že otec dva razy v živote čelil dobre mieneným pokusom o pomaďarčenie, resp. poslovenčenie priezviska. Pokus o pomaďarčenie – k menu mu odporúčali pripojiť druhé, v jeho pozícii vraj lepšie znejúce priezvisko „Rajkay“ - odrazil argumentom, že ak sa maďarský minister kultúry môže volať Hóman a programový riaditeľ Maďarského rozhlasu Hlatky, môže aj on zostať Rajter.
O niekoľko rokov neskôr, v 2. polovici 40. rokov zase zaznelo – bez otcovho vedomia – vo vysielaní bratislavského rozhlasu hlásenie: "Diriguje Ľudovít Rajan".

Ako som už naznačil, otec bol silným lokálpatriotom. Vďaka svojim jazykovým znalostiam - okrem nemčiny, maďarčiny a slovenčiny hovoril plynule po taliansky, solídne po francúzsky a z lýcea mal aj pevný fundament latinčiny a starej gréčtiny – mal síce možnosť slobodnej komunikácie na veľkom priestore, jeho väzba na domov, na Bratislavu, na rodinu však bola esenciálna a celoživotná. Už po ukončení štúdia vo Viedni si na mape nakreslil kružnicu so stredobodom v Bratislave, s polomerom 200km, a väčšiu vzdušnú vzdialenosť od domova pri hľadaní dlhodobého angažmán nechcel podstúpiť.
(Ako perličku spomeniem tým pádom pre otca a priori neakceptovateľnú ponuku z konca 20. rokov minulého storočia na obsadenie miesta kapelníka kráľovského orchestra albánskeho kráľa Zoga I.).

Po ukončení štúdia kompozície, dirigovania a hry na violončele na Vysokej hudobnej škole vo Viedni roku 1929 otec do konca roku 1933 vyučoval na Mestskej hudobnej škole v Bratislave, v letných mesiacoch bol každoročne asistentom Clemensa Kraussa na festivale a dirigentských kurzoch v Salzburgu a dirigoval aj niekoľko koncertov Bratislavského symfonického orchestra.
Skladateľské vzdelanie, ktoré získal vo Viedni, bolo kvalitné a hlboké, z pohľadu aktuálnych kompozičných trendov možno trochu konzervatívne. Vari aj preto sa intenzívne zaujímal o tvorbu Bélu Bartóka a jeho túžbou bolo ďalšie štúdium v Budapešti, ktorá bola v tom čase inšpiratívnou a otvorenou modernou umeleckou metropolou. Koncom 20. rokov minulého storočia vyhľadal v sprievode svojho otca v Bratislave Bélu Bartóka, ktorý bol na návšteve u svojej matky. Béla Bartók si prezrel otcovu absolventskú prácu - Sinfoniettu, a vzhľadom na to, že sám kompozíciu nevyučoval, mu dal odporúčanie k Ernő Dohnányimu. Toto bol jeden z kľúčových momentov pre ďalšie smerovanie profesionálnej činnosti môjho otca.
Ernő Dohnányi bol vo funkcii hlavného dirigenta Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľa Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta a Hudobného riaditeľa Maďarského rozhlasu určujúcou osobnosťou budapeštianskeho hudobného života. Prijal otca do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta, zároveň mu však ponúkol aj dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Filharmonickej spoločnosti. Jeho debut v Budapešti sa uskutočnil 4. januára 1932. Čoskoro nasledovali ďalšie pozvania, ktoré v roku 1934 vyústili do jeho vymenovania do funkcie dirigenta a po krátkom čase prvého dirigenta Maďarského rozhlasu.
Stal sa tak spolutvorcom hudobnej dramaturgie Maďarského rozhlasu, v období, keď bol rozhlas jediným existujúcim elektronickým médiom. Rozhlasové vysielanie pokrývajúce veľký priestor bolo ešte v začiatkoch, malo však už vtedy vysokú sledovanosť. Pri niekedy až troch rozhlasových koncertoch v týždni, ktoré otec dirigoval, patril medzi známe postavy verejného života. Bola to veľmi úspešná etapa v živote môjho otca. Veľa dirigoval, najmä v Budapešti, a kým tomu nebránila vojna, čoraz častejšie aj v zahraničí, na koncertoch zneli jeho kompozície a balet Majáles patril medzi obľúbené dlhoročné repertoárové čísla Baletu Maďarskej kráľovskej opery. Od roku 1938 bol aj pedagogicky činný na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta.

