Emmanuel Villaume a Slovenská filharmónia v sezóne 2010/2011


Foto: Slovenská filharmónia

Štyri koncertné programy, na ktorých zazneli diela šiestich skladateľov (Hummel, Mahler, Mozart, Cherubini, Verdi, Mendelssohn) – to je stručná bilancia účinkovania dirigenta Emmanuela Villaumea na čele Slovenskej filharmónie v koncertnej sezóne 2010/2011.
Zo štyroch Villaumeových programov som mal možnosť počuť tri. V Mahlerovej 1. symfónii i vo Verdiho Requiem dirigent presvedčil o svojich mimoriadnych kvalitách, a interpretačný aparát dokázal svojim prehľadom a sugestívnymi gestami motivovať k vynikajúcim výkonom. Obzvlášť Mahlerova symfónia (a špeciálne jej 4. časť!), odhalila mimoriadny potenciál orchestra Slovenskej filharmónie, jeho súhra, dynamika hry a celkovo strhujúci výkon nezaostával za kvalitou renomovaných svetových symfonických telies. Bol to nepochybne jeden z vrcholov filharmonickej koncertnej sezóny.
Naopak, Mozartova Symfónia č. 39 Es dur (napriek použitiu urtextového notového materiálu) i Hummelov Trúbkový koncert, zneli staromódne, využitie moderných a vo svete bežne aplikovaných poznatkov o interpretačnej praxi hudby klasicizmu nebolo sluchom rozoznateľné, a prejavili sa aj rezervy v súhre.
Je nesporné, že Emmanuel Villaume je charizmatickou dirigentskou osobnosťou s preferenciou pre veľké romantické partitúry, od šéfdirigenta, ktorý by mal byť tvorcom interpretačného a dramaturgického profilu orchestra, by sa však okrem väčšieho počtu koncertov (optimálne 10-12 programov) žiadala aj väčšia všestrannosť a širší repertoárový záber (t.j. aj hudba 20. storočia, súčasná a slovenská tvorba).
Ostáva veriť, že po dlhých rokoch provizórnych konštelácií a nenaplnených prísľubov bude mať Slovenská filharmónia šéfdirigenta, ktorý bude so svojím orchestrom nielen intenzívne pracovať a rozvíjať jeho kvality, ale s ním aj žiť a usilovať sa o zlepšovanie jeho spoločenského postavenia. Hudobníci Slovenskej filharmónie a bratislavské koncertné publikum si to zaslúžia.




pre časopis Hudobný život

Organ v Redute

Rekonštrukcia Reduty – sídla Slovenskej filharmónia vrcholí, prvé koncerty by sa mali uskutočniť v januári alebo februári 2012. V septembri tohto roku sa začne inštalácia novopostaveného organa. Bratislava tak bude mať po Katedrále sv. Martina a rímsko-katolíckom kostole sv. Margity v Lamači tretí špičkový moderný organ.

O potrebe nového organa v Redute sa hovorilo dlhý čas, keďže starý nástroj vykazoval početné technické nedostatky a bol poruchový. Na internetovej stránke Slovenskej filharmónie o histórii organa je uvedené:
V tomto období (v roku 1956) bol do koncertnej siene Slovenskej filharmónie postavený organ a umiestnený pod okno v priečelí časti budovy orientovanej do Medenej ulice. Jedná sa o štvormanuálový a 85 registrový organ Rieger-Kloss. Organ má elektricko pneumatické traktúry a jeden posuvný hrací stôl. Postavila ho Továreň na organy so sídlom v Krnove v súčasnej Českej republike. Jeho súčasný stav je poznamenaný najmä problémami s kvalitou materiálov dostupných na trhu povojnovej Československej republiky v polovici 50-tych rokov. Odhliadnuc od tohto faktu sa architektúra (design) tohto monumentálneho hudobného nástroja stala nielen symbolom objektu Reduty ale aj Slovenskej filharmónie.

Bývalý organ v Redute sa za dlhé desaťročia stal takmer neodmysliteľnou súčasťou Koncertnej siene Slovenskej filharmónie, bol dominantným architektonickým prvkom jej interiéru.
V súvislosti s jeho inštaláciou v 2. polovici 50. rokov 20. storočia sa však ozývali aj kritické hlasy. Ľudovít Rajter, vtedajší hlavný dirigent Slovenskej filharmónie, považoval nástroj v kontexte proporcií koncertnej siene za predimenzovaný, upozorňoval na nežiaduci posun pódia a nadväzné zmenšenie auditória i na pravdepodobnosť vplyvu zmien na kvalitu akustiky.
O inštalácii nástroja danej veľkosti sa však rozhodlo na inej úrovni.