Po druhej svetovej vojne sa začala akoby druhá profesionálna kariéra môjho otca, ktorá trvala celých 55 rokov a ktorú prakticky v plnom rozsahu zasvätil rozvoju slovenskej hudobnej kultúry.
Koniec 2. svetovej vojny pri bližšom pohľade priniesol najostrejší rez v živote môjho otca. Rok pred svojimi 40. narodeninami bol nútený vyrovnať sa so stratou takmer všetkého, čo nadobudol činnosťou, rozvíjanou kontinuálne od začiatku štúdií. Dom, v ktorom v Budapešti býval, na sklonku vojny zasiahla bomba, čím prišiel o celý hmotný majetok, partitúry, knihy, obrazy, klavír, 2 listy Franza Liszta, ktoré dostal darom, stratil prácu v Maďarskom rozhlase, ktorá ho motivovala a napĺňala. V koncentračnom tábore zahynul jeho manažér, ktorý pre neho v 30. rokoch zorganizoval dve veľké európske turné a svoje kontakty by bol nesporne zúročoval aj po vojne. V roku 1945 zomrel jeho otec, Lajos Rajter st.

Napriek tomu, že sa otec po návrate z Budapešti do Bratislavy ocitol v politicky čoraz izolovanejšom priestore a nepriazeň povojnových režimov v Československu pociťoval aj osobne, bol doma a na vznik Slovenskej filharmónie spomínal ako na najvýznamnejší projekt, na realizácii ktorého sa vo svojom živote podieľal. Aj počas komunistického režimu bola jeho dirigentská činnosť na čele Slovenskej filharmónie a Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave rešpektovaná širokou kultúrnou verejnosťou. Kompozičná tvorba však stála v úzadí, a hoci viaceré jeho skladby boli hrávané i premiérovo uvádzané na festivalových prehliadkach novej domácej tvorby, odborná tlač to reflektovala viac-menej periférne. Komplexné zhodnotenie a zaradenie tvorby do historických súvislostí sa dosiaľ neuskutočnilo.
Prof. Ľubomír Chalupka túto problematiku analyzoval a formuloval vo svojom svojom texte Predpoklady poznávania ciest profesionalizácie slovenskej hudobnej kultúry (Alexander Moyzes, Ľudovít Rajter, …), z roku 2006:

V publicistike z obdobia vojnového Slovenského štátu sa formovali vývody akcentujúce vývojovú progresivitu len z prostredia slovenských hudobníkov, resp. tej vetvy, ktorá sa v priamej následnosti dvoch generačných vrstiev tzv. priekopníkov (Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský) a zakladateľov „slovenskej národnej hudby“ (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker a ďalší) chápala ako jediná a reprezentatívna. Odtiaľ plynul rezervovaný postoj k tvorbe Frica Kafendu a najmä Alexandra Albrechta, prítomný ešte v štylizácii textu príslušnej kapitoly v Dejinách slovenskej hudby z roku 1957.
Pri komparácii Moyzes – Rajter práve tu narážame na kľúčový problém jedinečnosti, resp. nealternatívnosti českého školiaceho prostredia, ktorá sa presadzovala aj Moyzesovou zásluhou, ale najmä pod tlakom dobovej kritiky 40. rokov. Iné blízke centrá s odborným vzdelaním – Vysoké hudobné školy vo Viedni alebo v Budapešti - sa považovali z hľadiska potrieb budovania slovenskej hudby ako špecificky národnej – za nevhodné, resp. nežiaduce (v zmysle prekonania reminiscencií na Rakúsko-Uhorskú monarchiu). Štúdium v Prahe u Vítězslava Nováka predstavovalo silnú a presvedčivú inšpiráciu pre presadzovanie tej štýlovej orientácie i pedagogickej sústavy, ktorú mohol mladý Moyzes pri kontaktoch so svojim učiteľom vnímať ako perspektívny základ pre rozvoj pevnej kompozično-estetickej i pedagogicko-výchovnej tradície na Slovensku. Túto tradíciu garantoval vyše 50 rokov v pozícii pedagóga kompozície na jednotlivých typoch škôl v Bratislave, naposledy na VŠMU. Bola to tradícia motivovaná v rokoch prvej Československej republiky nesporne aj kultúrno-politicky, tlakom z Čiech na formujúcu sa slovenskú hudobnú kultúru. Ľ. Rajter, bol jedným z prvých študentov, ktorý navštevoval obe hudobno-vzdelávacie inštitúcie v Bratislave – Hudobnú školu pre Slovensko, vedenú F. Kafendom, i triedu A. Albrechta, riaditeľa Mestskej hudobnej školy. Dôležitý bol pre neho kontakt so znamenitými pedagógmi, bez ohľadu na ich národnú príslušnosť. Afinita oboch Rajterových bratislavských pedagógov k nemeckej novoromantickej kompozičnej tradícii viedla následne Rajtera k štúdiu na Vysokej hudobnej škole vo Viedni. Tu sa kontaktoval s bratislavským rodákom Franzom Schmidtom a ďalším pedagógom kompozície Josephom Marxom. V dirigentskej triede Clemensa Kraussa, ktorý mladému Rajterovi poskytol spoľahlivé základy dirigentského umenia, precíznosti, neokázalosti a plnej služby študovaným dielam, bol jeho spolužiakom o. i. Herbert von Karajan. Po návrate z Viedne – už počas krátkeho pedagogického pôsobenia na Mestskej hudobnej škole – si Rajter doplnil štúdium kompozície na Vysokej hudobnej škole v Budapešti u Ernő Dohnányiho. Pri porovnaní pedagogických zásad a štýlových východísk V. Nováka i Rajterových mimoslovenských učiteľov nemožno vykázať medzi nimi natoľko podstatné rozdiely, aké by sa mohli dedukovať z neskoršej glorifikácie významu vzdelávania slovenských adeptov kompozície v pražskej Majstrovskej škole. Tieto zásady boli rovnako na všetkých troch spomínaných školách postavené na úcte ku klasickým zásadám kompozičnej disciplíny, afinite ku kontrastom romantickej proveniencie a podčiarknutí lokálneho koloritu, ktorého súčasťou bol aj folklór. Dohnányiho tvorbu mohol mladý Rajter konfrontovať s novými podnetmi z tvorby Zoltána Kodálya a Bélu Bartóka – aj keď voči eruptívnej bartókovskej expresii si zachoval dištanc, podobne ako jeho bratislavský učiteľ a Bartókov priateľ Alexander Albrecht.

Domovom môjho otca bolo užšom zmysle rakúsko-maďarsko-slovenské, v širšom zmysle stredo- a západoeurópske kultúrne prostredie. Keď som sa ho vo vysokom veku pýtal, či sa cíti ako príslušník niektorého národa, odpovedal záporne, na otázku, či vníma nejaký ohraničený geografický priestor ako svoju vlasť, povedal, že je to Pannonia (niekdajšia provincia Rímskeho impéria, pokrývajúca západnú polovicu dnešného Maďarska, časti Rakúska, Slovenska, Chorvátska, Slovinska, Srbska a Bosny a Hercegoviny).

V tomto zmysle prejavom jeho vlastenectva nemohlo byť nič iné, ako aktívna celoživotná práca na šírení hudobnej kultúry a kultúry komunikácie prostredníctvom dirigentskej, skladateľskej a pedagogickej činnosti.


Foto: © Harald Mannsberger, Gols 1997

Príspevok k 90. výročiu založenia Hudobnej školy pre Slovensko / ZUŠ Miloša Ruppeldta.

Bratislava, Primaciálny palác – Zrkadlová sieň, 1. október 2009.


Súvisiace texty:

Ľudovít Rajter v Budapešti

Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou

Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929

E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest

Ernő Dohnányi

Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss

Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia

© Adrian Rajter