Hoci sme boli zvyknutí na impozantný vzhľad bývalého organa, názory, že jeho architektonické dispozície neboli v úplnom súlade s charakterom, pôdorysom a veľkosťou sály, rezonujú dodnes.
Organ zakrýval veľké okno smerom na Medenú ulicu, eliminoval klenbu oblúkov v zadnej časti sály, opticky i reálne zmenšil sálu. V 50. rokoch mala kapacitu okolo 900 poslucháčov, kvôli organu bolo nutné posunúť pódium smerom k auditóriu, čo zapríčinilo zníženie kapacity o bezmála 200 miest. Môj otec, ktorý od konca 20. rokov až roku 1998 v Redute dirigoval stovky koncertov, neraz pripomínal, že najlepšia akustika v sále bola pred inštaláciou organa r. 1956.


Reduta – koncertná sieň, 1954; orchester Slovenskej filharmónie, dirigent Ľudovít Rajter; stav pred inštaláciou organa

V Oznámení o vyhlásení verejného obstarávania nového organa pre Slovenskú filharmóniu zo 4. decembra 2008 je uvedené:
Architektonické hľadisko: Uchádzač navrhne a vyrobí hudobný nástroj tak, aby po výtvarnej stránke prezentoval obdobie svojho vzniku, ale súčasne, aby bol kompatibilný so súčasným interiérom koncertnej siene. Uchádzač je povinný zohľadniť skutočnosť, že koncertná sieň Slovenskej filharmónie je „prvá národná koncertná sieň“ Slovenska a tak ako tomu bolo doteraz „organ v nej sa stane symbolom slovenskej hudobnej kultúry“.


Reduta – koncertná sieň, 60. roky 20. storočia; orchester Slovenskej filharmónie, dirigent Ľudovít Rajter

Slovenská filharmónia je inštitúciou združujúcou prvý národný symfonický orchester, miešaný zbor a komorný orchester. Vo veľkej sieni Reduty sa konali prevažne orchestrálne a vokálno-inštrumentálne produkcie a je pravdepodobné, že to sa nezmení ani v nasledujúcich desaťročiach. To, že k nim po dlhých rokoch opäť pribudnú aj organové koncerty, sa dá len privítať.

V súvislosti s koncepciou vizuálneho riešenia nového organa a jeho zakomponovania do daného priestoru koncertnej siene sa vynárajú isté otázniky. Verejná diskusia na túto tému akosi ušla mojej pozornosti - asi preto, že sa neuskutočnila. Domnievam sa, že poznať názor verejnosti, ktorej bude sieň slúžiť, by bolo dôležité.
Ak by som mal možnosť zúčastniť sa na diskusii, prispel by som do nej s pripomienkami, že nový organ by mal byť do interiéru vsadený citlivejšie, kopírujúc línie oblúkov v zadnej časti siene, cez veľké okno by mohlo prenikať do interiéru slnečné svetlo, že s novým organom by bolo dobré zväčšiť pódium a aspoň nepatrne zvýšiť aj kapacitu sály. (Podľa aktuálnych informácií bude pódium hlbšie iba o 1 m a kapacita sály ostane nezmenená – 712 miest). Vo vzťahu k proporciám i celkovému štýlu sály by nový organ nemusel byť tak jasne dominantným prvkom. Podľa vizualizácie uverejnenej na strane výrobcu - firmy Rieger Orgelbau - nové riešenie evokuje dojem predimenzovaného moderného organa postaveného do neveľkej historickej sály. (vizualizácia sa zobrazí po kliknutí.)
Pre porovnanie, skúsme si proporčne rovnako veľký nástroj predstaviť vo viedenskom Musikvereine, v pražskom Rudolfine, amsterdamskom Concertgebouw či budapeštianskej Zeneakadémii..





Napriek uvedeným poznámkam som presvedčený, že nový organ renomovanej rakúskej firmy Rieger Orgelbau bude po technickej a zvukovej stránke na najvyššej medzinárodnej úrovni.
Vzhľadom na to, že v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie bude stáť dlhé desaťročia, nepochybne sa stane neoddeliteľnou súčasťou slovenského hudobného života. Prostredníctvom nového organa sa bude Koncertná sieň SF opäť napĺňať zvukmi veľkolepej organovej tvorby, ktoré v nej dlho absentovali.


Adrian Rajter

Ďalšie informácie o organe SF:
nový organ
bývalý organ
diskusné fórum na stránke organisti.sk


č/b fotografie: Rajter Archiv

Tanzaufführung – Strauss-Abend, Wien, 1929


L. Rajter na fotografii z rokov štúdia vo Viedni

V Archíve Ľudovíta Rajtera sa nachádza program tanečného podujatia Akademie für Musik und darstellende Kunst,* ktoré sa uskutočnilo vo Viedni v stredu 19. júna 1929 so začiatkom o 19. hodine.
Účinkovali na ňom študenti baletného oddelenia v sprievode vysokoškolského orchestra (Akademieorchester), ktorý dirigoval 23-ročný Ľudovít Rajter (v programe: Ludwig Rayter).

Hoci to v programe nie je uvedené, podujatie sa zrejme uskutočnilo na domácej scéne školy, v tzv. Akademietheater, na Lothringerstrasse.
Program tiež nepripomína blízke 30. výročie úmrtia Johanna Straussa ml. (3. júna 1899), súvislosť s týmto dátumom je však pravdepodobná.
Úvodné slová predniesla renomovaná muzikologička a vysokoškolská pedagogička Prof. Dr. Mena Blaschitz **.

Hudobná dramaturgia podujatia pripomína populárne viedenské novoročné koncerty: z 20 čísel bolo 14 z dielne skladateľov straussovskej dynastie. Na úvod zaznel valčík Rosen aus dem Süden (Ruže z juhu), po ktorom nasledovala o. i. Štvorylka z operety Netopier, polka Leichtes Blut (Ľahká krv), valčík And der schönen blauen Donau (Na krásnom modrom Dunaji) Johanna Straussa ml., posledným číslom bol Radetzky-Marsch Johanna Straussa st.

Podľa slov Ľudovíta Rajtera hral viedenský vysokoškolský orchester na excelentnej úrovni, porovnateľnej s Viedenskými filharmonikmi. Na predstavení bola prítomná aj vdova valčíkového kráľa Johanna Straussa ml., Adele Strauss (1856-1930), ktorá pozvala Ľ. Rajtera o niekoľko dní na popoludňajšiu kávu do dnes už neexistujúceho dvojposchodového paláca na Igelgasse č. 4 vo 4. viedenskom obvode (palác postavili pre jej manžela, spoločne ho obývali od roku 1870, skladateľ v jeho priestoroch r. 1899 zomrel).
Keď Ľudovít Rajter ochutnal kávu, upozornila ho pani Adele Strauss, aby šálku vnímal s veľkou pozornosťou, nie však z dôvodu, že by išlo o vzácny porcelán, ale preto, lebo pred ním ju mal v rukách Johannes Brahms...
Brahms zomrel vo Viedni roku 1897, a tak pani Adele touto jemnou pripomienkou, ktorá mala pre ňu nesporne osobnú dimenziu, s najväčšou samozrejmosťou premostila viac ako tri desaťročia. Aj táto skúsenosť posilnila v duchovnom svete môjho otca vedomie kontinuity a nadväzovania prítomnosti na deje v minulosti. Toto vedomie ho sprevádzalo po celý život a definovalo jeho postoj ku kultúrnemu prostrediu, v ktorom pôsobil a ktorého bol súčasťou.

Je zaujímavou zhodou okolností, že o necelé dva mesiace neskôr, 11. augusta 1929 dirigoval Clemens Krauss v Salzburgu koncert Viedenských filharmonikov - po prvý raz s programom zloženým výlučne z diel Straussovcov. Tento dátum sa všeobecne považuje za počiatok straussovskej tradície a predzvesť každoročných viedenských novoročných koncertov.




Link: Johann Strauss ml. vo svojom domove na viedenskej Igelgasse.

* Dnes: Universität für Musik und darstellende Kunst

** Prof. Dr. Mena Blaschitz (1886 –1946)
Die gebürtige Grazerin besucht die Lehrerbildungs-anstalt und geht anschließend an die Universität und studiert Musikwissenschaft, Kunstgeschichte und Archäologie. An der Universität Bonn promoviert sie zum Dr. phil. mit einer Dissertation über „Mozarts Fragmente“.
Mena Blaschitz legt in Wien die Staatsprüfung für Violine und Gesang ab und arbeitet als Lehrkraft am Schulmusikseminar der Staatsakademie für Musik und darstellende Kunst, wo sie das Fach Kulturkunde inne hat. Sie wird Mitglied der Staatsprüfungskommission für das Lehrfach Musik und ist ab 1926 Bundesangestellte an der Bundeserziehungsanstalt Wien III..
Im Max-Reinhardt Seminar unterrichtet sie von 1929 bis 1931 Schauspieler im Fach Rhythmus der Sprache, der Musik und Bewegung.


Súvisiace texty:

Ľudovít Rajter v Budapešti

Ľudovít Rajter - obyvateľ Pannónie

Ľudovít Rajter - deväť desaťročí s hudbou

E. Dohnányi - W. A. Mozart - Radio Budapest

Ernő Dohnányi

Veľkí dirigenti 20. storočia: Clemens Krauss

Seán Deibler: Hava nashira, shir Halleluia

© Adrian Rajter